Základnými znakmi tohto systému sú:

- nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva
- obmedzené funkcie štátu v ekonomike
- ekonomická samostatnosť podnikov
- konkurencia bez vplyvu monopolov
- spoločenská zodpovednosť podnikateľskej sféry za rozvoj ekonomiky
- stabilita peňažného obehu s voľnou tvorbou cien

Liberáli sú si vedomí negatívnych dopadov monopolov na ekonomiku a preto ich aktivitu má sledovať a kontrolovať spoločnosť. Úlohu štátu akceptujú dnes aj liberálni ekonómovia v tom zmysle, že štát má utvárať podmienky pre fungovanie trhových síl, štát má určovať základné ekonomické proporcie a tempo hospodárskeho rastu a prihliadať na „spravodlivé“ rozdeľovanie.

STH bolo považované za systém, ktorý umožňuje slobodnú hru trhových síl, a to zvyšovaním spotrebiteľských možností, motiváciou poskytovateľov k inováciam a technickému pokroku, a distribúciou príjmov a zisku na základe výkonnosti toho ktorého subjektu. Napriek tomu však zabraňuje nadmernej akumulácii trhových síl. Povinnosťou štátu je vytvoriť rámec pre fungujúcu konkurenciu. Zároveň je treba presadzovať pripravenosť a schopnosť ľudí na prevzatie obchodnej zodpovednosti a väčšej nezávislosti. Štát nesmie prevziať príliš veľa zodpovednosti, lebo vládne zásahy sú záťažou pre ekonomiku a spoločnosť vo forme daní a odvodov.

Zmeny v Sociálnom trhovom hospodárstve

Ako Andreas Mueller-Armack vyhlásil v jednej zo svojich raných prác, sociálne trhová ekonomika je skôr akýmsi rámcovým princípom než neflexibilnou teóriou, a preto môže byť zmenená a prispôsobená politickej situácii. V histórii Spolkovej republiky sa preto uskutočnilo niekoľko zmien sociáne trhovej ekonomiky, pričom jej vývoj možno možno pozorovať v niekoľkých fázach:

Fáza prvá – vznik: trvala od vzniku SRN až do polovice 60. rokov. Najdôležitejšie postavenie v hospodárskej politike zastávali „otcovia“ STH – Ludwig Erhard (minister hospodárstva a obchodu, neskôr spolkový kancelár) a Andreas Mueller-Armack (stály sekretár na ministerstve hospodárstva a obchodu – na túto pozíciu ho povolal Erhard). Z tohto dôvodu dochádzalo len k minimálnym korekciam pôvodneho teoretického konceptu. V tejto fáze ostali ešte niektoré sektory, ako poľnohospodárstvo, doprava a výstavba domov mimo trhu a otvorenej konkurencie. Počas týchto rokov bolo možné a potrebné schváliť základné zákony na zorganizovanie štátu a ekonomiky. Bol to napr. Zákon o nemeckej spolkovej banke (Bundesbank) a zákon proti obmedzovaniu konkurencie. Následne mohol byť budovaný systém STH. V roku 1950 bola v SRN dosiahnutá plná zamestnanosť a STH začalo zaznamenávať prvé veľké úspechy. Problémy, ako napr. veľmi nerovnomerná distribúcia bohatstva, viedli k sociálnym problémom vo vzťahu medzi odbormi a zamestnávateľmi. K tomu sa pridal problém s importovanou infláciou a diskusia o rozšírení cieľov a úloh štátu, ktorá vyvolávala tlak na prehodnotenie existujúcich opatrení a politík.

Západonemecká ekonomika fungovala veľmi dobre počas niekoľkých desaťročí, a krajina sa stala jednou z najbohatších na svete. Vďaka silnému komponentu sociálneho blahobytu a systému spolurozhodovania, ktorý dával zamestnancom istú možnosť hovoriť do manažérskych záležitostí, si nemecký priemysel užíval dlhú dobu sociálny zmier. Exportne orientovaná ekonomika dostala ďalšie pozitívny impulz vytvorením Európskeho hospodárskeho spoločenstva Rímskou zmluvou v roku 1957. SRN bola jedným z jeho zakladujúcich členov.
Fáza druhá - začiatkom 60. rokov požadoval Mueller-Armack začatie druhej fázy, v ktorej malo byť STH zavŕšené novou politikou, ktorá mala znamenať zvýšené výdavky na zdravotníctvo a vzdelávanie, ako aj ekológiu a dopravu. V tomto období sa začína používať pojem „Globalsteuerung“.

Globalsteurung – globálne riadenie

Prvá ekonomická kríza v povojnovom Nemecku viedla v roku 1966 k odstúpeniu spolkového kancelára Ludwiga Erharda. Nastúpila vláda veľkej koalície CDU a SPD, ktorá sa pokúsila o syntézu tzv. „Freiburského konkurenčného imperatívu“ (liberálna teória Freiburskej školy) a keynesovským odkazom efektívneho ovplyvňovania dopytu. Tieto nové myšlienky zastrešuje pojem Globalsteuerung – globálne riadenie. To znamená, že hospodárska a peňažná politika robí makroekonomické rozhodnutia, kým trh a podnikatelia môžu robiť len rozhodnutia na mikro úrovni. Najdôležitejšie nástroje boli fiškálna a peňažná politika, zahranično-obchodná a dôchodková politika.

V začiatkoch „Globalsteuerung“ slávilo veľké úspechy pri prekonávaní ekonomickej krízy, no dosiahnutý ekonomický zvrat smerom nahor nebolo možné stabilizovať. Vtedajší minister obchodu Karl Schiller musel abdikovať. Počas 70. rokov medzinárodná ekonomická situácia, napr. ropné šoky v rokoch 1974 a 1979 ešte zhoršili vnútorné problémy a viedli ku zvýšenej nezamestnanosti (okolo 2 miliónov nezamestnaných). Pokles HNP, rast inflácie a štátneho dlhu boli vedľajšími efektami tejto situácie. Tieto problémy vyvolali opätovnú diskusiu o zmene sociálnej a hospodárskej politiky. Táto diskusia bola vedená v troch hlavných prúdoch: zachovanie globálneho riadenia, jeho rozšírenie alebo redukcia intervenčných zásahov.

Od roku 1982 môžeme hovoriť o 3. fáze, ktorá trvala až do znovuzjednotenia.
V roku 1982 sa v Nemecku zmenila vláda a k moci sa dostala koalícia CDU a FDP. V tomto čase sa diskusia o tom, ako zmeniť STH odvíjala v troch smeroch. Na jednej strane keynesovci, ktorí požadovali zachovanie globálneho riadenia a STH, na druhej strane nasledovníci Miltona Friedmana, ktorí hovorili o zlyhaní štátu a žiadali redukciu STH a globálneho riadenia spolu s posilnením trhových síl (vtedy to bol ekonomický mainstream). Tretia a najmenšia skupina tvrdila, že došlo k zlyhaniu trhu a uprednostňovala rozšírenie štátneho sektoru a viac štátnych intervencií do ekonomiky. Výsledkom týchto diskusií bola akási kombinácia Keynesa a Friedmana. V nasledujúcich rokoch došlo k privatizácii štátnych podnikov ako Nemecká pošta či DeutscheTelekom na jednej strane a k miernemu obmedzeniu sociálnych opatrení na druhej strane. Ekonomické zlepšenie v týchto rokoch možno považovať nielen za výsledok tejto politiky, ale aj za dôsledok celosvetovo priaznivej ekonomickej situácie a úspechu európskej integrácie. Táto fáza sa skončila nemeckým zjednotením.

Fáza štvrtá - obdobie po zjednotení: zjednotenie Nemecka je veľkým predelom pri každej analýze nemeckej histórie. Nazeranie na sociálnu a ekonomickú politiku je po zjednotení trochu rozdielne. Dôležitým dátumom nie je z ekonomického hľadiska 3. október 1990 ako deň znovuzjednotenia ale vytvorenie hospodárskej, menovej a sociálnej únie niekoľko mesiacov predtým. Sociálne trhové hospodárstvo sa v máji 1990 zmluvou o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi Spolkovou republikou Nemecko a Nemeckou demokratickou republikou aj právne stalo spoločným ekonomickým poriadkom zjednoteného Nemecka.
K zjednoteniu došlo v situácii ekonomického rastu a nízkej štátnej zadĺženosti. Na začiatku bola situácia charakterizovaná všeobecnou eufóriou zo zjednotenia a v ekonomickej sfére z nových trhov vo východnom Nemecku a vo východnej Európe.

Avšak obrovské sociálne náklady zjednotenia a celosvetová ekonomická kríza v nasledujúcich rokoch viedla k veľkým problémom pre STH. Keďže počas extrémne krátkeho času došlo k úplnej zmene sociálnej štruktúry, slabá ekonomika východného Nemecka ukázala, že systémy sociálneho zabezpečenia sa museli vyrovnať s predtým nepoznanými problémami a veľkým počtom ľudí, ktorí prišli o prácu alebo potrebovali podporu zo strany štátu z iných dôvodov. To spôsobilo, že aj v súčasnosti musí STH čeliť novým výzvam na zmenu svojich cieľov a nástrojov. Z celého politického spektra sa ozývajú hlasy o neúmernosti vysokých nákladov nemeckého sociálneho trhového hospodárstva a požadujúce redukciu štátnych aktivít.