Podnikové financie

Pri tvorbe finančného plánu môže finančný manažér – plánovač – využiť viaceré metódy a modely. Ich základnou funkciou v procese tvorby finančného plánu je poskytnutie informácií na rozhodovanie a na vypracovanie variantných finančných plánov vychádzajúcich z formulovaných cieľov a rôznych predpokladov o budúcnosti.

Metódy, techniky a modely tvorby finančného plánu môžeme rôzne deliť:
a. Špecifické metódy tvorby finančného plánu:
· Globálna metóda
· Metóda postupného zostavovania rozpočtov
· Metóda – analýza nulového bodu
· Metóda pomerných finančných ukazovateľov
· Metóda percentuálneho podielu na tržbách
· Regresná metóda
· Finančné metódy:
- stimulačné modely tvorby finančného plánu
- optimalizačné metódy tvorby finančného plánu

Špecifické metódy tvorby finančného plánu sú metódy, ktoré vznikli na pôde finančného plánovania a v tejto oblasti sa najčastejšie používajú. Výnimku tvorí metóda pomerných finančných ukazovateľov, ktorá je skôr metódou finančnej analýzy.

b. Ďalšie delenie metód by sme mohli urobiť podľa časového horizontu finančného plánu, t.j., ktoré metódy sú vhodné na tvorbu dlhodobého a ktoré na tvorbu krátkodobého finančného plánu. (Napríklad globálna metóda je metódou krátkodobého finančného plánovania, na druhej strane stimulačný model umožňuje zostaviť finančný plán aj na dlhší časový horizont.)

c. Jednotlivé metódy možno ďalej deliť, resp. priradiť k príslušnej časti finančného plánu. (Napríklad metódou analýza nulového bodu získame informácie iba na prijímanie plánových rozhodnutí v časti plánu zisku, na druhej strane simulačný model umožňuje vypracovať tri časti finančného pánu – plán zisku, finančnú bilanciu a plán cash flow.)

1. Globálna metóda
Globálna metóda patrí k tradičným metódam tvorby finančného plánu v našich podnikoch. Postupne sa vykryštalizovala ako súčasť v minulosti platnej „metodiky“ a štruktúry komplexného plánu podniku. Vychádza z vypracovaných vecných častí plánu (plán predaja, výroby, nákupu, investícií technického rozvoja, ľudských zdrojov atď.) z ktorých preberá požadovanú potrebu finančných prostriedkov a výšku vytváraných finančných zdrojov. K negatívnym stránkam metódy môže patriť najmä pasívna funkcia finančného plánu. Touto metódou tvoria finančný plán aj začínajúci podnikatelia, u ktorých sú primárne (y h2adiska metodick0ho0 budúci výrobok, služby, disponibilné výrobné kapacity, suroviny, ľudské zdroje a podobne.

2. Metóda postupného zostavovania rozpočtov
Charakteristické črty tejto metódy sú: uplatňuje sa v krátkodobom finančnom plánovaní (ročných, štvrťročných a mesačných časový horizont), je súčasťou systému vnútropodnikového riadenia, rozpočty sa orientujú na väčšie podrobnosti. Finančný plán (nami nazvané výstupy z finančného plánu) nadväzuje na tzv. funkčné rozpočty zodpovedajúce funkciám podniku. Rozpočty sa porovnávajú s pôvodným návrhom finančného plánu a uvádzajú sa do vzájomného súladu, čím vzniká reálny variant finančného plánu. Sústava rozpočtov sa využíva pri kontrole plnenia plánu na získanie odchýlok, zodpovedných osôb a má súvislosť aj s motivačným systémom manažérov v podniku.

3. Metóda – analýza nulového bodu
Analýza nulového bodu skúma zmenu veľkosti zisku a predajných cien výrobkov na základe rozprestierania fixných nákladov na rôzny objem predaja alebo činnosti. Finančný manažér pri tvorbe finančného plánu využíva metódu na hodnotenie nových projektov, na hodnotenie tzv. minima podnikateľskej aktivity, t.j. hranice, pod ktorú by nemali tržby klesnúť.
Analýza nulového bodu umožňuje zistiť, pri akom objeme činnosti dochádza k rovnováhe medzi tržbami a nákladmi a kedy ďalšie zvýšenie objemu činnosti začína prinášať zisk.
Praktickým problémom pri aplikácii metód môže byť rozdelenie celkových nákladov na fixné náklady a variabilné náklady.

4. Metóda pomerných finančných ukazovateľov
Podstatou metódy je využitie vybraných pomerných finančných ukazovateľov a predpokladaných tržieb pri tvorbe plánovanej finančnej bilancie (plánovanie štruktúry aktív a finančnej a kapitálovej štruktúry). Pomerové finančné ukazovatele vystupujú pritom ako „vzorové hodnoty“, ktoré podnik chce v budúcnosti dosiahnuť. Môže ísť o ukazovatele formulované ako:
· Špecifické (konkrétne) ciele podniku
· Priemerné ukazovatele za podniky pôsobiace v rovnakom odvetví alebo vo výrobnom odbore
· Pomerové finančné ukazovatele prosperujúcej porovnateľnej zahraničnej firmy , konkurencie a podobne
Pri tvorbe finančnej bilancie nie je nevyhnutné, aby každý pomerový ukazovateľ bol konformný s priemernou úrovňou v odvetví, odbore a pod. Stačí vytvoriť konformnosť v rozhodujúcich položkách finančnej bilancie.

5. Metóda percentuálneho podielu na tržbách

Metóda vychádza z predpokladu fixného pomeru medzi jednotlivými položkami finančnej bilancie (súvahy) a celkovým objemom tržieb.
Umožňuje dať odpoveď na nasledujúce otázky:
1. Aké aktíva a v akej štruktúre by mal mať podnik v plánovanom období, aby zabezpečil predpokladaný rast tržieb ?
2. Koľko kapitálu potrebuje na investície a v akej štruktúre (akciový, dlhodobý úver, krátkodobý úver a pod.)?
3. Koľko finančných prostriedkov sa získa zo zisku ?

6. Regresná metóda
Ak predchádzajúca metóda pokladala pomer medzi tržbami a položkami bilancie za fixný, regresná metóda, naopak, zohľadňuje štatistiky overenú skutočnosť premenlivého pomeru dvoch veličín. V tom spočíva zásadný rozdiel medzi nimi. Ďalším charakteristickým znakom je jej aplikovateľnosť na dlhší časový horizont plánu, pri ktorom metóda percentuálneho podielu na tržbách spravidla stráca opodstatnenie.
Položky finančnej bilancie, pri ktorých nie je preukázateľná závislosť od objemu tržieb (ako sú napr. dlhodobé úvery, obligácie, základné imanie), predstavujú alternatívne zdroje financovania a o ich štruktúre a výške použitia rozhoduje finančný manažér.

Finančné modely
Vo finančnom plánovaní sa používajú aj matematické modely. Možno ich členiť na dve skupiny:
- Simulačné modely tvorby finančného plánu
- Optimalizačné modely finančného plánu

1. Simulačné modely tvorby finančného plánu
Stimulačné modely pomáhajú finančnému manažérovi vypracovať plánované finančné výkazy v niektorých alternatívach podľa zadaných predpokladov o vývoji ukazovateľov podmieňujúcich tvorbu plánu. Využitím počítača umožňujú automatizovať dôležitú časť plánovania, ktorá je rutinná a časovo i pracovne náročná. Simulačné modely však nekladú dôraz na také finančné kategórie, ako sú súčastná čistá hodnota, prírastkové hotovostné toky, trhové riziko a pod., ani neposkytujú informáciu o optimálnej finančnej stratégii a pláne.
Jednoduchý simulačný model, pomocou ktorého určíme plánové hodnoty troch častí finančného plánu (plán zisku, plán zdrojov a použitia peňažných prostriedkov – cash flow, finančná bilancia), vychádza z konštrukcie plánovacích tabuliek:
Plán zisku
Plán
Tržby
Náklady na predaný tovar
Zisk pred úrokmi a zdanením
Úrok
Zisk pred zdanením
Daň
Čistý zisk

Plán zdrojov a použitia peňažných prostriedkov
Plán
Zdroje: Čistý zisk (ČZ)
Odpisy
Príjmy z prevádzkových aktivít
Úvery
Emisia akcií
Zdroje spolu
Použitie: Prírastok čistého pracovného kapitálu
Investície
Dividendy
Použitie spolu

Finančná bilancia
Plán
Aktíva: Čistý pracovný kapitál
Stále aktíva
Aktíva spolu
Pasíva: Dlhodobé pasíva
Vlastné imanie
Pasíva spolu

Proces tvorby finančného plánu sa potom skladá z dvoch krokov:
1. Formulácia cieľov finančného plánu a ostatných parametrov.
2. Výpočet jednotlivých položiek finančného plánu z rovníc finančného modelu
1. Ciele finančného plánu a ostatné parametre
· Tržby (T)
· Emisia akcií (EA)
· Podiel nákladov na tržbách (a1)
· Úroková miera (a2)
· Daňová sadzba (a3)
· Odpisová sadzba (a4)
· Dividendový podiel (a5)
· Podiel čistého pracovného kapitálu na tržbách (a6)
· Podiel stálych aktív na tržbách (a7)

2. Finančný model
Rovnice plánu zisku:
T = cieľ finančného plánu
N = a1 * T
U = a2 * ÚV
D = a3 *(T-N-U)
ČZ = T- N – U – D

Rovnice plánu zdrojov a použitia peňažných prostriedkov:
ODP = a4 * SA
UV = ČPK + INV + DIV – ČZ – ODP – EA
EA = cieľ finančného plánu
INV = ODP + SA – SA’
DIV = a5 * ČZ

Rovnice finančnej bilancie:
ČPK = a6 * T
SA = a7 * T
DP = DP – DP‘
VI = VI’ + ČZ – DIV + EA

Dosadením konkrétnych informácií do modelu sa môže presvedčiť o jeho funkčnosti a aplikovateľnosti. Konštrukcia modelu, zadávané parametre, ako aj počet rovníc závisia od stupňa podrobnosti plánovacích tabuliek – plánu zisku, plánu zdrojov a použitia peňažných prostriedkov a finančnej bilancie. Stupeň podrobnosti závisí od konkrétnych charakteristík podniku – veľkosti, druhu vyrábanej produkcie, produkčného typu a podobne.

2. Optimalizačné modely tvorby finančného plánu
Vo finančnom plánovaní sa často využívajú aj optimalizačné modely, ktoré pomáhajú finančnému manažérovi hľadať najlepšie riešenie za istých predpokladov a obmedzení.
Pri riešení úloh optimalizácie sa najčastejšie používa lineárne programovanie. Matematické riešenie vychádza z predpokladu, že výsledky ekonomických činností sú priamo úmerné použitým zdrojom. Lineárne programovanie je účinným nástrojom optimálneho plánovania v prípadoch, keď úlohou je vybrať z množiny riešení optimálne riešenie a kde uvedený problém môžeme s postačujúcou presnosťou matematicky vyjadriť lineárnym vzťahom.
Optimálne riešenie úlohy je vtedy, ak kriteriálna funkcia nadobúda svoj extrém. Okrem optimálneho riešenia sú pri aplikácii lineárneho programovania dôležité aj ďalšie informácie získané pri riešení úlohy. Sú to najmä informácie o stave vyžitia zdrojov, redukované ocenenia premenných, ktoré nie sú v optimálnom riešení a tieňové ceny zdrojov. Tieňová cena vyčerpaného zdroja pri ohraničení ≤ vyjadruje, o koľko by sa zlepšila hodnota kriteriálnej funkcie keď sa ohraničenie zníži o jednu jednotku (teda ak by sme mali k dispozícii ďalšiu jednotku chýbajucého zdroja). Dôležité informácie poskytuje aj tzv. senzitívna analýza čiže analýza citlivosti modelu na zmeny vstupných údajov a skúmanie vplyvu parametrizácie na optimálnosť riešenia.

Pri aplikácii lineárneho aplikačného modelu sa do modelu zahŕňajú nielen informácie finančného charakteru, ale aj informácie z ostatných častí plánu podnik, čo zlepšuje vzájomnú závislosť jednotlivých častí a zvyšuje kvalitu plánu.
Z hľadiska časového horizontu plánu sa lineárne optimalizačné modely využívajú najmä pri tvorbe ročného finančného plánu. Vhodnosť použitia na ročné plánovanie je determinované tým, že:
· Na ročné plánovacie obdobie modelu uspokojivo aproximuje existujúce ekonomické závislosti vo výrobnom procese
· Pre daný časový horizont sú spravidla dostupné kvalitné vstupné informácie, t.j. normy spotreby výrobných zdrojov, skúsenostné a učiace krivky a podobne.
· Optimalizácia sa uskutočňuje pomocou simplexneovej metódy, ktorú riešiť na osobnom počítači používaný ľubovoľného tabuľkového procesora alebo programu na riešenie úloh lineárneho programovania, napr. QUANTITATIVE SYSTEMS OF BUSINESS PLUS atď.
· Matematický model je pomerne jednoduchý čo umožňuje jeho ľahkú interpretácia pri využívaní výsledkov v systéme finančného plánovania.

Na druhej strane je nevyhnutné mať na zreteli určité “slabé stránky riešenia spočíatočná najmä v:
· Deterministickom prístupe, ktorý nezohľadňuje vplyvy náhodných činiteľov
· Nezohľadnení vývoja plánovacieho problému v čase – dynamickosti
· Zakomponovaní iba časti informácií potrebných na tvorbu komplexného finančného plánu

Vo finančnom plánovaní možno použiť aj ďalšie optimalizačné modely, napr. Carletov, Warenov a Sheltonov, Francisov a Rowellov. Pre tieto modely je charakteristické, že sú zamerané len na finančné rozhodovanie, vstupné informácie obsahujú väčší rozsah finančných charakteristík podniku a jeho okolia. Ide najmä o externé finančné faktory, úvery, úroky, splátky úveru, emisiu akcií, nerozdelený zisk, dividendy, finančné riziko a podobne.
Na riešenie problémov optimalizácie portfóliá je zameraný Hamiltonov a Mozesov model.
Ďalšou aplikáciou lineárneho programovania vo finančnom plánovaní je model LONGER, ktorého tvorcami sú S. C. Myers a G. A. Pogue.
Ťažiskom riešenia je významná oblasť finančného plánovania – plánovanie projektov rozvoja, dividendovej politiky a finančnej štruktúry podniku.
Cieľom modelu je maximalizovať čistú súčastnú hodnotu podniku. Opiera sa o aditivitu hodnôt a o Modigilianiho-Millerovu teóriu, že hlavnou výhodou dlhu je úrokový daňový štít. Pri modeli LONGER je cenné aj to, že pomocou tieňových cien môžeme „oceniť“ vplyv finančných rozhodnutí na projekt a vypočítať upravenú čistú súčastnú hodnotu projektu.