V teóriach rastu vystupujú do popredia mnohé problémy, ktoré si statické modely nemuseli všímať.
R. Marris vo svojom modeli považuje za najkompletnejší ukazovaťeľ hospodárskej aktivity rast firmy. Chápe ho ako paralelný rast všetkých ukazovateľov hospodárskej aktivity. Rast firmy je podľa neho nielen najlepším prostriedkom na zabezpečenie dlhodobej prosperity korporácie (upevňuje sa jej ekonomická pozícia, finančná nezávislosť, rastie dôvera akcionárov a stúpa kurz akcií, atď. ), ale je zároveň aj najvhodnejším spôsobom na uspokojenie osobných cieľov a záujmov manažéra.

Marris upozornil, že rast firmy nemôže pokračovať donekonečna. Existujú určité vnútorné (nedostatok manažérov potrebných kvalít, rozsah finančných zdrojov firmy) i vonkajšie limitujúce faktory (bankový úver alebo umiestnenie nových akcií a obligácií na burze). Hovoril o sfére finančnej bezpečnosti – o určitej hranici, pokiaľ možno rast firmy financovať z pôžičiek, ak na to nestačí reinvestovanie vlastných ziskov. Táto hranica je zhora vymedzená maximálne prístupnou mierou zadlženosti a zdola minimálne požadovanou mierou likvidity.
Marris sa vzdal predpokladu exogénne danej výrobnej funkcie a do modelu zahrnul empiricky známy fakt, že výrobná funkcia je do určitej miery aj výsledkom schopností a skúseností manažérov. Ani dopyt (ďalší faktor, od ktorého závisí výška zisku a miera rastu firmy) nie je už v jeho modeli čisto exogénnou veličinou. Firma ho môže ovplyvňovať rôznymi formami marketingu.

SOCIÁLNO-EKONOMICKÉ TEÓRIE FIRMY

Sústreďovali sa viac na sociálne a inštitucionálne aspekty fungovania a. s., prečo a ako sa vytvára cieľ týchto spoločností. Teoretické východiská týchto koncepcií sa objavujú už v tridsiatych rokoch a riešia otázky oddelenia vlastníctva od riadenia v prácach . Na rozdiel od predchádzajúceho smeru nevytvárajú modely, ale opisujú správanie korporácií. Najznámejšou koncepciou je koncepcia zrelých korporácií spojená s menom J. K. Galbraitha. Zrelá korporácia sa, podľa neho, líši od tradičnej súkromnopodnikateľskej firmy, pre ktorú bola typická „moc kapitálu“. Rozvíja aj teóriu rozdielnej vzácnosti rôznych výrobných faktorov v čase. Podľa tejto teórie v polovici 19. stor. prešla moc od vlasníkov pôdy na vlastníkov kapitálu, lebo v tomto čase bol kapitál najvzácnejším výrobným faktorom. V súčasnosti je kapitál ľahšie dostupným a vzácnejším sa stávajú vedecko-technické poznatky a skúsenosti, preto moc prešla od vlastníkov na technoštruktúru, ktorú predstavujú manažéri. Technoštruktúra sa snaží minimalizovať konflikty s ostatnými záujmovými skupinami (najmä s akcionármi a zamestnancami firmy – tomuto cieľu tiež najlepšie zodpovedá koncepcia rastu firmy). Ekonomickú štruktúru súčasných priemyselne vyspelých štátov pokladá za štruktúru zloženú z dvoch sektorov – plánovaného a trhového, pričom plánovanému sektoru zodpovedajú veľké korporácie a trhovému malé a stredné firmy.

Behavioristická teória firmy a jej súčasné varianty

Určitou odnožou sociálno-ekonomických teórii je aj behavioristická teória firmy a jej súčasné varianty. Nadväzovala na teóriu organizácie, ktorá sa sformulovala v štyridsiatych až päťdesiatych rokoch tohto storočia, jej cieľom bolo skúmať motiváciu najdôležitejších záujmových skupín vnútri organizácie (manažéri, akcionári, zamestnanci,..) a vplyv týchto skupín na formovanie cieľa organizácie ako celku, vysvetliť, ako prebieha proces rohodovania v spoločnosti. Ak pre abstrakto-logický prúd je cieľ firmy daný a vytvárajú sa rôzne modely rovnováhy firmy, behaviorizmus sa sústreďuje na analýzu reálnych procesov (proces tvorby cieľov korporácií, rozhodovania, spracovania informácií, prispôsobenia sa zmenám vo vonkajšom prostredí a pod.), t. j. skúma, ako sa ciele firmy formujú v procese rokovania medzi členmi organizácie – opisuje to, čo firma skutočne robí.