Právny život v štáte kopíruje realitu spoločenských vzťahov, ktoré sú veľmi dynamické a menia sa podľa predstáv konkrétnych ľudí. Len ľudia a veci okolo nás sú reálne, ostatné je z hľadiska práva právnou fikciou. Takými sú aj pojmy ako štát, verejný či súkromný sektor. Sú to pojmy, ktoré sú viac, či menej odrazom reality a samé túto realitu ovplyvňujú.
Základom odlíšenia verejného a súkromného sektorového práva je síce prvok rovnosti v právnych vzťahoch, ale pre súčasné potreby má väčší význam vymedzenie pojmov ako verejný záujem, či verejnoprávna inštitúcia. Minimálne už preto, že sú to pojmy obsiahnuté v Ústave Slovenskej republiky a zároveň aj preto, že chýba ich právne vymedzenie.
Vývoj právneho poriadku v Slovenskej republike po roku 1989 sa vyznačoval mimoriadne silnou pragmatičnosťou vychádzajúcou z akútnych potrieb politickej praxe riešiť vzniknutú situáciu. Pri takmer absentujúcej právnej teórii, ktorá by čo i len reflektovala uvedené skutočností vznikol v súčasnosti stav, keď chýba zásadnejšia ústavnoprávna koncepcia, z ktorej by sa dalo odvodiť definičné vymedzenie pojmov verejný sektor, podnikateľský sektor či neziskový (tretí) sektor.
Najbližšie je to možné v oblasti podnikateľského sektora. Tento sa musel po roli 1989 zásadne vyhraniť práve voči verejnému sektoru, ktorý v socialistickej ére podnikanie nahradil hospodárením. Malo sa tým na mysli socialistické hospodárenie realizované verejným sektorom pod taktovkou štátneho plánovania. Preto sa ako prvé v roku 1990 vytvorilo obchodné právo, ktoré najmä prostredníctvom Obchodného zákonníka vymedzilo určité hranice podnikateľského sektora, pričom
- priestor pre podnikanie sa uvoľnil predovšetkým obchodným spoločnostiam, družstvám a živnostníkom kreovaným na základe súkromného práva
- ponechal sa vplyv verejného sektora nielen na určitú reguláciu hospodárenia, ale aj na priame hospodárenie
- doteraz sa nevymedzili presné hranice pre podnikanie subjektov neziskového sektora a na strane druhej ani vzťah podnikateľského prostredia k neziskovému
Tradične sa k odlíšeniu verejného a súkromné sektora pristupuje z pohľadu subjektov, ktoré ho reprezentujú. Verejný sektor reprezentujú výlučne subjekty, ktoré vznikli na základe právneho predpisu, kým súkromný sektor je tvorený fyzickými osobami a tými právnickými osobami, ktoré spravidla vznikli na základe súkromnoprávnej iniciatívy.
Subjekty súkromného sektora sú v zásade kreované na základe súkromnoprávnej iniciatívy s väčšou či menšou mierou participácie štátu na ich vzniku. Tieto subjekty sa rozdeľujú z hľadiska zásadného obsahového zamerania svojej činnosti na:
- podnikateľské – obchodné spoločnosti, družstvá a živnostníci
- neziskové – občianske združenia a im podobné inštitúcie, nadácie, politické strany a politické hnutia, náboženské spoločnosti, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby a pod.
Medzi subjekty neziskového práva je možné zaradiť aj niektoré inštitúcie vytvorené na základe zákona, ako napr. Slovenský Červený kríž a z určitého uhla pohľadu možno medzi podnikateľské subjekty zaradiť aj niektoré verejnoprávne inštitúcie, napr. zákonom zriadené poisťovne v pôvodnom ich určení.
Z vyššie uvedeného vymedzenia je zrejmé, že presné vymedzenie hraníc medzi verejným sektorom, podnikateľským sektorom a neziskovým sektorom nie je celkom možné minimálne z dvoch dôvodov, a to preto, že: - mnohé orgány či organizácie nie je možné jednoznačne zaradiť do niektorého sektora - z hľadiska obsahu činnosti je zložité určiť, či ide o činnosť verejnú alebo súkromnú. Navyše dochádza k permanentnej činnosti vzájomných presahov jednotlivých sektorov. Vo vzťahu verejného a podnikateľského sektora dochádza napríklad na jednej strane k priamemu podnikaniu subjektov verejného sektora (napr. Slovenský rozhlas, Slovenská televízia) a na druhej strane k monopolizácii niektorých činností vo verejnom záujme (napr. v oblasti energetiky).
