V súčasnej dobe inklinuje značná časť moderných autorov k systémovómu chápaniu organizačnej štruktúry, ktorá sa v tomto zmysle chápe ako súbor prvkov (útvarov, pracovisk) a vzťahu (väzieb) medzi nimi. Pod pojmom „prvky" (resp. „štruktúrne jednotky") možno podľa miery agregácie zahrnovať napr. závody, prevádzky, úseky, odbory, oddelenia a pod. Vzťahy medzi prvkami sú informačné väzby, ktoré vyjadrujú nielen interakčné prepojenie, ale z hľadiska rozhodovacej právomoci aj pripadné vzťahy nadriadenosti, podriadenosti, rovnoprávneho postavenia útvarov a pod. Takto vzniká hierarchické (viacstupňové, viacúrovňové) organizačné usporiadanie.

Klasik svetového manažmentu P. F. Drucker prehlásil: „najjednoduchšia organizačná štruktúra, ktorá plní svoje poslanie, je to najlepšie. Čim jednoduchšia je štruktúra, tým menej je toho, čo môže isť zle". Najmä v poslednom desaťroči sa v manažmente krajín s vyspelou trhovou ekonomikou dvíha búrlivá vlna kritiky na adresu organizačných štruktúr a to najmä vo veľkých podnikoch. V popredí stojí predovšetkým rad chýb z preceňovania úlohy organizačných štruktúr, a to ako dôsledok neúmernej pozornosti a rozvíjania zložitých foriem na úkor racionálnosti riadiacej činnosti, ktorú by tieto štruktúry mali pružne a hospodárne zaisťovať. Poukazuje sa na mnoho príkladov vzniku a byrokratického fungovania nepružných hierarchických štruktúr, ktoré majú nadmerný, prebujnený počet riadiacich a administrativnych pracovnikov. Charakteristickou črtou nových tendencií oragnizačných štrukúr je odklon od vertikálnej organizačnej štruktúry k štruktúre výrazne horizontálnej.

K najvýznamnejším zmenám v oblasti organizovania patria v súčasnosti tieto tendencie:
-tvorba organizačných šturutúr, ktoré najlepšie zabezpečia realizáciu manažérskych preocesov
-jednoduchosť a pružnosť metód a foriem organizovania potrebných na rýchlu adaptáciu na meniace sa spríležitosti a horzby podnikateľského prostredia /napr. Pružné pracovné tímy/
-autonómnosť správania sa podnikateľských jednotiek s cieľom rozvoja vnútornej a vonkajšej pondikateľskej činnosti
-zoštíhľovanie štábnych útvaroc a ich obsadzovanie profesijne a kvalifikačne vhodnými ľuďmi
-spájanie metód a foriem organizovania ľudí s motivačnými syatémami participácie na dobrých aj zlých výsledkoch práce

K zložitých problémom súčastných tendencíí organizovania patrí aj komplex otázoch týkajúcich sa účelnej veľkosti organizácie a tomu zodpovedajúcej štruktúry.
Veľké podniky sú kapitálovo silnejši, majú lepšiu vybavenosť zdrojmi a tým rozsiahlejšie možnosti financoviania, majú silnujšiu konkurenčnú pozíciu na domácom i zahraničnom trhu.
Malé a stredné podniky majú väčšiu pružnosť a inovatívnosť, menšiu byrokraciu i nižšiu anonymitu v rozhodovaní a tým jednoduchšiu kontrolu.

Z hľadiska organizácie a tomu zodpovedajúcich štruktúrnych foriem při riešení problému ,,veľké a stredné alebo malé podniky, možno použiť tieto spôsoby:

-spoločné podnikanie, tzv. strategické aliancie
-vzužitie autonómnych organizačných jednotiek, tzv. stretegické podnikateľské jednoty ( Stretegic Business Unit – SBU)

2. Strategické aliancie
Stretegické aliancie predstavujú organizačné-právnu formu medzipodnikovej splupráce, resp. Spoločného podnikania. Realizujú sa spájaním určitých zdrojov ( ľudských, finančných, hmotných, informačných a dalších ) , podnikateľského úsilia a rizika za účelom dosiahnuita vyššej úrovňe podnikateľsekj činnosti.
Strategické aliancie využívajú rad foriem usporiadania, napr. ,,joint ventures,, výskumné a makretingové dohodz, menšinové účasti, zmluvy o výmene licencií, dohodz o zabezpečenízdrojov pre verenjoprospešné a neziskové organizácie atď.
Medzi strategické aliancie nepatria nepratria voľné nezmluvné ,,tiché dohody,, alebo veľmi úzke organizačne a právne prepojené formy, ktoré sú skôr splynutím jako záujmovou spoluprácou.

3. Strategické podnikateľské jednotky
V súčasnosti sa při vytváraní organizačnej štruktúre odporúčajú:
-jednoduché formy
-autonómnosť a podnikavosť

3.1 Autonómnosť, podnikavosť a pružné organizačné štruktúry

Autonómnou podnikateľskou jednotkou ( strategická podnikateľská jednotka) sa rozumie pomerne samostatná casť organizačného celu (podniku, závodu, sektora a pod.), ktorému vedenie pdniku delgovalo značnú právomoc a zodpovednosť na samostatné uskoutočňovanie vnútornej i vonkajšej pdnikateľskej činnosti. Tomu zodpovedá aj systém riadenia, organizačná štruktúra a personálne zabezpečenie.
Zvyčajne ide o výrobno-hospodársku činnosť vymedzenú oblasťou výrobného sortimentku a služieb. Sú však známe ja prípady pdsystémov, ktoré obsahujú nevýrobné obslužné, pomocné a poradenské činnosti.