Budúcnosť sociálneho trhového hospodárstva

Ako STH preukázalo počas hospodárskej krízy v 60. rokoch, je schopné zareagovať na ekonomicku krízu a prispôsobiť sa novým podmienkam. Podobne možno posúdiť aj situáciu v 80. rokoch. Na druhej strane, krízy a problémy spojené so znovuzjednotením pretrvávajú už dlho, a požiadavka principiálnej zmeny buď smerom k liberálnej trhovej ekonomike akou je tá v USA alebo k novej, viac socialistickej forme je v posledných rokoch stále hlasnejšia. Ďalšou výzvou je aj implementácia ekologických aspektov do moderného ekonomického a sociálneho systému. Ekologické sociálne trhové hospodárstvo sa dostalo k slovu počas 90. rokov. Pokračujúca európska integrácia a prispôsobovanie sa iných európskych sociálnych štátnych modelov je stredobodom pozornosti.
Je ťažké povedať, či by sociálne trhové hospodárstvo malo býť príkladom pre iné krajiny, nachádzajúce sa v procese transformácie, pretože musíme brať do úvahy špecifickú historickú situáciu, v ktorej vznikalo a slávilo svoje najväčšie úspechy.

Sociálne trhové hospodárstvo preukázalo svoju veľkú adaptibilitu pri prekonávaní ekonomických kríz. Prvá kríza mala za následok nárast štátneho intervencionizmu. Ďalšie však už viedli k redukcii štátnych zásahov a sociálnych prvkov. Požiadavka Muellera-Armarcka na vyvážený vzťah medzi trhom a sociálnymi prvkami sa v priebehu rokov zvrtla viac smerom k trhu. Dôležitým bodom tejto diskusie je otázka, či bi bolo možné zredukovať sociálne prvky a štátne aktivity a stále by sme mohli hovoriť o STH alebo už by to bolo úplne niečo iné. Ale ak môže byť STH zachránené a zmenené len redukciou sociálnych elementov až ich postupným zánikom, zmenilo by to od základov pôvodný teoretický základ. Z tohto pohľadu teda STH nemožno v žiadnom prípade považovať za nasledovaniahodný príklad pre transformujúce sa krajiny a musíme sa naň pozerať skepticky. Znamená to, že STH má tendenciu znižovať svoje sociálne ambície, pretože sú príliš drahé. Dlhodobo teda nie je možné hovoriť o úspešnej ekonomickej a sociálnej stratégii.

Sociálne trhové hospodárstvo včera a dnes

V časoch studenej vojny bolo Nemecko označované za zahranično-politického trpaslíka a politického obra. Helmut Kohl a jeho predchodcovia na kancelárskom poste si plnými dúškami užívali hospodársku slobodu. Nemecké podniky vyrábali vysokokvalitné výrobky, ktoré draho predávali v krajinách Európskeho hospodárskeho spoločenstva a v Spojených štátoch. Postupne sa z neho stala ekonomická veľmoc. Obmedzená zahranično-politická suverenita Bonnu neprekážala. Sústredil sa radšej na zvyšovanie blahobytu občanov. Spojené štáty a ďalšie mocnosti rozprestreli nad ním bezpečnostný dáždnik. Situácia sa začala radikálne meniť po roku 1990. Helmut Kohl sa snažil znormalizovať postavenie zjednoteného Nemecka na diplomatickom poli. V tomto úsili pokračuje od roku 1998 sociálno-demokratický kancelár Gerhard Schroeder. Dnes je Berlín plnoprávnym hráčom na globálnom diplomatickom poli. Už nie je zahranično-politickým trpaslíkom. Avšak situácia sa zmenila aj na ekonomickom poli, kde sa Nemecko nemôže pochváliť pozitívnym vývojom.

Takmer všetci berlínski politici majú strach pred naozajstnými trhovými reformami. Kedysi vzorové sociálne trhové hospodárstvo sa stalo takmer odstrašujúcim príkladom toho, kam až môže viesť prehnaná sociálna politika, ktorá dusí dynamiku trhového mechanizmu. Výsledkom je 10 % nezamestnanosť a najpomalšie rastúca ekonomika Európskej únie. Berlín už dávno nie je ekonomickým obrom. Skôr sa z neho stáva ekonomický trpaslík. Nemecká hospodárska politika zlyháva na plnej čiare. Trhovo orientované reformy sa realizujú len náznakom, politici majú strach pred silnými odbormi a záujmovými skupinami. V Berlíne sa zabudlo na motto povojnového ekonomického zázraku: "Toľko trhu, koľko je len možné, toľko štátu, koľko je nevyhnutne potrebné".

Dlho bol nemecký systém príkladom pre ostatné krajiny – ochraňoval ľudí pred rizikami spojenými s nezamestnanosťou, postihnutím alebo neschopnosťou človeka pracovať v ním zvolenej profesii, úrazom, chorobou, vekom alebo inými sociálnymi podmienkami. Špecifickou črtou nemeckého systému je kooperácia zamestnancov a zamestnávateľov, vyjadrená rovnakými príspevkami na dôchodkové, zdravotné, nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti. A čo viac, sociálne partnerstvo odborov a zamestnávateľských združení je subjektom inštitucionalizovaného vyjednávania, ako to predpokladá kolektívne pracovné právo. Základný zákon NSR garantuje v článku 9 autonómiu pri vyjednávaní miezd, napr. právo zamestnávateľov a zamestnancov niesť zodpovednosť za rozhodnutie o pracovných podmienkach dojednaných v kolektívnych zmluvách.

Nemecký ekonomický systém vychádza z toho, že spoločnosť musí prevziať zodpovednosť za tých, ktorý si vlastnými silami nevedia zabezpečiť dostatočný blahobyt. Už Ludwig Erhard si však uvedomoval, že sociálna pomoc je potrebná tým menej, čím viac je úspešnejšia hospodárska politika
V minulom roku došlo po prvý raz po dlhom období k náznaku toho, že štátne obruče, zvierajúce občanov a podnikateľov, by sa mohli začať uvoľnovať. Vláda konečne prijala hospodárske kroky, umožňujúce - aspoň náznakovo – lepšiu podnikateľskú klímu. Dva príklady: Zmiernili sa predpisy pri prijímaní a prepúšťaní zamestnancov. A sprísnili sa predpisy, podľa ktorých môže nezamestnaný odmietnuť ponúkanú prácu. Okrem toho sa okresali niektoré daňové privilégiá a úľavy. Dôchodcom sa na rok zmrazili penzie.

Záver

Vnútorným rozporom v nemeckej filozofii sociálneho sociálneho hospodárstva je skutočnosť, že nemecká ekonomika je konzervatívna a dynamická zároveň. Konzervatívna v tom zmysle, že nemecká tradícia predpokladá istú úlohu štátu v ekonomike a opatrný prístup k investovaniu a riziku. Dynamická zasa v tom zmysle, že je orientovaná na rast, aj keď tento môže byť skôr pomalý a trvalý. Táto filozofia sa snaží skombinovať cnosti trhového systému a systému sociálneho blahobytu.
Za teoretického architekta nemeckého povojnového zázraku sa často považuje Wilhelm Roepke.

Málokto si však už pamätá, že bol dosť kritický ku povojnovým kompromisom so štátnymi intervenciami a v roku 1960 napísal, že kontrast medzi efektívnym trhom a pokračujúcou redistribúciou dôchodkov za účelom rovnosti je dlhodobo netolerovateľný. A dnes, 60 rokov po zavedení STH, ukázal tento systém svoju vnútornú slabosť. Zlyhal, lebo štát blahobytu Bismarckovho typu nie je zlučiteľný s kapitalistickým trhovým poriadkom. Roepkeho slová spred 60 rokov boli trefné a ignorované zároveň. Dnes sa nemecká ekonomika blíži k nulovým ekonomickým rastom a nesie so sebou bremeno sociálnych povinností. Nemeckí politici sa snažia revitalizovať tretiu najväčšiu svetovú ekonomiku, no nepôjde to bez zásadného zásahu do štátu blahobytu. Inak sa potvrdia Roepkeho slová a táto kedysi veľká ekonomika sa zrúti.