Firma bola už v minulosti predmetom záujmu ekonomickej teórie. Zárodky teórie firmy vznikli v tridsiatych rokoch minulého storočia. K rozpracovaniu teoretického a metodologického aparátu (krivky dopytu, ponuky) ktorý sa neskôr využíval v neoklasickej teórii firmy, prispel A. Marshall, i keď jeho analýza sa sústreďovala na trh určitého výrobku, na odvetvie, nie na jednotlivú firmu.

Skutočná teória firmy vznikla až v rámci neoklasickej teórie, ktorá analyzuje správanie jednotlivých subjektov, a to vlastne až v tridsiatych rokoch tohto storočia, v súvislosti s rozpracovaním nedokonalej konkurencie (J. Robinsová, E. H. Chamberlin).
Firma – podnik – kupuje výrobné činitele a predáva výrobky. Najčastejšie sa analyzuje výrobný podnik, ktorý vyrába iba jeden produkt. Vychádza sa z niekoľkých predpokladov:
1.Cieľom firmy je maximalizácia zisku
2.Vlastníctvo je totožné s riadením a každý vlastník vlastní len jednu firmu, ktorá vyrába jeden produkt
3.Vypracuváva modely rovnováhy pri rôznych štruktúrach trhu

Základná podnikateľská jednotka v 20. storočí sa kvalitatívne odlišuje od podnikateľskej jednotky v 19. storočí. V reálnom živote sa v tomto období základnou podnikateľskou jednotkou stala akciová spoločnosť, ktorá sa odlišovala od firmy, z ktorej vychádzala teória firmy, nielen svojou veľkosťou a funkciou v ekonomickom mechanizme, ale aj svojou vnútornou štrúktúrou, metódami riadenia, formami vlastníctva.
V tejto súvislosti sa najviac kritických útokov sústredilo na neoklasický predpoklad cieľa firmy – maximalizácia zisku. Okrem toho tradičná neoklasická teória firmy si nikdy nekládla za cieľ formulovať „recepty“ pre praktické podnikateľské správanie (pozitívna ekonómia). S rastom koncentrácie výroby a zložitosti vnútornej štruktúry akciovej spoločnosti vznikla aj potreba tzv. normatívnej teórie firmy, ktorá by dávala návod na praktické konanie firmy a voľbu stratégie firmy, Vznikajú rôzne neortodoxné modely firmy, prípadne aj pokusy o prispôsobenie teoretického a metodologického aparátu neoklasickej teórie firmy novým podmienkam. V mnohých prípadoch prestáva byť teória firmy čisto ekonomickou disciplínou a zahŕňajú sa do nej rôzne sociologické a sociálnopsychologické faktory.

Na účastinné spoločnosti, oddelenie vlastníctva od riadenia reagovala teória firmy v dvoch smeroch:
A)v podobe čistej ekonomickej teórie – abstraktno–logického prúdu, nadväzujúce na neoklasickú teóriu firmy
B)v podobe sociálno-ekonomických teórií firmy, ktoré sa sústreďovali viac na sociálne a inštitucionálne aspekty a. s. – prečo sa oddeľuje vlastníctvo a kontrola, aké to má dôsledky, ako sa formuje cieľ a.s. a pod.
ABSTRAKTNO-LOGICKÝ PRÚD

Prvý pokus o protimarginalistický (t.j. neoklasický, ortodoxný) výklad správania sa firmy je v práci R.L. Halla a C. J. Hitcha z r. 1939. Je založený na princípe plných nákladov, i keď ešte nepodáva nijaký ucelený model podniku. Zásadu maximalizácie zisku nahrádza zásadou uspokojenia, uspokojujúcej optimálnej výšky zisku. Princíp plných nákladov vysvetľuje základ tvorby cien tak, že sa k priemerným nákladom pridá určitá čiastka na zisk. Tento model vychádza z empirického výskumu skutočnej politiky firiem.

Zvýšený záujem o modernú korporáciu a jej miesto v ekonomickom mechanizme sa objavuje až v šesťdesiatych rokoch. Vznikajú modely manažérskych firiem, ktoré vychádzajú s predpokladu, že ciele modernej korporácie určujú manažéri. Okrem toho tieto ciele prestávajú byť zvonka determinované, stávajú sa predmetom cieľavedomej voľby. Vychádzajú z toho, že manažéri sledujú vlastné ciele a aj keď sú nútení brať do úvahy záujmy akcionárov (dosiahnuť určitú minimálnu výšku zisku, ktorá by uspokojila akcionárov), riadia korporáciu tak, že výsledky jej činnosti (a teda aj rovnováha) sú odlišné od výsledkov, ktoré by sa dosiahli pri prísnej maximalizácii zisku. Za najčastejší cieľ v týchto manažérskych teóriach sa pokladá maximalizácia obratu firmy (pri uvedenom ohraničení dosiahnuť minimálnu úroveň zisku, ktorá by uspokojila akcionárov). Rovnováha firmy nastáva pri väčšom rozsahu výroby, než to bolo pri maximalizácii zisku. Tieto modely môžu byť buď statické (Baumol, Williamson) alebo dynamické (teórie rastu firmy), pri ktorých do popredia vystupuje aj napr. financovanie investícií, členenie zisku na rozdelený a nerozdelený zisk, vzťah korporácie k trhu cenných papierov a por. (Marris).

V statických modeloch ešte nevystupuje problém delenia zisku na dividendy a nerozdelené zisky, problém vzťahu korporácie k trhu cenných papierov a pod.

Baumolov model.
Základným cieľom firmy je podľa neho maximum odbytu pri dosahovaní požadovanej minimálnej miery zisku. Veľký odbyt vyvoláva dôveru bánk, zákazníkov, burzy, posilňuje postavenie firmy voči konkurencii.
Rovnováha firmy sa podľa W. Baumolla dosahuje za väčšieho rozsahu výroby, než by zodpovedal situácii, keď je zisk maximalizovaný. Pri taktomto rozsahu výroby je hraničný dôchodok nižší ako hraničné náklady. Rast firmy nie je prekážkou, ale naopak , stimulom k rastu národného hospodárstva.

Williamsov model
nadväzuje na koncepciu tzv. organizational slack (organizačnej voľnosti – rodziel medzi sumou v skutočnosi vyplatenou členovi organizácie a minimálnou sumou, za ktorú by bol ochotný ešte v organizácii zotrvať, tento rozdiel sa odvodzuje z celkovej sumy zisku, a to tak, že časť zisku sa vykazuje ako výrobné náklady).
V porovnaní s ostatnými modelmi Williams neredukoval cieľ manažérov na jeden ukazovaťel, ale používa tzv. preferenčnú funkciu manažérov, ktorá zahŕňa niekoľko premenných:
-platby manažérov
-náklady na riadiaci štáb
-výšku prostriedokv, s ktorými môže nakladať podľa vlastného uváženia
-management slack, ktorý sa chápe ako náklady
V teóriach rastu vystupujú do popredia mnohé problémy, ktoré si statické modely nemuseli všímať.
R. Marris vo svojom modeli považuje za najkompletnejší ukazovaťeľ hospodárskej aktivity rast firmy. Chápe ho ako paralelný rast všetkých ukazovateľov hospodárskej aktivity. Rast firmy je podľa neho nielen najlepším prostriedkom na zabezpečenie dlhodobej prosperity korporácie (upevňuje sa jej ekonomická pozícia, finančná nezávislosť, rastie dôvera akcionárov a stúpa kurz akcií, atď. ), ale je zároveň aj najvhodnejším spôsobom na uspokojenie osobných cieľov a záujmov manažéra.

Marris upozornil, že rast firmy nemôže pokračovať donekonečna. Existujú určité vnútorné (nedostatok manažérov potrebných kvalít, rozsah finančných zdrojov firmy) i vonkajšie limitujúce faktory (bankový úver alebo umiestnenie nových akcií a obligácií na burze). Hovoril o sfére finančnej bezpečnosti – o určitej hranici, pokiaľ možno rast firmy financovať z pôžičiek, ak na to nestačí reinvestovanie vlastných ziskov. Táto hranica je zhora vymedzená maximálne prístupnou mierou zadlženosti a zdola minimálne požadovanou mierou likvidity.
Marris sa vzdal predpokladu exogénne danej výrobnej funkcie a do modelu zahrnul empiricky známy fakt, že výrobná funkcia je do určitej miery aj výsledkom schopností a skúseností manažérov. Ani dopyt (ďalší faktor, od ktorého závisí výška zisku a miera rastu firmy) nie je už v jeho modeli čisto exogénnou veličinou. Firma ho môže ovplyvňovať rôznymi formami marketingu.

SOCIÁLNO-EKONOMICKÉ TEÓRIE FIRMY

Sústreďovali sa viac na sociálne a inštitucionálne aspekty fungovania a. s., prečo a ako sa vytvára cieľ týchto spoločností. Teoretické východiská týchto koncepcií sa objavujú už v tridsiatych rokoch a riešia otázky oddelenia vlastníctva od riadenia v prácach . Na rozdiel od predchádzajúceho smeru nevytvárajú modely, ale opisujú správanie korporácií. Najznámejšou koncepciou je koncepcia zrelých korporácií spojená s menom J. K. Galbraitha. Zrelá korporácia sa, podľa neho, líši od tradičnej súkromnopodnikateľskej firmy, pre ktorú bola typická „moc kapitálu“. Rozvíja aj teóriu rozdielnej vzácnosti rôznych výrobných faktorov v čase. Podľa tejto teórie v polovici 19. stor. prešla moc od vlasníkov pôdy na vlastníkov kapitálu, lebo v tomto čase bol kapitál najvzácnejším výrobným faktorom. V súčasnosti je kapitál ľahšie dostupným a vzácnejším sa stávajú vedecko-technické poznatky a skúsenosti, preto moc prešla od vlastníkov na technoštruktúru, ktorú predstavujú manažéri. Technoštruktúra sa snaží minimalizovať konflikty s ostatnými záujmovými skupinami (najmä s akcionármi a zamestnancami firmy – tomuto cieľu tiež najlepšie zodpovedá koncepcia rastu firmy). Ekonomickú štruktúru súčasných priemyselne vyspelých štátov pokladá za štruktúru zloženú z dvoch sektorov – plánovaného a trhového, pričom plánovanému sektoru zodpovedajú veľké korporácie a trhovému malé a stredné firmy.

Behavioristická teória firmy a jej súčasné varianty

Určitou odnožou sociálno-ekonomických teórii je aj behavioristická teória firmy a jej súčasné varianty. Nadväzovala na teóriu organizácie, ktorá sa sformulovala v štyridsiatych až päťdesiatych rokoch tohto storočia, jej cieľom bolo skúmať motiváciu najdôležitejších záujmových skupín vnútri organizácie (manažéri, akcionári, zamestnanci,..) a vplyv týchto skupín na formovanie cieľa organizácie ako celku, vysvetliť, ako prebieha proces rohodovania v spoločnosti. Ak pre abstrakto-logický prúd je cieľ firmy daný a vytvárajú sa rôzne modely rovnováhy firmy, behaviorizmus sa sústreďuje na analýzu reálnych procesov (proces tvorby cieľov korporácií, rozhodovania, spracovania informácií, prispôsobenia sa zmenám vo vonkajšom prostredí a pod.), t. j. skúma, ako sa ciele firmy formujú v procese rokovania medzi členmi organizácie – opisuje to, čo firma skutočne robí.
Jej najnovším variantom je tzv. agency theory, ktorá rozoberá vzťah akcionárov (principálov), ktorí si nádu inú osobu (agentov, manažérov), aby s ich poverením vykonávali určité aktivity, riadili firmu. Predpokladá sa, že principál i agent sledujú svoju vlastnú cieľovú funkciu, ktoré nemusia byť vo vzájomnom súlade. Ak sa správanie „agenta“ odchyľuje od správanie, ktoré by zodpovedalo cieľom principála, vznikajú osobitné náklady (agency costs). Ústredným problémom sa stáva minimalizícia týchto nákladov alebo účinná kontrola činnosti agenta. Mechanizmy, ktoré zabezpečujú túto kontrolu, môžu byť vonkajšie (cez trh manažérov, kapitálu – možnosť odvolať manažérov) a vnútorné (sem patria rôzne formy motivácie manažérov, ktoré najp zblížiť ich záujmy so záujmami vlastníkov – odmeny manažérom podľa dosiahnutých výsledkov, vlastníctvo akcií manažérmi,..).

Vzťah vlastníkov a manažérov interpretuje aj teória vlastníckych práv, kde v popredí stojí motivačný aspekt vlastníctva. Zdôrazňuje význam koncentrácie vlastníctva pre účinnú kontrolu na činnosťou manažérov. Čím viac je vlastníctvo rozptýlené, tým je aj kontrola menej účinná a jednotliví akcionári sa v skutočnosti necítia byť vlastníkmi príslušnej spoločnosti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Teórie firmy