Zásady činnosti bánk – poskytovania bankových služieb
Banková rentabilita je východiskovou a hlavnou zásadnou činnosti bánk. Banky sa rovnako ako iné podniky snažia dosiahnuť čo najväčší zisk a tomu podriaďujú celú svoju činnosť. Rentabilita bánk sa vyjadruje pomerom zisku k vlastnému kapitálu. Popri tom sa sleduje aj miera rentability niektorých operácii i celkového bankového kapitálu. Miera rentability bánk sa musí v podstate vyvíjať tak ako v ostatných odvetviach národného hospodárstva. Inak by sa kapitál z bankovníctva do priemyslu, obchodu, služieb, a naopak. Keby napríklad miera rentability v bankovníctve bola vyššia než v iných odvetviach, kapitál by sa prelieval do bankového podnikania, rozšíril by sa počet bánk, súčasne by sa zostrila konkurencia medzi bankami, v dôsledku čoho by banky zvyšovali úrokovú mieru z vkladov a znižovali by úrokovú mieru z úverov. Takto by sa znížila miera bankovej rentability na úroveň rentability v ostatných odvetviach. Uplatňovanie bankovej rentability sa presadzuje v rôznych formách. Niektoré banky, predovšetkým veľké, vykazujú zvyčajne vysokú mieru rentability. Zameriavajú sa predovšetkým sa také operácie, ktoré umožňujú dosiahnuť veľké zisky, menej rentabilné operácie nie sú pre ne príťažlivé. Veľké banky nejavia záujem o mobilizáciu drobných úspor obyvateľstva, o poskytovanie úverov malovýrobcom – roľníkov a remeselníkom. Tieto operácie vykonávajú väčšinou sporiteľne a družstvá úverovej svojpomoci. Sú spojené s väčšími nákladmi, rôznymi rizikami a nízkou rentabilitou, ktorú si nemôžu dlho dovoliť. Preto sa aj táto zložka bankovej sústavy postupne koncentruje a centralizuje a často sa aj mení na obchodné banky. V záujme hospodárstva ako celku sa na plnenie niektorých úloh zriaďujú osobitné úverové inštitúcie, napríklad na úverovanie rozvoja poľnohospodárstva, na poskytovanie úverov na bytovú výstavbu, pôžičiek obciam, okresom a štátu. Tieto úlohy sú často náročné, vyžadujú si vyššie náklady a miera bankovej rentability je nižšia. Na úhradu vyšších nákladov, ktoré súvisia so záujmami štátu, poskytujú sa bankám rôzne úľavy, náhrady a výhody. Ide predovšetkým o zľavy na daniach alebo odpustenie daní vôbec. Štát poskytuje bankám subvencie a dotácie, bezúročne alebo na nízky úrok ukladá v niektorých z nich svoje dočasne voľné peňažné prostriedky, štátne orgány ručia za záväzky peňažných ústavov a pod. Štát takto upravuje rentabilitu jednotlivých bánk v záujme plnenia úloh celého bankovníctva a hospodárstva. Súhrne možno povedať, že zákonitosti využívania kapitálu sa rovnako presadzujú v podobe rentability aj bankovníctve, rôzne sú len jej formy.

Banková istota
S využívaním vkladov hospodáriacich jednotiek a vlastných prostriedkov bánk – poskytovaním úveru a bankovým financovaním – sú spojené určité riziká, prejavujúce sa v možnosti nenávratnosti poskytnutého kapitálu s dohodnutým úrokom, vynaloženými nákladmi a odmenami banky. Adekvátne prispôsobenie činnosti banky týmto rizikám vytvára bankovú istotu. Pri umiestňovaní kapitálu musí banka vychádzať predovšetkým z úrovne hospodárenia svojich zákazníkov – podnikov, iných organizácií a jednotlivcov. Osobitnú pozornosť pritom treba venovať zahraničným klientom, ako aj možným problémom vyskytujúcim sa vo vzťahoch so zahraničím v spojitosti s devízovými ťažkosťami, politickou situáciou a pod.
Pri poskytovaní úveru sa banky riadia týmito zásadami:
- zásadou čo najmenšieho rizika – t. j. aby nemali u dlžníkov vôbec straty, resp. aby ich bolo čo najmenej. Pred povolením každého úveru preto skúmajú spoľahlivosť dlžníka (či bude chcieť a môcť zaplatiť, čo závisí od jeho majetku, príjmov a hospodárskej zdatnosti, či bude musieť zaplatiť, t. j. prihliadajú na právne predpisy, ktoré im umožňujú vynútiť si splatenie svojej pohľadávky žalobou a exekúciou)
- zásadou rozdelenia rizika – t. j. keď poskytne banka napr. s náležitou opatrnosťou úver 50 dlžníkom po 100 000 peňažných jednotiek, je jej riziko menšie, než keď požičia jednému dlžníkovi s rovnakou opatrnosťou 5 000 000. Úver preto radšej poskytne podnikateľom rôznych odborov a odvetví, než podnikateľovi toho istého odboru a odvetvia

- zásadou likvidity – t. j. aby proti záväzkom, splatným hneď alebo v krátkej dobe, bol dostatok ľahko realizovateľných aktív
- zásadou výnosnosti (rentability) – t. j. aby úrokový výťažok postačil na úhradu pasívnych úrokov, réžie a strát. Táto zásada obyčajne nie je v súlade s prvou a treťou zásadou, lebo úroková miera pri istých a ľahko realizovateľných úveroch je nižšia
- zásadou služby hospodárstvu ako celku – banky spravujúce na jednej strane úspory vkladateľov často drobných, majú povinnosť hospodáriť s nimi tak, aby neboli ohrozené, t. j. musia dbať na zásadu čo najmenšieho rizika. Na druhej strane majú tiež svojím úverom prispieť k rozvoju niektorých hospodárskych odvetví, riešeniu problémov ekonomiky spoločnosti, bytovej výstavby a pod. Nájsť správnu cestu medzi svojím záujmom a svojich vkladateľov a záujmom podnikateľov, ktorí úver potrebujú, je ťažkou a zodpovednou úlohou vedenia každej banky. Za zábezpeku proti rizikám bankovej činnosti sa pokladá spoľahlivosť klientov, ich dobré hospodárenie, rôzne majetkové zálohy, ľahko speňažiteľné záruky a práva, poisťovanie úverovaných objektov, prípadne strát a pod. Vo vzťahoch s podnikmi je dôležitým faktorom zábezpeky návratnosti úveru a investovaného kapitálu dobré vedenie podniku. Ďalším významným faktorom zábezpeky návratnosti úveru a investovaného kapitálu dobré vedenie podniku. Ďalším významným faktorom je stabilné postavenie podniku, dlhodobý priaznivý vývoj finančnej situácie a perspektívnosť podniku. Nemenej významné je sústredenie všetkých finančných operácií podniku v úverujúcej banke, umožňujúce stále sledovať využívanie kapitálu, získanie kontroly banky nad podnikom.