Nemecké sociálne trhové hospodárstvo je jednou z najslávnejších politických a ekonomických stratégií tohto storočia. Táto bola súčasťou renesancie liberalizmu, ktorá reagovala na prehlbujúcu sa krízu keynesovstva a nadväzovala na svoje predtým dominantné postavenie v ekonomickej teórii. Sociálne trhové hospodárstvo malo do určitej miery nahradiť pojem kapitalizmus, ktorý nezvládol riešenie sociálnych otázok v podmienkach druhej polovice 20. st.

Nemci s hrdosťou rozprávajú o svojom ekonomickom systéme, ktorý nazývajú soziale Marktwirtschaft – sociálne trhové hospodárstvo – social market economy.
Tento názov má poukázať na to, že systém, ku ktorému v Nemecku dospeli po 2. svetovej vojne má jednak materiálnu a jednak sociálnu či ľudskú dimenziu. Trhovú dimenziu zdôrazňujú, lebo po nacistickej skúsenosti chceli ekonomiku slobodnú, bez štátnych intervencií a štátnej dominancie. Jedinou úlohou štátu v novom, tzv. západnom Nemecku, bolo ochrániť konkurenčné prostredie pred monopolistickými a oligopolistickými tendenciami. Slovo sociálne sa zasa zdôrazňuje, lebo Nemci chceli ekonomiku, ktorá by nepomáhala len bohatým, ale ktorá by sa starala aj o robotníkov a ostatných, ktorí sa nedokážu vysporiadať s konkurenčným prostredím trhovej ekonomiky. Pojem sociálny bol uprednostnený pred pojmom socialistický, aby sa odlíšil od systému, v ktorom si štát osobuje právo na riadenie ekonomiky a intervencie do ekonomického systému.

S týmto je tiež spojený klasický nemecký koncept Ordnung, čo môžeme doslova preložiť ako poriadok, ale ktorý v tomto prípade skôr hovorí o ekonomike, spoločnosti a politike, ktoré sú systematicky štrukturované a nie direktívne riadené. Zakladatelia STH trvali na tom, že je nevyhnutné myslieť systematicky – Denken in Ordnungen. Aj preto hovorili o ordoliberalizme, pretože základnou myšlienkou tohto konceptu musí byť slobodne zvolený a nie direktívne nariadený poriadok.
Hlavným mozgom sociálneho trhového hospodárstva (STH) bol Ludwig Erhard, ktorý stál aj za nemeckým hospodárskym zázrakom po druhej svetovej vojne. Má historickú zásluhu na vytvorení konceptu STH a jeho implementáciu v reálnom nemeckom ekonomickom systéme.

Postupom času však pojem sociálny začal takpovediac žiť svojim vlastným životom a západonemcká ekonomika sa pohla smerom ku štátu rozsiahleho blahobytu, ktorý sa stal jedným z najdrahších na svete. Spolková vláda a krajinské vlády začali kompenzovať výkyvy v ekonomických cykloch a vo svetovej produkcii ochranou niektorých odvetví. Ešte väčším odklonom od Erhardovej tradície bolo konzervovanie existujúceho priemyslu namiesto vyvíjania tlaku na obnovu a vznik nových odvetví. V 70. rokoch sa štátny intervencionizmus ešte rozrástol. Počas 80. rokov sa kancelár Helmut Kohl snažil zredukovať úlohu štátu a bol v tom aj čiasočne úspešný, no zjednotenie Nemecka pohlo vládu opäť smerom k silnejšej úlohe štátu. Napriek tomu však vyváženosť sociálneho a trhového aspektu ostáva v Nemecku stále naliehavou otázkou.

Historické súvislosti vzniku sociálneho trhového hospodárstva

Aby sme mohli pochopiť systém sociálneho trhového hospodárstva, musíme poznať základné historické súvislosti jeho vzniku a vývoja.
Po druhej svetovej vojne sa Nemecko ocitlo v stave úplnej politickej a ekonomickej deštrukcie a chaosu, a preto bolo hlavnou úlohou zabezpečiť základné životné potreby obyvateľstva a vybudovať od základov novú ekonomickú a politickú štruktúru krajiny. Ekonomika bola teda zdecimovaná a veľká časť toho, čo v Nemecku ešte ostalo, bola rozobratá spojencami vrámci reparácií. V Nemecku sa odohrávala diskusia o tom, ako obnoviť ekonomiku a aký jej dať charakter. Budúci charakter politiky a ekonomiky bol s ohľadom na studenú vojnu a vývoj vo východnej časti Nemecka veľmi dôležitou otázkou.

Diskutéri sa rozdelili na dva hlavné tábory. Ten prvý prezentovali socialisti resp. komunisti, ktorí sa zasadzovali za centrálne plánovanú ekonomiku, rozsiahle štátne kontroly a znárodnenie bánk. Ten druhý bol liberálny resp. kapitalistický. Keďže však nedošlo k zhode v Parlamentnom zhromaždení, do ústavy nazývanej základný zákon sa nedostala zmienka o žiadnom predpísanom ekonomickom systéme. Hlavným oponentom socialistov bol Ludwig Erhard, ktorého spojenci vymenovali za vedúceho úradu pre ekonomické záležitosti v bizóne a ktorý sa neskôr stal ministrom hospodárstva a napokon aj spolkovým kancelárom, keď v roku 1963 nahradil vo funkcii Konrada Adenauera. Ludwig Erhard musel najskôr svoju predstavu presadiť proti skepticizmu v radoch okupačných mocností, opozície, odborov ale aj vo vlastnej strane, v ktorej sa našli ľudia požadujúci štátne plánovanie a riadenie hospodárstva a znárodnenie výrobných prostriedkov. Ako riaditeľ správy pre hospodárstvo v bizóne však v roku 1948 využil svoje postavenie k zavedeniu trhového poriadku a napokon teda dostal možnosť realizovať svoju predstavu a zaviedol v Nemecku systém sociálneho trhového hospodárstva. To bol príspevok Nemecka do diskusie o tretej ceste.

Erhardov koncept sociálneho trhového hospodárstva, založený na slobodnom obchode a súkromnom podnikaní, ako aj prílive kapitálu vrámci Marshallovho plánu, sa ukázal byť základom rýchleho zotavenia západonemeckej ekonomiky, ktoré vyústilo do nemeckého hospodárskeho zázraku v 50. rokoch. V niektorých odvetviach si však pretrvávajúce podmienky vyžadovali zavedenie cenovej kontroly a dotácií. Kontroly na zabránenie tvorby kartelov a podpora monetárnej stability taktiež ostali v zodpovednosti štátu. Štát takisto podporoval akumuláciu súkromného kapitálu a ochraňoval bežných občanov vytvorením štedrého systému sociálnych služieb, ktorý obsahoval programy dôchodkového a zdravotného poistenia a poistenia v nezamestnanosti.

Problémy sa vyskytli pri zavádzaní menovej reformy, a to kvôli rozporom medzi spojencami. Po stroskotaní vlády štyroch mocností pripravili západné mocnosti, predovšetkým Američania, menovú reformu len pre vlastnú okupačnú zónu. Už v októbri sa v USA začali tlačiť nové bankovky. 18. júna bola v rádiu ohlásená menová reforma, ktorá sa mala uskutočniť 20. júna. 1948.

Erhardov koncept sa osvedčil. Po počiatočných ťažkostiach zabezpečilo STH Nemecku hospodársky rast a návrat do prostredia svetového hospodárstva. Volkswagen chrobák sa stal symbolom úspechu nemeckého automobilového priemyslu, ako aj znakom pribúdajúcej motorizácie. Zároveň štát siahal po celom rade sociálnopolitických zákonov na zabezpečenie sociálnych istôt a spravodlivosti. S pomocou sociálnej bytovej výstavby sa malo bojovať proti nedostatku bytov. Na konci vojny došlo k zákazu akéhokoľvek zahraničného obchodu. Avšak rastúce náklady okupácie a prianie začleniť spolkovú republiku do ekonomického systému západu viedli k prehodnoteniu tohto rozhodnutia. Po menovej reforme a založení spolkovej republiky prechádzajú právomoci postupne na nemecké orgány. V Petersburgskej dohode z roku 1949 došlo k umožneniu priajtia SRN do medzinárodných organizácií a nadviazania zahraničnoobchodných vzťahov. USA poskytli veľkú pomoc prostredníctvom Marshallovho plánu. Cesta k hospodárskemu zázraku sa spočiatku zdala ťažká. Kým po menovej reforme mzdy ostali zmrazené, nezamestnanosť a inflácia enormne vzrástli. Avšak koncept STH čoskoro začína sláviť prvé úspechy.

HDP vzrástlo zo 79 Mld. DM v roku 1949 na 180 Mld. DM v roku 1955. Zahraničný obchod zaznamenával boom a nedostatok bytov sa podarilo značne eliminovať. Obzvlášť znevýhodnené sociálne skupiny sa postupom času taktiež dočkali sociálnej podpory zo strany štátu. Kórejská vojna podporila enormný hospodársky rast. Západonemecké podniky, ktoré postihoval spojenecký zákaz zbrojárskej produkcie, sa mohli zamerať na pokrytie zahraničného dopytu po investičných a spotrebných statkoch. Vďaka priemyselnej štruktúre prispôsobenej zahraničnému dopytu, väčším kapacitným rezervám a kvalifikovaným pracovným silám bolo možné tieto podmienky využiť. Enormný dopyt po exportných statkoch naštartoval vnútornú konjuktúru. Dodatočne štát vytvoril daňovými úľavami a nízkymi daňovými sadzbami investičné stimuly. Tieto vhodné rámcové podmienky dopomohli v roku 1952 k naštartovaniu hospodárskeho rastu. Dôležitým aspektom bola v tejto dobe aj starostlivosť o sociálne skupiny obzvlášť postihnuté vojnou, ako boli vojnové obete, zbombardovaní, utečenci a vyhnanci.

Teoretický – ideový základ sociálneho trhového hospodárstva

Teoretická koncepcia sociálneho trhového hospodárstva sa odvoláva na klasické liberálne učenie, pričom zavádza niektoré menšie zmeny. Môžeme teda hovoriť o akejsi nemeckej variante neoliberalizmu, ktorá sa obvykle nazýva ordoliberalizmus. Vznikala od 40. rokov 20. storočia, predovšetkým vo Freiburskej škole. Najvýznamnejšími teoretikmi boli Andreas Mueller-Armack, ktorému sociálne trhové hospodárstvo vďačí za svoje pomenovanie.
STH je kombináciou klasického liberálneho spôsobu myslenia a sociálnych, štátom riadených prvkov, a preto boli hlavnými cieľmi STH nielen ekonomické aspekty, ale aj sloboda a sociálna spravodlivosť. Na zdôvodnenie tejto koncepcie je potrebné spomenúť teóriu, na ktorej je založená. Táto je charakteristická kresťanskou ideou bratskej lásky a jednotlivca, ktorý je zodpovedný sám za seba. Podľa Armacka si zodpovednosť vyžaduje slobodu ako nevyhnutnú podmienku zodpovednej voľby jednotlivca medzi viacerými rôznymi možnosťami.

Morálny koncept STH je tvorený tromi základnými princípmi:

- princíp individuality, ktorý sa vzťahuje na liberálny ideál osobnej slobody;

- princíp solidarity, ktorý sa vzťahuje na ideu, že každá ľudská bytosť je zasadená do spoločnostti založenej na vzájomnej závislosti, a to nás zaväzuje prekonávať nespravodlivosť;

- princíp subsidiarity, ktorý je inštitucionálnym pravidlom, ktoré má tvoriť vzťah medzi individualitou a solidaritou. Táto regulácia má zabezpečiť práva jednotlivca a dať im najvyššiu prioritu. To znamená, že všetko, čo môže jednotlivec urobiť sám lepšie, nemá za neho robiť štát.

Liberálne práva jednotlivca a ekonomická sloboda formujú podmienky, v ktorých môže vzniknúť sociálna spravodlivosť a solidarita. STH sa snaží o vyvážený pomer medzi trhovými a sociálnymi princípmi, a preto sa považuje za ekonomický, sociálny a politický program.
Na rozdiel od neoliberalizmu sa STH sa vzdáva typickej liberálnej dôvery v trhové sily. Ordoliberáli verili, že sociálne istoty je treba vytvoriť mimo trhového mechanizmu. STH teda nie je založené len na ponuke a dopyte, ale aj na silnom morálnom koncepte. Ďalším cieľom STH bolo vytvoriť a rozvíjať ekonomický poriadok, ktorý by bol akceptovateľný pe každú politickú ideológiu, tak aby sa všetky sily v spoločnosť sústredili na spoločnú úlohu zabezpečenia základných životných podmienok a obnovy ekonomiky. To je dôvod, pre ktorý sa STH stalo kompromisom v prvých rokoch existencie Spolkovej rebubliky Nemecko.