Ordoliberalizmus

Nemecké sociálne trhové hospodárstvo je jednou z najslávnejších politických a ekonomických stratégií tohto storočia. Táto bola súčasťou renesancie liberalizmu, ktorá reagovala na prehlbujúcu sa krízu keynesovstva a nadväzovala na svoje predtým dominantné postavenie v ekonomickej teórii. Sociálne trhové hospodárstvo malo do určitej miery nahradiť pojem kapitalizmus, ktorý nezvládol riešenie sociálnych otázok v podmienkach druhej polovice 20. st.

Nemci s hrdosťou rozprávajú o svojom ekonomickom systéme, ktorý nazývajú soziale Marktwirtschaft – sociálne trhové hospodárstvo – social market economy.
Tento názov má poukázať na to, že systém, ku ktorému v Nemecku dospeli po 2. svetovej vojne má jednak materiálnu a jednak sociálnu či ľudskú dimenziu. Trhovú dimenziu zdôrazňujú, lebo po nacistickej skúsenosti chceli ekonomiku slobodnú, bez štátnych intervencií a štátnej dominancie. Jedinou úlohou štátu v novom, tzv. západnom Nemecku, bolo ochrániť konkurenčné prostredie pred monopolistickými a oligopolistickými tendenciami. Slovo sociálne sa zasa zdôrazňuje, lebo Nemci chceli ekonomiku, ktorá by nepomáhala len bohatým, ale ktorá by sa starala aj o robotníkov a ostatných, ktorí sa nedokážu vysporiadať s konkurenčným prostredím trhovej ekonomiky. Pojem sociálny bol uprednostnený pred pojmom socialistický, aby sa odlíšil od systému, v ktorom si štát osobuje právo na riadenie ekonomiky a intervencie do ekonomického systému.

S týmto je tiež spojený klasický nemecký koncept Ordnung, čo môžeme doslova preložiť ako poriadok, ale ktorý v tomto prípade skôr hovorí o ekonomike, spoločnosti a politike, ktoré sú systematicky štrukturované a nie direktívne riadené. Zakladatelia STH trvali na tom, že je nevyhnutné myslieť systematicky – Denken in Ordnungen. Aj preto hovorili o ordoliberalizme, pretože základnou myšlienkou tohto konceptu musí byť slobodne zvolený a nie direktívne nariadený poriadok.
Hlavným mozgom sociálneho trhového hospodárstva (STH) bol Ludwig Erhard, ktorý stál aj za nemeckým hospodárskym zázrakom po druhej svetovej vojne. Má historickú zásluhu na vytvorení konceptu STH a jeho implementáciu v reálnom nemeckom ekonomickom systéme.

Postupom času však pojem sociálny začal takpovediac žiť svojim vlastným životom a západonemcká ekonomika sa pohla smerom ku štátu rozsiahleho blahobytu, ktorý sa stal jedným z najdrahších na svete. Spolková vláda a krajinské vlády začali kompenzovať výkyvy v ekonomických cykloch a vo svetovej produkcii ochranou niektorých odvetví. Ešte väčším odklonom od Erhardovej tradície bolo konzervovanie existujúceho priemyslu namiesto vyvíjania tlaku na obnovu a vznik nových odvetví. V 70. rokoch sa štátny intervencionizmus ešte rozrástol. Počas 80. rokov sa kancelár Helmut Kohl snažil zredukovať úlohu štátu a bol v tom aj čiasočne úspešný, no zjednotenie Nemecka pohlo vládu opäť smerom k silnejšej úlohe štátu. Napriek tomu však vyváženosť sociálneho a trhového aspektu ostáva v Nemecku stále naliehavou otázkou.

Historické súvislosti vzniku sociálneho trhového hospodárstva

Aby sme mohli pochopiť systém sociálneho trhového hospodárstva, musíme poznať základné historické súvislosti jeho vzniku a vývoja.
Po druhej svetovej vojne sa Nemecko ocitlo v stave úplnej politickej a ekonomickej deštrukcie a chaosu, a preto bolo hlavnou úlohou zabezpečiť základné životné potreby obyvateľstva a vybudovať od základov novú ekonomickú a politickú štruktúru krajiny. Ekonomika bola teda zdecimovaná a veľká časť toho, čo v Nemecku ešte ostalo, bola rozobratá spojencami vrámci reparácií. V Nemecku sa odohrávala diskusia o tom, ako obnoviť ekonomiku a aký jej dať charakter. Budúci charakter politiky a ekonomiky bol s ohľadom na studenú vojnu a vývoj vo východnej časti Nemecka veľmi dôležitou otázkou.

Diskutéri sa rozdelili na dva hlavné tábory. Ten prvý prezentovali socialisti resp. komunisti, ktorí sa zasadzovali za centrálne plánovanú ekonomiku, rozsiahle štátne kontroly a znárodnenie bánk. Ten druhý bol liberálny resp. kapitalistický. Keďže však nedošlo k zhode v Parlamentnom zhromaždení, do ústavy nazývanej základný zákon sa nedostala zmienka o žiadnom predpísanom ekonomickom systéme. Hlavným oponentom socialistov bol Ludwig Erhard, ktorého spojenci vymenovali za vedúceho úradu pre ekonomické záležitosti v bizóne a ktorý sa neskôr stal ministrom hospodárstva a napokon aj spolkovým kancelárom, keď v roku 1963 nahradil vo funkcii Konrada Adenauera. Ludwig Erhard musel najskôr svoju predstavu presadiť proti skepticizmu v radoch okupačných mocností, opozície, odborov ale aj vo vlastnej strane, v ktorej sa našli ľudia požadujúci štátne plánovanie a riadenie hospodárstva a znárodnenie výrobných prostriedkov. Ako riaditeľ správy pre hospodárstvo v bizóne však v roku 1948 využil svoje postavenie k zavedeniu trhového poriadku a napokon teda dostal možnosť realizovať svoju predstavu a zaviedol v Nemecku systém sociálneho trhového hospodárstva. To bol príspevok Nemecka do diskusie o tretej ceste.

Erhardov koncept sociálneho trhového hospodárstva, založený na slobodnom obchode a súkromnom podnikaní, ako aj prílive kapitálu vrámci Marshallovho plánu, sa ukázal byť základom rýchleho zotavenia západonemeckej ekonomiky, ktoré vyústilo do nemeckého hospodárskeho zázraku v 50. rokoch. V niektorých odvetviach si však pretrvávajúce podmienky vyžadovali zavedenie cenovej kontroly a dotácií. Kontroly na zabránenie tvorby kartelov a podpora monetárnej stability taktiež ostali v zodpovednosti štátu. Štát takisto podporoval akumuláciu súkromného kapitálu a ochraňoval bežných občanov vytvorením štedrého systému sociálnych služieb, ktorý obsahoval programy dôchodkového a zdravotného poistenia a poistenia v nezamestnanosti.

Problémy sa vyskytli pri zavádzaní menovej reformy, a to kvôli rozporom medzi spojencami. Po stroskotaní vlády štyroch mocností pripravili západné mocnosti, predovšetkým Američania, menovú reformu len pre vlastnú okupačnú zónu. Už v októbri sa v USA začali tlačiť nové bankovky. 18. júna bola v rádiu ohlásená menová reforma, ktorá sa mala uskutočniť 20. júna. 1948.

Erhardov koncept sa osvedčil. Po počiatočných ťažkostiach zabezpečilo STH Nemecku hospodársky rast a návrat do prostredia svetového hospodárstva. Volkswagen chrobák sa stal symbolom úspechu nemeckého automobilového priemyslu, ako aj znakom pribúdajúcej motorizácie. Zároveň štát siahal po celom rade sociálnopolitických zákonov na zabezpečenie sociálnych istôt a spravodlivosti. S pomocou sociálnej bytovej výstavby sa malo bojovať proti nedostatku bytov. Na konci vojny došlo k zákazu akéhokoľvek zahraničného obchodu. Avšak rastúce náklady okupácie a prianie začleniť spolkovú republiku do ekonomického systému západu viedli k prehodnoteniu tohto rozhodnutia. Po menovej reforme a založení spolkovej republiky prechádzajú právomoci postupne na nemecké orgány. V Petersburgskej dohode z roku 1949 došlo k umožneniu priajtia SRN do medzinárodných organizácií a nadviazania zahraničnoobchodných vzťahov. USA poskytli veľkú pomoc prostredníctvom Marshallovho plánu. Cesta k hospodárskemu zázraku sa spočiatku zdala ťažká. Kým po menovej reforme mzdy ostali zmrazené, nezamestnanosť a inflácia enormne vzrástli. Avšak koncept STH čoskoro začína sláviť prvé úspechy.

HDP vzrástlo zo 79 Mld. DM v roku 1949 na 180 Mld. DM v roku 1955. Zahraničný obchod zaznamenával boom a nedostatok bytov sa podarilo značne eliminovať. Obzvlášť znevýhodnené sociálne skupiny sa postupom času taktiež dočkali sociálnej podpory zo strany štátu. Kórejská vojna podporila enormný hospodársky rast. Západonemecké podniky, ktoré postihoval spojenecký zákaz zbrojárskej produkcie, sa mohli zamerať na pokrytie zahraničného dopytu po investičných a spotrebných statkoch. Vďaka priemyselnej štruktúre prispôsobenej zahraničnému dopytu, väčším kapacitným rezervám a kvalifikovaným pracovným silám bolo možné tieto podmienky využiť. Enormný dopyt po exportných statkoch naštartoval vnútornú konjuktúru. Dodatočne štát vytvoril daňovými úľavami a nízkymi daňovými sadzbami investičné stimuly. Tieto vhodné rámcové podmienky dopomohli v roku 1952 k naštartovaniu hospodárskeho rastu. Dôležitým aspektom bola v tejto dobe aj starostlivosť o sociálne skupiny obzvlášť postihnuté vojnou, ako boli vojnové obete, zbombardovaní, utečenci a vyhnanci.

Teoretický – ideový základ sociálneho trhového hospodárstva

Teoretická koncepcia sociálneho trhového hospodárstva sa odvoláva na klasické liberálne učenie, pričom zavádza niektoré menšie zmeny. Môžeme teda hovoriť o akejsi nemeckej variante neoliberalizmu, ktorá sa obvykle nazýva ordoliberalizmus. Vznikala od 40. rokov 20. storočia, predovšetkým vo Freiburskej škole. Najvýznamnejšími teoretikmi boli Andreas Mueller-Armack, ktorému sociálne trhové hospodárstvo vďačí za svoje pomenovanie.
STH je kombináciou klasického liberálneho spôsobu myslenia a sociálnych, štátom riadených prvkov, a preto boli hlavnými cieľmi STH nielen ekonomické aspekty, ale aj sloboda a sociálna spravodlivosť. Na zdôvodnenie tejto koncepcie je potrebné spomenúť teóriu, na ktorej je založená. Táto je charakteristická kresťanskou ideou bratskej lásky a jednotlivca, ktorý je zodpovedný sám za seba. Podľa Armacka si zodpovednosť vyžaduje slobodu ako nevyhnutnú podmienku zodpovednej voľby jednotlivca medzi viacerými rôznymi možnosťami.

Morálny koncept STH je tvorený tromi základnými princípmi:

- princíp individuality, ktorý sa vzťahuje na liberálny ideál osobnej slobody;

- princíp solidarity, ktorý sa vzťahuje na ideu, že každá ľudská bytosť je zasadená do spoločnostti založenej na vzájomnej závislosti, a to nás zaväzuje prekonávať nespravodlivosť;

- princíp subsidiarity, ktorý je inštitucionálnym pravidlom, ktoré má tvoriť vzťah medzi individualitou a solidaritou. Táto regulácia má zabezpečiť práva jednotlivca a dať im najvyššiu prioritu. To znamená, že všetko, čo môže jednotlivec urobiť sám lepšie, nemá za neho robiť štát.

Liberálne práva jednotlivca a ekonomická sloboda formujú podmienky, v ktorých môže vzniknúť sociálna spravodlivosť a solidarita. STH sa snaží o vyvážený pomer medzi trhovými a sociálnymi princípmi, a preto sa považuje za ekonomický, sociálny a politický program.
Na rozdiel od neoliberalizmu sa STH sa vzdáva typickej liberálnej dôvery v trhové sily. Ordoliberáli verili, že sociálne istoty je treba vytvoriť mimo trhového mechanizmu. STH teda nie je založené len na ponuke a dopyte, ale aj na silnom morálnom koncepte. Ďalším cieľom STH bolo vytvoriť a rozvíjať ekonomický poriadok, ktorý by bol akceptovateľný pe každú politickú ideológiu, tak aby sa všetky sily v spoločnosť sústredili na spoločnú úlohu zabezpečenia základných životných podmienok a obnovy ekonomiky. To je dôvod, pre ktorý sa STH stalo kompromisom v prvých rokoch existencie Spolkovej rebubliky Nemecko.
Základnými znakmi tohto systému sú:

- nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva
- obmedzené funkcie štátu v ekonomike
- ekonomická samostatnosť podnikov
- konkurencia bez vplyvu monopolov
- spoločenská zodpovednosť podnikateľskej sféry za rozvoj ekonomiky
- stabilita peňažného obehu s voľnou tvorbou cien

Liberáli sú si vedomí negatívnych dopadov monopolov na ekonomiku a preto ich aktivitu má sledovať a kontrolovať spoločnosť. Úlohu štátu akceptujú dnes aj liberálni ekonómovia v tom zmysle, že štát má utvárať podmienky pre fungovanie trhových síl, štát má určovať základné ekonomické proporcie a tempo hospodárskeho rastu a prihliadať na „spravodlivé“ rozdeľovanie.

STH bolo považované za systém, ktorý umožňuje slobodnú hru trhových síl, a to zvyšovaním spotrebiteľských možností, motiváciou poskytovateľov k inováciam a technickému pokroku, a distribúciou príjmov a zisku na základe výkonnosti toho ktorého subjektu. Napriek tomu však zabraňuje nadmernej akumulácii trhových síl. Povinnosťou štátu je vytvoriť rámec pre fungujúcu konkurenciu. Zároveň je treba presadzovať pripravenosť a schopnosť ľudí na prevzatie obchodnej zodpovednosti a väčšej nezávislosti. Štát nesmie prevziať príliš veľa zodpovednosti, lebo vládne zásahy sú záťažou pre ekonomiku a spoločnosť vo forme daní a odvodov.

Zmeny v Sociálnom trhovom hospodárstve

Ako Andreas Mueller-Armack vyhlásil v jednej zo svojich raných prác, sociálne trhová ekonomika je skôr akýmsi rámcovým princípom než neflexibilnou teóriou, a preto môže byť zmenená a prispôsobená politickej situácii. V histórii Spolkovej republiky sa preto uskutočnilo niekoľko zmien sociáne trhovej ekonomiky, pričom jej vývoj možno možno pozorovať v niekoľkých fázach:

Fáza prvá – vznik: trvala od vzniku SRN až do polovice 60. rokov. Najdôležitejšie postavenie v hospodárskej politike zastávali „otcovia“ STH – Ludwig Erhard (minister hospodárstva a obchodu, neskôr spolkový kancelár) a Andreas Mueller-Armack (stály sekretár na ministerstve hospodárstva a obchodu – na túto pozíciu ho povolal Erhard). Z tohto dôvodu dochádzalo len k minimálnym korekciam pôvodneho teoretického konceptu. V tejto fáze ostali ešte niektoré sektory, ako poľnohospodárstvo, doprava a výstavba domov mimo trhu a otvorenej konkurencie. Počas týchto rokov bolo možné a potrebné schváliť základné zákony na zorganizovanie štátu a ekonomiky. Bol to napr. Zákon o nemeckej spolkovej banke (Bundesbank) a zákon proti obmedzovaniu konkurencie. Následne mohol byť budovaný systém STH. V roku 1950 bola v SRN dosiahnutá plná zamestnanosť a STH začalo zaznamenávať prvé veľké úspechy. Problémy, ako napr. veľmi nerovnomerná distribúcia bohatstva, viedli k sociálnym problémom vo vzťahu medzi odbormi a zamestnávateľmi. K tomu sa pridal problém s importovanou infláciou a diskusia o rozšírení cieľov a úloh štátu, ktorá vyvolávala tlak na prehodnotenie existujúcich opatrení a politík.

Západonemecká ekonomika fungovala veľmi dobre počas niekoľkých desaťročí, a krajina sa stala jednou z najbohatších na svete. Vďaka silnému komponentu sociálneho blahobytu a systému spolurozhodovania, ktorý dával zamestnancom istú možnosť hovoriť do manažérskych záležitostí, si nemecký priemysel užíval dlhú dobu sociálny zmier. Exportne orientovaná ekonomika dostala ďalšie pozitívny impulz vytvorením Európskeho hospodárskeho spoločenstva Rímskou zmluvou v roku 1957. SRN bola jedným z jeho zakladujúcich členov.
Fáza druhá - začiatkom 60. rokov požadoval Mueller-Armack začatie druhej fázy, v ktorej malo byť STH zavŕšené novou politikou, ktorá mala znamenať zvýšené výdavky na zdravotníctvo a vzdelávanie, ako aj ekológiu a dopravu. V tomto období sa začína používať pojem „Globalsteuerung“.

Globalsteurung – globálne riadenie

Prvá ekonomická kríza v povojnovom Nemecku viedla v roku 1966 k odstúpeniu spolkového kancelára Ludwiga Erharda. Nastúpila vláda veľkej koalície CDU a SPD, ktorá sa pokúsila o syntézu tzv. „Freiburského konkurenčného imperatívu“ (liberálna teória Freiburskej školy) a keynesovským odkazom efektívneho ovplyvňovania dopytu. Tieto nové myšlienky zastrešuje pojem Globalsteuerung – globálne riadenie. To znamená, že hospodárska a peňažná politika robí makroekonomické rozhodnutia, kým trh a podnikatelia môžu robiť len rozhodnutia na mikro úrovni. Najdôležitejšie nástroje boli fiškálna a peňažná politika, zahranično-obchodná a dôchodková politika.

V začiatkoch „Globalsteuerung“ slávilo veľké úspechy pri prekonávaní ekonomickej krízy, no dosiahnutý ekonomický zvrat smerom nahor nebolo možné stabilizovať. Vtedajší minister obchodu Karl Schiller musel abdikovať. Počas 70. rokov medzinárodná ekonomická situácia, napr. ropné šoky v rokoch 1974 a 1979 ešte zhoršili vnútorné problémy a viedli ku zvýšenej nezamestnanosti (okolo 2 miliónov nezamestnaných). Pokles HNP, rast inflácie a štátneho dlhu boli vedľajšími efektami tejto situácie. Tieto problémy vyvolali opätovnú diskusiu o zmene sociálnej a hospodárskej politiky. Táto diskusia bola vedená v troch hlavných prúdoch: zachovanie globálneho riadenia, jeho rozšírenie alebo redukcia intervenčných zásahov.

Od roku 1982 môžeme hovoriť o 3. fáze, ktorá trvala až do znovuzjednotenia.
V roku 1982 sa v Nemecku zmenila vláda a k moci sa dostala koalícia CDU a FDP. V tomto čase sa diskusia o tom, ako zmeniť STH odvíjala v troch smeroch. Na jednej strane keynesovci, ktorí požadovali zachovanie globálneho riadenia a STH, na druhej strane nasledovníci Miltona Friedmana, ktorí hovorili o zlyhaní štátu a žiadali redukciu STH a globálneho riadenia spolu s posilnením trhových síl (vtedy to bol ekonomický mainstream). Tretia a najmenšia skupina tvrdila, že došlo k zlyhaniu trhu a uprednostňovala rozšírenie štátneho sektoru a viac štátnych intervencií do ekonomiky. Výsledkom týchto diskusií bola akási kombinácia Keynesa a Friedmana. V nasledujúcich rokoch došlo k privatizácii štátnych podnikov ako Nemecká pošta či DeutscheTelekom na jednej strane a k miernemu obmedzeniu sociálnych opatrení na druhej strane. Ekonomické zlepšenie v týchto rokoch možno považovať nielen za výsledok tejto politiky, ale aj za dôsledok celosvetovo priaznivej ekonomickej situácie a úspechu európskej integrácie. Táto fáza sa skončila nemeckým zjednotením.

Fáza štvrtá - obdobie po zjednotení: zjednotenie Nemecka je veľkým predelom pri každej analýze nemeckej histórie. Nazeranie na sociálnu a ekonomickú politiku je po zjednotení trochu rozdielne. Dôležitým dátumom nie je z ekonomického hľadiska 3. október 1990 ako deň znovuzjednotenia ale vytvorenie hospodárskej, menovej a sociálnej únie niekoľko mesiacov predtým. Sociálne trhové hospodárstvo sa v máji 1990 zmluvou o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi Spolkovou republikou Nemecko a Nemeckou demokratickou republikou aj právne stalo spoločným ekonomickým poriadkom zjednoteného Nemecka.
K zjednoteniu došlo v situácii ekonomického rastu a nízkej štátnej zadĺženosti. Na začiatku bola situácia charakterizovaná všeobecnou eufóriou zo zjednotenia a v ekonomickej sfére z nových trhov vo východnom Nemecku a vo východnej Európe.

Avšak obrovské sociálne náklady zjednotenia a celosvetová ekonomická kríza v nasledujúcich rokoch viedla k veľkým problémom pre STH. Keďže počas extrémne krátkeho času došlo k úplnej zmene sociálnej štruktúry, slabá ekonomika východného Nemecka ukázala, že systémy sociálneho zabezpečenia sa museli vyrovnať s predtým nepoznanými problémami a veľkým počtom ľudí, ktorí prišli o prácu alebo potrebovali podporu zo strany štátu z iných dôvodov. To spôsobilo, že aj v súčasnosti musí STH čeliť novým výzvam na zmenu svojich cieľov a nástrojov. Z celého politického spektra sa ozývajú hlasy o neúmernosti vysokých nákladov nemeckého sociálneho trhového hospodárstva a požadujúce redukciu štátnych aktivít.
Budúcnosť sociálneho trhového hospodárstva

Ako STH preukázalo počas hospodárskej krízy v 60. rokoch, je schopné zareagovať na ekonomicku krízu a prispôsobiť sa novým podmienkam. Podobne možno posúdiť aj situáciu v 80. rokoch. Na druhej strane, krízy a problémy spojené so znovuzjednotením pretrvávajú už dlho, a požiadavka principiálnej zmeny buď smerom k liberálnej trhovej ekonomike akou je tá v USA alebo k novej, viac socialistickej forme je v posledných rokoch stále hlasnejšia. Ďalšou výzvou je aj implementácia ekologických aspektov do moderného ekonomického a sociálneho systému. Ekologické sociálne trhové hospodárstvo sa dostalo k slovu počas 90. rokov. Pokračujúca európska integrácia a prispôsobovanie sa iných európskych sociálnych štátnych modelov je stredobodom pozornosti.
Je ťažké povedať, či by sociálne trhové hospodárstvo malo býť príkladom pre iné krajiny, nachádzajúce sa v procese transformácie, pretože musíme brať do úvahy špecifickú historickú situáciu, v ktorej vznikalo a slávilo svoje najväčšie úspechy.

Sociálne trhové hospodárstvo preukázalo svoju veľkú adaptibilitu pri prekonávaní ekonomických kríz. Prvá kríza mala za následok nárast štátneho intervencionizmu. Ďalšie však už viedli k redukcii štátnych zásahov a sociálnych prvkov. Požiadavka Muellera-Armarcka na vyvážený vzťah medzi trhom a sociálnymi prvkami sa v priebehu rokov zvrtla viac smerom k trhu. Dôležitým bodom tejto diskusie je otázka, či bi bolo možné zredukovať sociálne prvky a štátne aktivity a stále by sme mohli hovoriť o STH alebo už by to bolo úplne niečo iné. Ale ak môže byť STH zachránené a zmenené len redukciou sociálnych elementov až ich postupným zánikom, zmenilo by to od základov pôvodný teoretický základ. Z tohto pohľadu teda STH nemožno v žiadnom prípade považovať za nasledovaniahodný príklad pre transformujúce sa krajiny a musíme sa naň pozerať skepticky. Znamená to, že STH má tendenciu znižovať svoje sociálne ambície, pretože sú príliš drahé. Dlhodobo teda nie je možné hovoriť o úspešnej ekonomickej a sociálnej stratégii.

Sociálne trhové hospodárstvo včera a dnes

V časoch studenej vojny bolo Nemecko označované za zahranično-politického trpaslíka a politického obra. Helmut Kohl a jeho predchodcovia na kancelárskom poste si plnými dúškami užívali hospodársku slobodu. Nemecké podniky vyrábali vysokokvalitné výrobky, ktoré draho predávali v krajinách Európskeho hospodárskeho spoločenstva a v Spojených štátoch. Postupne sa z neho stala ekonomická veľmoc. Obmedzená zahranično-politická suverenita Bonnu neprekážala. Sústredil sa radšej na zvyšovanie blahobytu občanov. Spojené štáty a ďalšie mocnosti rozprestreli nad ním bezpečnostný dáždnik. Situácia sa začala radikálne meniť po roku 1990. Helmut Kohl sa snažil znormalizovať postavenie zjednoteného Nemecka na diplomatickom poli. V tomto úsili pokračuje od roku 1998 sociálno-demokratický kancelár Gerhard Schroeder. Dnes je Berlín plnoprávnym hráčom na globálnom diplomatickom poli. Už nie je zahranično-politickým trpaslíkom. Avšak situácia sa zmenila aj na ekonomickom poli, kde sa Nemecko nemôže pochváliť pozitívnym vývojom.

Takmer všetci berlínski politici majú strach pred naozajstnými trhovými reformami. Kedysi vzorové sociálne trhové hospodárstvo sa stalo takmer odstrašujúcim príkladom toho, kam až môže viesť prehnaná sociálna politika, ktorá dusí dynamiku trhového mechanizmu. Výsledkom je 10 % nezamestnanosť a najpomalšie rastúca ekonomika Európskej únie. Berlín už dávno nie je ekonomickým obrom. Skôr sa z neho stáva ekonomický trpaslík. Nemecká hospodárska politika zlyháva na plnej čiare. Trhovo orientované reformy sa realizujú len náznakom, politici majú strach pred silnými odbormi a záujmovými skupinami. V Berlíne sa zabudlo na motto povojnového ekonomického zázraku: "Toľko trhu, koľko je len možné, toľko štátu, koľko je nevyhnutne potrebné".

Dlho bol nemecký systém príkladom pre ostatné krajiny – ochraňoval ľudí pred rizikami spojenými s nezamestnanosťou, postihnutím alebo neschopnosťou človeka pracovať v ním zvolenej profesii, úrazom, chorobou, vekom alebo inými sociálnymi podmienkami. Špecifickou črtou nemeckého systému je kooperácia zamestnancov a zamestnávateľov, vyjadrená rovnakými príspevkami na dôchodkové, zdravotné, nemocenské poistenie a poistenie v nezamestnanosti. A čo viac, sociálne partnerstvo odborov a zamestnávateľských združení je subjektom inštitucionalizovaného vyjednávania, ako to predpokladá kolektívne pracovné právo. Základný zákon NSR garantuje v článku 9 autonómiu pri vyjednávaní miezd, napr. právo zamestnávateľov a zamestnancov niesť zodpovednosť za rozhodnutie o pracovných podmienkach dojednaných v kolektívnych zmluvách.

Nemecký ekonomický systém vychádza z toho, že spoločnosť musí prevziať zodpovednosť za tých, ktorý si vlastnými silami nevedia zabezpečiť dostatočný blahobyt. Už Ludwig Erhard si však uvedomoval, že sociálna pomoc je potrebná tým menej, čím viac je úspešnejšia hospodárska politika
V minulom roku došlo po prvý raz po dlhom období k náznaku toho, že štátne obruče, zvierajúce občanov a podnikateľov, by sa mohli začať uvoľnovať. Vláda konečne prijala hospodárske kroky, umožňujúce - aspoň náznakovo – lepšiu podnikateľskú klímu. Dva príklady: Zmiernili sa predpisy pri prijímaní a prepúšťaní zamestnancov. A sprísnili sa predpisy, podľa ktorých môže nezamestnaný odmietnuť ponúkanú prácu. Okrem toho sa okresali niektoré daňové privilégiá a úľavy. Dôchodcom sa na rok zmrazili penzie.

Záver

Vnútorným rozporom v nemeckej filozofii sociálneho sociálneho hospodárstva je skutočnosť, že nemecká ekonomika je konzervatívna a dynamická zároveň. Konzervatívna v tom zmysle, že nemecká tradícia predpokladá istú úlohu štátu v ekonomike a opatrný prístup k investovaniu a riziku. Dynamická zasa v tom zmysle, že je orientovaná na rast, aj keď tento môže byť skôr pomalý a trvalý. Táto filozofia sa snaží skombinovať cnosti trhového systému a systému sociálneho blahobytu.
Za teoretického architekta nemeckého povojnového zázraku sa často považuje Wilhelm Roepke.

Málokto si však už pamätá, že bol dosť kritický ku povojnovým kompromisom so štátnymi intervenciami a v roku 1960 napísal, že kontrast medzi efektívnym trhom a pokračujúcou redistribúciou dôchodkov za účelom rovnosti je dlhodobo netolerovateľný. A dnes, 60 rokov po zavedení STH, ukázal tento systém svoju vnútornú slabosť. Zlyhal, lebo štát blahobytu Bismarckovho typu nie je zlučiteľný s kapitalistickým trhovým poriadkom. Roepkeho slová spred 60 rokov boli trefné a ignorované zároveň. Dnes sa nemecká ekonomika blíži k nulovým ekonomickým rastom a nesie so sebou bremeno sociálnych povinností. Nemeckí politici sa snažia revitalizovať tretiu najväčšiu svetovú ekonomiku, no nepôjde to bez zásadného zásahu do štátu blahobytu. Inak sa potvrdia Roepkeho slová a táto kedysi veľká ekonomika sa zrúti.