Spotrebu, úspory a investície radíme medzi makroekonomické činitele, ktoré úzko súvisia s používaním národného dôchodku, a ktoré ovplyvňujú fungovanie ekonomiky ako celku. Požívame ich tiež na analýzu súvislostí v rámci národného hospodárstva.

Spotreba

Spotreba – označujeme ju “ C “ z anglického slova consumption a definujeme ju ako súhrn výdavkov, ktoré ekonomické subjekty vynaložili na nákup statkov a služieb. Spotreba domácností predstavuje v rámci národného hospodárstva najvýraznejšiu zložku agregátneho dopytu a taktiež najvýznamnejšiu položku pri výpočte hrubého domáceho produktu (HDP). Jednou z najdôležitejších ekonomických položiek ovplyvňujúcich spotrebu patrí disponibilný dôchodok/príjem ( Yd ,DI).
Disponibilný príjem charakterizujeme ako príjem, ktorý domácnosti získavajú s hrubej mzdy po odčítaní daní, povinných poistných platieb a transferových platieb, a s ktorým môžu tieto domácnosti voľne nakladať.
Vzájomnú súvislosť medzi disponibilným dôchodkom a výškou spotreby vyjadruje spotrebná funkcia:
C = f ( DI )

Domácnosť s nízkou úrovňou DI nakupuje tovary a statky uspokojujúce len základné existenčné potreby a naopak; domácnosť pri zvýšení svojho DI môže uspokojovať aj luxusné potreby. Všeobecne ale platí, že domácnosť pri prechodnom zvýšení DI reaguje veľmi uvážlivo a výška jej spotreby je priamo úmerná najmä dlhodobej výške dôchodku. Správanie domácností však ovplyvňujú aj ďalšie faktory ako počet členov domácností, štruktúra domácností, systém sociálneho zabezpečenia v prípade nezamestnaností a choroby, výška daňového zaťaženia a pod. Tieto faktory ovplyvňujú aj ďalší finančný stav a postoj domácností k svojim príjmom.
Autonómna spotreba – spotreba pri nulovom príjme. Domácnosti musia zabezpečiť existenčné potreby, aj keď im neplynie žiaden príjem.
Úspory

Úspory – označujeme ich “S“ z anglického slova saving a predstavujú tú časť disponibilných príjmov, ktoré domácnosti nespotrebujú, ale ich odložia pre budúce použitie tzv. budúcu spotrebu. Najdôležitejším činiteľom, ktorý ovplyvňuje výšku úspor, je výška DI domácností. Pri úsporách predstavuje ako odmenu za ich tvorbu úrokový miera, ak sa zvýši, zvýši sa aj S alebo DI. Ak sa dôchodok zvýši, zvýši sa aj spotreba a po prekročení určitej úrovne dôchodku sa začne na spotrebu používať len jeho časť a ostatná pripadne na úspory.

Sčítaním údajov z individuálnych spotrebných funkcií všetkých domácností v národnom hospodárstve, dostaneme národnú spotrebnú funkciu, ktorá vyjadruje závislosť medzi celkovým DI a celkovou úrovňou spotreby. Na kvantifikáciu vzájomných vzťahov medzi dôchodkom, úsporami a spotrebou nám slúžia dva ukazovatele:
1.sklon k spotrebe = C/DI (podiel, ktorý znázorňuje akú veľkú časť zo svojho DI domácnosť použije na nákup tovarov a služieb)
2.sklon k úsporám = S/DI (podiel, ktorý predstavuje, akú časť zo svojho DI domácnosť usporí)
Súčet sklonu k spotrebe a k úsporám sa rovná 1.

Pre potreby hospodársko-politických opatrení ekonómov zaujímajú viac hraničné (dodatočné, prírastkové) veličiny sklonu k úsporám a spotrebe ( MPC, MPS ). Hovoria, v akom pomere domácnosť delí svoj dodatočný peňažný dôchodok na spotrebu a úspory:
1.Hraničný sklon k spotrebe ( MPC ) = C / DI Vyjadruje o koľko sa zmení spotreba ( C ) ak dôchodok vzrastie alebo klesne o 1 peňažnú jednotku.
2.Hraničný sklon k úsporám ( MPS ) = S / DI Vyjadruje o koľko sa zmenia úspory ( S ) ak dôchodok vzrastie alebo klesne o 1 peňažnú jednotku.
Každá dodatočná jednotka dôchodku sa musí rozdeliť medzi spotrebu a úspory.

Národné hospodárstvo pozostáva z obrovského počtu domácností, preto ekonómovia pracujú s odhadnutými priemernými veličinami MPC a MPS. Pre makroekonomické potreby sa mení prístup k skúmaniu spotreby i úspor v tom zmysle, že sledujeme závislosť celkovej úrovne spotreby alebo úspor v národnom hospodárstve od veľkosti vyprodukovaného GDP, a nie od celkovej výšky DI. Pre výpočet hraničných veličín používame prírastky spotreby a úspor vo vzťahu k prírastku GDP. S rastom GDP má priemerný hraničný sklon k spotrebe tendenciu klesať a priemerný hraničný sklon k úsporám rásť.

Investície

Investície môžeme charakterizovať ako sumu kapitálových výdavkov vynaložených na získanie konkrétneho aktíva s cieľom získať v budúcnosti zisk. Predstavujú teda plánované zvýšenie reálneho kapitálu a zásob podniku.

Investície môžeme rozdeliť z rôznych hľadísk a to:

Podľa toho, do ktorej časti aktív investujeme:
a)Hmotné/vecné, ktorých výsledkom je DHM (pozemky, budovy...)
b)nehmotné, ako je nákup licencií, patentov, know - how, ktoré tvoria NIM.
c)finančné, ktorých cieľom je nákup rôznych cenných papierov.

Z hľadiska obratu majetku a viazanosti kapitálu:
a)investície do stálych aktív (pozemky, budovy - sporenie na aktíva)
b)investície do obežných aktív (zásob, pohľadávok, krátkodobého finančného majetku)

Z časového hľadiska:
a)dlhodobé
b)krátkodobé

Okrem toho poznáme tiež tzv. hrubé investície

Hrubé investície = obnovovacie (reštitučné) + čisté (netto, rozvojové): I = Io + Ic
Io – sú určené na zlepšenie, rozšírenie alebo zvýšenie výrobnej kapacity existujúcich investičných statkov.
Ic - výdavky na nákup nových investičných statkov = rozdiel hrubých investícii a odpisov. (Ic = I – odpisy) Vychádza sa z predpokladu, že odpisy = Io (obnovovacím investíciám).

Vzťah úspory – investície
Úspory predstavujú potencionálny zdroj na financovanie investícií, lebo je to tá časť dôchodku, ktorá nebola použitá na spotrebu, a teda môže byť použitá na investovanie.

Efekty plynúce z investícií:
·Dôchodkový efekt investícií – spočíva v podpore predaja kúpyschopného dopytu
·Kapacitný efekt investícií – spočíva v ekonomickom raste

Podstata investícií spočíva v tom, že očakávané výnosy z investícií musia byť vyššie ako samotné náklady na investíciu vynaložené. Tieto vynaložené náklady ovplyvňuje cena kapitálového statku a úroková miera. Investície vyvolávajú rast HDP a zároveň predstavujú vyšší prírastok výstupu ekonomiky ako je samotná hodnota investície.

Investičný multiplikátor [ m ]

Je to koeficient, ktorý vyjadruje koľkokrát sa zvýši výstup ekonomiky ak sa investície zvýšia o 1 jednotku. Môže priniesť niekoľko násobne vyšší efekt v podobe prírastku HDP.

Platí:

Čím menej domácností sporí, tým je multiplikačný efekt investícií väčší; vyjadrené zo vzťahu m = 1 / MPS. Prírastok investícií v praxi znamená zvýšenie objemu výroby v podnikoch vyrábajúcich investičné statky, toto zvýšenie výroby si vyžaduje zamestnať dodatočné pracovné sily. Týmto dôjde k vyplácaniu dodatočných dôchodkov, z ktorých sa dá 2/3 na spotrebu a 1/3 sa usporí. Tieto nákupy vyvolajú rast agregátneho dopytu, na základe ktorého výrobcovia opäť rozšíria výrobu po požadovaných výrobkoch a zamestnajú ďalších pracovníkov. . Dôchodky, ktoré im vyplatia, sa použijú obdobným spôsobom ako v predchádzajúcom prípade. Na tento prírastok výroby opäť zareagujú výrobcovia spotrebných tovarov, zamestnajú dodatočných pracovníkov a celý proces tvorby prírastkov dôchodkov, agregátneho dopytu a HDP sa niekoľkokrát opakuje. Multiplikačný efekt investícií sa vyčerpá, keď suma dosiahnutých úspor sa bude rovnať výške prírastku investícií, ktorý tento celý multiplikačný reťazec vyvolal. Toto celé funguje pod podmienkou, že výrobcovia majú voľné výrobné kapacity a môžu získať nové pracovné sily.

Investičný akcelerátor

Vyjadruje to, že prírastok dôchodkov znamená rast dopytu a ten vyvolá dopyt po investíciách. Investície sú základom pre ekonomický rast.