Európsky bankový systém

V júni 1988 potvrdila Európska rada stupňovité uskutočnenie Hospodárskej únie a dala za úlohu výboru pod vedením Jacques Deloresa, bývalého prezidenta Európskej komisie, prehodnotiť a navrhnúť konkrétne kroky k tejto únii. Členovia výboru boli prezidenti národných centrálnych bánk ES, Alexandre Lamfalussy, bývalý generálny riaditeľ Banky pre národné zúčtovanie, Niels Thygesen, profesor prírodných vied v Kopenhagene a Miguel Boyer , bývalý prezident des Banco Exterior de Espaňa. V takzvanej „Delorsovej správe“ od tohto grémia bolo navrhnuté Hospodársku - Menovú úniu dokončiť v troch na seba nadväzujúcich stupňoch.

Prvý stupeň HMÚ
Na základe Delorsovej správy sa Európska rada rozhodla v júni 1989, že prvý stupeň uskutočnenia Hospodárskej a Menovej únie by mal začať 1.júla 1990, v deň keď boli v podstate zrušené všetky ohraničenia pohybu kapitálu. V tomto čase boli prenesené ďalšie zodpovednosti na výbor prezidentov centrálnych bánk členských štátov európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý hral v menovopolitickej spolupráci už od jeho nasadenia v máji 1964 stále viac dôležitejšiu úlohu. Tieto boli stanovené Rozhodnutím rady 12.marca 1990 a obsahovali aj vykonávanie konzultácií a zlepšenie koordinácie medzi finančnými politikami členských štátov s cieľom, dosiahnuť cenovú stabilitu. So zreteľom na relatívne krátky čas k dispozícii a zložitosť úloh boli prípravy na tretí stupeň hospodársko menovej únie tiež spustené výborom prezidentov centrálnych bánk. V prvom stupni by mali byť určené všetky otázky, pre ktoré bude potrebné rýchle overenie, do konca roku 1993 zostavený pracovný program a úlohy už existujúcich podvýborov a pracovné skupiny, ktoré boli zriadené pre tento účel.

Na uskutočnenie druhého a tretieho stupňa musela byť, na vytvorenie potrebnej inštitucionálnej štruktúry, prepracovaná zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Pre tento účel bola zvolaná vládna konferencia o EHU, ktorá sa konala paralelne ku vládnej konferencii o politickej únii. Výsledkom bola Zmluva o európskej únii, ktorá bola dohodnutá v decembri 1991 a 7. februára 1992 v Maastrichte podpísaná. Kvôli spozdeniam v ratifikačnom procese však zmluva ( ktorá menila zmluvu o založení európskeho hospodárskeho spoločenstva na zmluvu o založení európskeho spoločenstva a ktorá medzi iným obsahuje aj protokol o stanovách európskeho systému centrálnych bánk a európskej centrálnej banky a protokol o stanovách európskeho menového inštitútu) vstúpila do platnosti až 1.novembra 1993.

Druhý stupeň HMÚ
Spolu so založením Európskeho menového inštitútu 1.januára 1994 začal druhý stupeň HMÚ, i spolu s ktorým bol zrušený výbor prezidentov centrálnych bánk. Vymedzená existencia EHI odrážala tiež pozíciu menovopolitickej integrácie v spoločenstve. EHI nebolo zodpovedné ani za vykonávanie peňažnej politiky v EU – toto zostalo národným úradom zamlčané – ani za vykonávanie investícií na devízovom trhu.

Dve hlavná úlohy EHI boli:
1. spolupráca medzi centrálnymi bankami a zosilnenie koordinovania cenovej peňažnej politiky
2. zvládnuť nutné prípravy pre vytvorenie Európskeho systému centrálnych bánk, sledovanie jednotnej peňažnej politiky a tvorba jednotnej meny v treťom stupni
Pre toto ponúkla EHI fórum pre konzultácie a pre výmenu názorov a informácií a položilo rámec, ktorý ESCB potreboval pre naplnenie jeho úloh v treťom stupni.

V decembri 1995 sa Európska rada rozhodla pre pomenovanie európskej menovej jednotky pre “euro“ a zároveň potvrdila, že by mala byť zavádzajúcim faktorom tretieho stupňa HMÚ, ktorý začne 1. januára 1999. Časový plán spojený s udalosťami pri prechode na Euro bol vopred oznámený. Základ pre tento scenár tvorili hlavne podrobné návrhy, ktoré boli vypracované HMI. Zároveň bola HMI daná úloha, urobiť prípravné práce pre budúce peniaze a pre vzťahy výmenných kurzov medzi menovým priestorom Eura a iných Eu krajín. V decembri 1996 predložil HMI Európskej rade svoju správu, ktorá tvorila podstatu nového výmenného mechanizmu(MPM II)

V decembri 1996 prezentovala EHI európskej rade a taktiež verejnosti tiež návrhy pre Bankovky Eura, ktoré sa dostanú do obehu 1.januára 2002.
Ku dokončeniu a konkretizovaniu podmienok zmluvy o HMÚ schválila Európska rada v júni 1997 pakt Stability a Rastu, ku ktorému patria dve nariadenia a ktorý slúži na to udržanie disciplíny v HMÚ.
3.mája 1998 rozhodla rada Európskej únie, že jedenásť členských štátov (Belgicko, Nemecko, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko, Španielsko) spĺňa podmienky na zavedenie spoločnej meny 1.januára 1999. Týmto majú tieto štáty účasť na treťom stupni HMÚ. Prezidenti a premiéri dosiahli optickú zhodu cez osoby, ktoré mali byť odporučené na vymenovanie za Členov direktória euopskej centrálnej banky.
Súčasne sa dohodli ministri financií členských štátov, ktoré zavádzali jednotnú menu, spolu s prezidentmi centrálnych bánk týchto členských štátov, Európskou komisiou a s EMI použiť vtedajšie bilaterálne výmenné kurzy zúčastnených členských štátov na určenie neodvolateľných prepočtových kurzov pre euro.
25.mája 1998 vymenovali vlády jedenástich členských štátov prezidentov, viceprezidentov a ďalších štyroch členov direktória ECB. Ich vymenovanie prebehlo 1.júna 1998 a označilo tak vznik ECB.

Tretí stupeň HMÚ
1.januára 1999 začal tretí stupeň HMÚ s neodvolateľne stanovenými výmennými kurzami
Číslo zúčastnených členských štátov sa 1.januára 2001 zvýšilo prístupom Grécka k tretiemu stupňu HMÚ, na 12. Od tohoto dňa sa Grécka Banka stane časťou eurosystému a Grécka drachma sa stane denominantou eura. Členstvo Grécka je výsledkom rozhodnutia rady európskej únie, ktorá zasadala spolu so šéfmi štátov a vlád z 19.júna 2000 o tom, či Grécko spĺňa konvergentné kritéria. Zároveň bolo rozhodnuté, že prepočtový kurz gréckej drachmy na Euro bude braný pomocou prepočtového mechanizmu MPM II.

Organizácia Európskeho systému Centerálnych bánk
Európsky systém centrálnych bánk pozostáva z Európskej centrálnej banky (ECB) a národných centrálnych bánk všetkých 15-tich EU štátov. Pojem „Eurosystém“ označuje ECB a ostatné národné cetrálne banky, ktoré zaviedli EURO. Národné centrálne banky, ktoré EURO nezaviedli sú síce tiež členmi ESCB, ale majú osobitný štatút. Je im dovolené prevádzkovať ich terajšiu národnú cenovú politiku ale nemajú účasť na rozhodovaní ohľadne presadzovania cenovej politiky pre Európske menové územie. Po zmluve o založení ES tak ako po ustanovení ESCB a ECB je hlavným cieľom EU-systému, zaručiť cenovú stabilitu. Pokiaľ to je možné bez ovplyvnenia tohoto cieľa, podporuje EU-systém všeobecnú hospodársku politiku v spoločenstve a jedná v znení základných zákonov otvoreného trhového hospodárstva.
Základné úlohy Eurosystému sú:
-stanoviť a vykonávať cenovú politiku územia kde platí EURO
-prevádzkovať devízové obchody
-spravovať a udržiavať oficiálne rezervy členských štátov
-žiadať hladké fungovanie platových systémov
Rozhodnutia sú v Eurosystéme vydávané Radou ECB a Direktóriom. Kým ešte existujú členské štáty, ktoré nemajú zavedené EURO, existuje aj tretí orgán Rozšírená rada.
Rada ECB pozostáva z členov Direktória ECB a prezidentov NCB členských štátov, ktorý zaviedli EURO. Hlavné úlohy Rady ECB sú:
- vydať vedúce línie a rozhodnutia, ktoré sú nutné na splnenie úloh prenesených na Eurosystém
- ustaviť cenovú politiku menového územia eura, poprípade vrátane rozhodnutia v súvislosti s peňažno-politickými medzi cieľmi, hlavnými úrokmi a pripravením peňazí centrálnych bánk v Eurosystéme tak ako
- vydať vedúce línie, ktoré sú nutné pre ich splnenie.
Direktórium sa skladá z Prezidenta, Viceprezidenta a 4-och ďalších členov, ktorí sú všetci z kruhu uznávaných menových a finančných odborníkov. Sú vypočutí a menovaní vládou členských štátov na úrovni štátu a predsedami parlamentu na odporúčanie Rady EU, ktorá k tomu vypočuje aj Európsky parlament a Radu ECB. Hlavné úlohy sú:
• vykonávanie cenovej politiky v rámci vedúcich línií a rozhodnutí Rady ECB tak ako poskytnutie potrebných rozkazov jednotlivým NCB. • Vykonávanie určitých z Rady ECB prenesených oprávnení
Rozšírená rada sa skladá z Prezidenta a Viceprezidenta ECB ako aj z Prezidentov všetkých 15-tich členských štátov. Rozšírená rada si všíma úlohy, ktoré ECB prebrala od EMI ( Európsky menový inštitút).Rozšírená rada pôsobí tiež pri:
• Podávaní štatistických dát
• Vytváraní ročných správ ECB
Európsky systém je nezávislý. Pri preberaní úloh v súvislosti s Eurosystémom nesmie ani ECB ani jedna z NCB alebo člen ich uznášanlivých orgánov prijímať poučenia z tretej strany. Orgány, zariadenia spoločenstva, vlády členských štátov sa nesmú pokúsiť pri registrovaní ich úloh ovplyvniť členov rozhodovacích orgánov ECB alebo NCB. Na zabezpečenie kontinuít dĺžky úradovania prezidentov centrálnych bánk tak ako členov direktória vydáva tieto opatrenia:

• Minimálne 5 rokov úradovania pre prezidenta NCB, znovu zvolenie je možné
• Úradný čas minimálne 8 rokov pre členov direktória, znovu zvolenie nie je povolené
• Odstúpenie z úradu je možné len ak nie sú splňované podmienky plnenia úradu ,alebo iba v prípade veľkej chyby. Tu nastupuje na rad Európsky súdny dvor.
Kapitál ECB dosahuje 5 miliárd euro. Tento kapitál vlastnia samotné NCB a je rozpočítaný podľa špeciálneho kľúča „podľa BIP a obyvateľstva“. Zatiaľ bola zaplatená suma skoro 4 miliárd eúr. NCB štátov z menovej oblasti eura zaplatili celý poplatok. NCB zo zvyšných štátov zaplatili iba 5% sumy ku kapitálu ECB ako platbu za výrobné náklady.

Cenovo politická stratégia a rámce konania eurosystému
Podľa článku 2 ustanovenia Európskeho systému centrálnych bánk a európskej centrálnej banky je hlavným cieľom európskeho systému centrálnych bánk zaručiť cenovú stabilitu.
Ak to ide bez ovplyvnenia tohoto cieľa, tak sa ESCB snaží podporovať hospodársku politiku spoločenstva. Pri plnení svojich cieľov jedná ESCB v znení zásad otvoreného trhového hospodárstva so slobodnou súťažou.

Cenovo politická stratégia eurosystému
Pre plnenie jasne definovanej úlohy, zabezpečiť cenovú stabilitu, doznala zmluva na založenie európskej spoločnosti európskemu systému centrálnych bánk a tým takisto eurosystému vysoký stupeň inštitucionálnej samostatnosti.
13.októbra 1998 zverejnila rada ECB stabilitou orientovanú cenovo politickú stratégiu eruosystému, ktorá udáva cenovo politické rozhodnutia v treťom stupni hospodársko menovej únii.
Uznesenie (článok 17 až 24) pevne zadáva hospodársko politické úlohy a operácie eurosystému. Na základe týchto ustanovení vypracoval európsky menový inštitút rámec jednania pre jednotnú cenovú politiku. Konečné rozhodnutie ohľadne rámca jednania prijala rada ECB v druhej polovici roku 1998. ECB môže niektoré znaky následovne zavedených nástrojov a konaní meniť.

Cenovo politické nástroje a konanie
Rámec jednania pozostáva z rady nástrojov. Eurosystém vykonáva operácie na voľnom trhu a zaväzuje peňažné inštitúty na držanie minimálnych rezerv na kontách v národných bankách v menovom území eura.

Operácie na voľnom trhu

Operácie na voľnom trhu hrajú v cenovej politike eurosystému dôležitú úlohu pri riadení úrokových sadzieb, kontrole likvidity na peňažných trhoch a signalizovaní cenovo politických kurzov. Na prevádzanie týchto obchodov slúži eurosystému päť druhov nástrojov. Najdôležitejší nástroj sú termínované transakcie(vo forme penzijných obchodov alebo zálohovaných vkladov). Ďalšie nástroje, ktoré môže eurosystém použiť sú konečné kúpy prípadne predaje, emisie dlhopisov, devízové swapové obchody a príjem termínovaných vkladov. Pri obchodoch na voľnom trhu ide iniciatíva zo strany ECB, ktorá tiež rozhoduje aj o nasadzovanom nástroji a podmienkach pre plnenie obchodov. Obchody na voľnom trhu môžu mať formu štandardných tenderov, urýchlených tenderov alebo bilaterálnych obchodov.
Ako hlavný nástroj refinancovania slúžia pravidelne sa s týždňovým odstupom konajúce reverzné transakcie zabezpečujúce likviditu so splatnosťou 2 týždne. Vykonávajú ich NCB v rámci štandardných tenderov a podľa vopred stanoveného kalendára. Tomuto hlavnému nástroju refinancovania pripadá pri napĺňaní cieľov operácií na voľnom trhu kľúčová rola. Vďaka nemu sa dostáva k dispozícii finančnému sektoru najväčšia časť celého objemu refinancovania.

Dlhotrvajúcejšie refinančné obchody sú reverzné transakcie vedúce k likvidite, konajúce sa s mesačným odstupom a s dĺžkou trvania 3 mesiace. Vykonávajú ich NCB v rámci štandardných tendrov a podľa vopred stanoveného kalendára. Vďaka týmto obchodom sa dostávajú k dispozícii obchodným partnerom dodatočné dlhšietrvajúcejšie prostriedky refinancovania. Vo všeobecnosti nesleduje eurosystém nasadením týchto prostriedkov úmysel dávať signály trhu a preto spravidla vystupuje ako príjemca ceny.

Dolaďovacie operácie – môžu sa vykonávať z času na čas pre usmernenie trhovej likvidity a úrokových sadzieb, a síce obzvlášť kvôli tomu, aby sa vyrovnali účinky neočakávaných kolísaní likvidity na úrokové miery. Dolaďovanie sa vykonáva hlavne pomocou reverzných operácií, ale aj vo forme definitívnych kúp a predajov, devízových swapových obchodov a príjem termínovaných vkladov. Operácie a postupy dolaďovania sa prispôsobujú druhu transakcie a pritom sledovaných cieľov. Dolaďovacie operácie obvykle vykonávajú NCB cez rýchle tendre alebo bilaterálne obchody. Rada ECB rozhoduje, či v špeciálnych prípadoch neprevedie tieto operácie sama ECB.

Okrem toho môže eurosystém vykonávať aj štrukturálne operácie cez emisiu dlhopisov, reverzné operácie a definitívne predaje alebo kúpy. Tieto operácie sa používajú, keď chce ECB prispôsobiť štrukturálnu likvidnú pozíciu finančného sektora eurosystému ( v pravidelných alebo nepravidelných intervaloch ). Štrukturálne operácie vo forme reverzných operácií alebo emisie dlhopisov prevádzajú NCB cez štandardné tendre. Štrukturálne operácie pomocou definitívnych predajov alebo kúp sa uskutočňujú cez bilaterálne obchody.

Stále „ facility „
Stále facility slúžia na dodanie náhlej likvidity alebo jej absorpciu. Dávajú signály ohľadne všeobecného kurzu cenovej politiky a stanovujú spodnú a hornú hranicu sadzieb peňažných trhov pre jednodenné peniaze. Pripustení obchodní partneri si môžu nárokovať na základe vlastnej iniciatívy dve stále facility, ktoré decentralizovane spravujú NCB :
Prvou z týchto stálych facilít je koncová refinančná facilita ktorú používajú obchodní partneri, aby si zaobstarali pri stanovenom úroku od NCB peniaze na deň (over night) pri poskytnutí refinancovaniaschopných záruk. Úroková miera pre tieto facility tvorí vo všeobecnosti hornú hranicu pre sadzby na jednodňové peniaze.
Ďalej môžu obchodní partneri využiť vkladovú facilitu(lombardný úver?), pri ktorej založia u NCB do ďalšieho pracovného dňa movitosť. Úroková sadzba pre túto facilitu je vo všeobecnosti spodnou hranicou sadzby jednodňových peňazí.

Minimálne rezervy
Rada ECB rozhodla, že udržiavanie minimálnych rezerv je jednou z integrálnych súčastí obchodného rámca cenovej politiky na treťom stupni. Systém minimálnych rezerv slúži na stabilizáciu úrokových sadzieb na peňažnom trhu, na privodenie štrukturálnej presnosti (alebo zväčšenia) likvidity a na brzdenie rastu objemu peňazí v obehu. Povinnosť rezerv pre jednotlivé inštitúty sa stanoví na základe určitých pozícií jeho bilancie. Aby sa dosiahla želaná stabilizácia úrokových sadzieb, je povolené inštitútom v rámci systému minimálnych rezerv eurosystému použiť ustanovenie o priemernom plnení. To značí, že inštitúty dostoja svojej povinnosti minimálnych rezerv založením priemerných denných rezervných movitostí počas mesačnej periódy plnenia. Movitosti minimálnych rezerv sa úročia priemernou úrokovou mierou hlavných refinančných operácií.

Obchodný partner
Cenovo politický rámec konania eurosystému je tak určený, že je zaručená účasť veľkého kruhu obchodných partnerov. Pre účasť na dolaďovacích operáciách môže eurosystém vybrať obmedzený počet obchodných partnerov. Pri definitívnych kúpach prípadne predajoch nie sú apriórne žiadne ohraničenia kruhu obchodných partnerov. Devízové swapové operácie, ktoré sú prevádzané z cenovo politických dôvodov, bývajú uzavreté inštitútmi s devízovými trhovými aktívami.

Dôveryhodnosť
Nezávislá banka musí dôvody svojich rozhodnutí, ak chce zostať dôveryhodnou, otvorene a jasne predkladať. Zmluva o Európskom spoločenstve jej preto ukladá úlohu o všetkom informovať ak to neporuší jej nezávislosť.
Tak týždenne predkladá Európska centrálna banka „Finančný preukaz eurosystému“ z ktorého sú jasne viditeľné cenovo politické a finančné transakcie. Okrem toho musí ECB minimálne štvrťročne zverejňovať správy o konaní ESCB.
Okrem toho musí Európskej rade, Európskemu parlamentu, Európskej komisii a Rade EU predkladať každoročnú správu o týchto činnostiach a cenovej politike posledného a terajšieho roku. Publikácie ECB sa dajú dostať na požiadanie a dajú sa pozrieť aj na internetovskej stránke ECB.
Európsky parlament môže vydať všeobecné vyjadrenie o výročnej správe ECB. Prezident ECB a ostatný členovia direktória môžu buď na požiadanie alebo na vlastnú iniciatívu zodpovedným orgánom Európskeho parlamentu predniesť k tomu svoj návrh.

Od začiatku roku 1999 existuje v Európe nová mena, EURO. Euro nahrádza meny dvanástich európskych štátov z Európskej únie. Zavedenie jednotnej meny pre takmer 300 miliónov ľudí prináša ako spotrebiteľom tak aj podnikateľom veľké výhody. Uľahčuje prúdenie produktov a služieb medzi členskými krajinami a prináša to tiež zosilnenie spoločného trhu v Európskej únie. Pre exportné a importné podniky sa ohraničí riziko výmenných kurzov na krajiny mimo európskej zóny.
Aj cestovatelia majú výhody. Po zavedení Euro-bankoviek a mincí sa nebudú viacej v menovej zóne eura vymieňať peniaze čo znamená, že ceny v tejto zóne budú priamo porovnateľné. Toto všetko by malo viesť ku väčšej súťaži prekračujúcej hranice.
Euro má byť minimálne také stabilné ako bývalé národné meny v menovej oblasti eura a je vlastne úlohou ECB aby sa postaral o to, že za 1000 Euro si kúpite približne rovnako ako dnes, alebo ináč vyjadrené, že bude udržaná cenová stabilita v celej menovej oblasti Eura. Na dosiahnutie tohto spolupracuje ECB s národnými bankami krajín, ktoré majú účasť na menovom území Eura. Je samozrejmé, že sa dá cenová stabilita lepšie zabezpečiť ak vlády členských štátov sledujú dobrú daňovú a výdajovú politiku.
Krajiny, ktoré chcú zaviesť jednotnú európsku menu musia spĺňať radu hospodárskych kritérií napr.:
• nízka miera inflácie
• nízke dane
• stabilné výmenné kurzy
Okrem toho musí byť zabezpečená politická nezávislosť ich bývalých národných bánk.
Splnením týchto konvergentných podmienok, ktoré sa tiež označujú ako „Maastrichtské kritériá“ je položený solídny pilier na zavedenie novej meny.
Na začiatku roku 2002 budú z obehu stiahnuté národné bankovky a mince a budú výmene za jednotnú európsku menu. Staré bankovky a mince sa však budú môcť stále vymeniť v národných centrálnych bankách.
Devízový trh
Na devízovom trhu sa deje obchodovanie s menami rôznych krajín. Devízový trh sa riadi devízovým zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 202/1995 Z.z.

Tento zákon upravuje
A, práva a povinnosti tuzemca a cudzozemca pri obchodovaní s devízovými hodnotami, pri nadobúdaní nehnuteľností, pri poskytovaní finančných úverov do zahraničia, pri prijímaní finančných úverov zo zahraničia, pri investovaní v zahraničí, pri ohlasovacej a ponukovej povinnosti, pri povinnosti prevodu peňažných prostriedkov do tuzemska a pri iných devízovoprávnych vzťahoch upravených týmto zákonom
B, pôsobnosť devízových orgánov
C, pôsobnosť colných orgánov
D, devízovú kontrolu

Devízové orgány
Devízovými orgánmi sú Ministerstvo financií SR a NBS. Ministerstvo zabezpečuje devízové súpisy a podklady na medzištátne rokovania o majetkoprávnych nárokoch a vnútroštátne vykonanie výsledkov týchto rokovaní. NBS vykonáva pôsobnosť vo vzťahu k tuzemcom a voči cudzozemcom.
Tuzemcom je právnická alebo fyzická osoba s trvalým pobytom na území SR.
Cudzozemcom rozumieme právnickú alebo fyzickú osobu, ktorá nie je tuzemcom. Cudzozemcom je aj organizačná zložka cudzozemca v tuzemsku s výnimkou pobočky zahraničnej banky.

Devízová licencia
Na vykonávanie obchodu so zahraničnými cennými papiermi alebo zmenárenskú činnosť je potrebné udelenie devízovej licencie, ktorá sa môže udeliť len právnickej alebo fyzickej osobe na základe vyjadrenia NBS.

Ohlasovacia povinnosť
Tuzemec je povinný ohlásiť devízovým miestam:
A, peňažné pohľadávky a záväzky voči tuzemcom v zahraničí a voči cudzozemcom.
B, platby voči tuzemcom v zahraničí a cudzozemcom týkajúce sa priamych investícií, finančných úverov, cenných papierov, operácií na finančnom trhu v zahraničí
C, zriadenie a stav účtu v zahraničí

Tuzemec aj cudzozemec sú povinný ohlásiť colným orgánom dovoz a vývoz bankoviek a mincí v slovenskej a cudzej mene, cestovné šeky, zlata a zlatých mincí v úhrnnej hodnote viac ako 100 000,- Sk v cestovnom styku alebo 7000,- Sk v poštovej zásielke.

Ponuková povinnosť
Tuzemec – právnická osoba je povinný ponúknuť devízovému miestu na kúpu nadobudnuté peňažné prostriedky v cudzej mene za slovenskú menu bezhotovostne do 30 dní odo dňa nadobudnutia peňažných prostriedkov.
Takisto je tuzemec povinný previesť alebo doviesť do tuzemska všetky v zahraničí nadobudnuté peňažné prostriedky v slovenskej alebo cudzej mene po úhrade poplatkov, daní a ďalších nevyhnutných výdavkov spojených s ich nadobudnutím najneskôr do 30 dní odo dňa, keď ich nadobudol.

Dovoz a vývoz bankoviek a mincí
Dovoz a vývoz bankoviek a mincí v slovenskej mene a v cudzej mene v cestovnom styku alebo v poštovej alebo inej zásielke je obmedzený limitom, ktorého výšku môže ustanoviť ministerstvo a Národná banka Slovenska všeobecne záväzným právnym predpisom. Tento dovoz a vývoz je upravený v §10 vyhlášky č.203/1995 Z.z. limitom v úhrnnej hodnote najviac 100 000,- Sk v cestovnom styku a 7000,- Sk v poštovej zásielke.
Dovoz a vývoz zlata, zlatých mincí vrátane pamätných mincí je voľný, podlieha však ohlasovacej povinnosti voči colným orgánom.
Nad stanovený limit je možné doviezť a vyviezť vlastné prostriedky v cudzej mene z vlastného devízového účtu.

Devízová kontrola
Devízovú kontrolu vykonávajú v rámci svojej pôsobnosti devízové orgány. Pri tejto kontrole je devízový orgán oprávnený vyžadovať potrebnú spoluprácu kontrolovaných osôb, najmä predloženie dokladov a vysvetlenia. Ak devízový orgán zistí, že osoba porušila devízové predpisy, určí jej primeranú lehotu na odstránenie nedostatkov, prípadne prikáže ukončiť nepovolenú činnosť. Ak sa zistí porušenie devízových predpisov v zmenárenskej činnosti, môže dať devízový orgán podnet na zastavenie prevádzkovania živnosti alebo na zrušenie živnostenského oprávnenia.
Devízový trh je časťou finančného trhu na ktorom sa uskutočňujú devízové transakcie – nákup a predaj jednotlivých národných mien vo forme devízových prostriedkov.

Devízové prostriedky sú peňažné prostriedky v cudzej mene vo forme valút alebo devíz.
Valuty sú peňažné prostriedky v cudzej mene vo forme bankoviek, štátoviek, mincí.
Devízy sú peňažné prostriedky v cudzej mene, ktoré sú na účtoch v tuzemských alebo zahraničných peňažných ústavoch alebo s ktorými možno nakladať na základe zahraničných platobných dokumentov.

Zahraničné platobné dokumenty sú:
A, doklady s ktorými je spojené právo na peňažné plnenie v cudzej mene
B, zlato, zlaté mince, zliatky so zaručenou rýdzosťou a osvedčením
C, dokumenty, s ktorými je spojené právo na účasti majetku (dlhopisy, akcie, podielové listy…)
D, zahraničné cenné papiere týkajúce sa majetku v zahraničí

Swapy devíz
Sú kombináciou promptného a termínovaného obchodu. Banka nakupuje voľnú devízu, pretože ju potrebuje na platbu do zahraničia za inú devízu, ktorej má dostatok. Súčasne uzatvára termínovaný obchod, pri ktorom kúpenú devízu predáva za pôvodnú v dohodnutom termíne. Úrok za predanú devízu sa prejaví banke v kurze. Tieto obchody sa uskutočňujú pri prechodnom nedostatku devízových zásob.

Na devízovom trhu sa tvorí devízový kurz.
Devízovým kurzom nazývame cenu na devízovom trhu, ktorá sa tvorí na základe ponuky a dopytu po cudzej mene. Rovnováha ponuky devíz a dopytu po nich určuje kurz meny.
Zmenu menového kurzu vyvoláva zmena vzťahu medzi dopytom a ponukou meny. Mena sa môže
znehodnocovať – depreciácia, ak sa znižuje jej kurz voči cudzej mene, alebo
zhodnocovať – apreciácia, ak jej kurz rastie.
Zmena menového kurzu však môže byť aj oficiálna. Takéto zníženie kurzu sa nazýva devalvácia, naopak, zvýšenie menového kurzu je revalvácia (revalorizácia). Oficiálne zásahy do menových kurzov sú vyjadrením jeho dôležitosti pre národné hospodárstvo. Kurzová politika je preto neoddeliteľnou súčasťou monetárnej politiky.
Existuje mnoho faktorov, ktoré vo väčšej či menšej miere ovplyvňujú dopyt a ponuku a tým pohyb menového kurzu. Ich vplyv možno sledovať aj z hľadiska časového.
Z dlhodobého hľadiska sa najčastejšie uvádza vplyv zahraničného obchodu a hospodárskej politiky ovplyvňujúcej ekonomické vzťahy so zahraničím, prevažne liberálnej alebo protekcionistickej, s bariérami voľného obchodu ako sú clá, kvóty či preferencie domácich produktov pred zahraničnými, ako aj stav platobnej bilancie.

Strednodobé vplyvy sa spájajú s vývojom ekonomického cyklu.
Z krátkodobého hľadiska ovplyvňujú menový kurz najmä medzinárodné pohyby kapitálu podmienené zmenami krátkodobej úrokovej miery. Krátkodobo môžu vplývať aj očakávania spojené so zmenou rôznych makroekonomických veličín – inflácie, hospodárskeho rastu, importu a exportu, rastu peňažnej zásoby a pod.
Vzájomný vzťah menových kurzov dvoch mien by mal odrážať zmeny cenovej hladiny v daných krajinách, teda parita kúpnej sily mien by mala byť rovnaká. To znamená, že cena rovnakého súboru tovarov ocenená v menách oboch krajín by mala odrážať pomer ich mien.
Nie je tomu vždy tak. Napr. ak v USA môžeme jeden výrobok firmy Mc Donalds „Chicken Mc Grill „ kúpiť za 6 USD, malo by to znamenať, že ten istý výrobok v pobočke firmy Mc Donald v Banskej Bystrici by mal stáť pri súčasnom kurze približne 48Sk za 1 USD 6x48= 288,- Sk, čo by bolo pri kúpnej sile na Slovensku nepredajné.

V jadre zmien menového kurzu je vývoj efektívnosti ekonomiky v porovnaní s inými krajinami, ktorý ovplyvňuje mnohé činitele. Nižšia produktivita práce v zásade znižuje aj paritu kúpnej sily.
Devízový kurz slúži na vyjadrenie hodnoty domácej a zahraničnej meny v bezhotovostnej forme. Je to kurz krátkodobých pohľadávok, ktoré znejú na cudziu menu a sú splatné v zahraničí

Z historického hľadiska rozoznávame
Pevné menové kurzy známe ako zlatý štandard – v tomto období určovali krajiny hodnotu meny fixným množstvom zlata (teda aj kurzy jednotlivých mien boli stále – nemenili sa). Štát stanovuje menový kurz administratívne, bez vplyvu dopytu a ponuky na devízovom trhu.
Pružné menové kurzy, ktoré sú ovplyvňované trhovými silami ponuky a dopytu. Tu rozoznávame:
A, regulovaný plávajúci systém – je riadený, do menového kurzu zasahuje NBS tým, že nakupuje a predáva zahraničné meny i svoju menu. Príkladom boli pevné menové kurzy v systéme po druhej svetovej vojne, v ktorom bol pohyb kurzov limitovaný – fixný.
Výhodou je uľahčenie zahraničného obchodu a zabraňovaniu väčším výkyvom v kurze meny.
Nevýhodou je hrozba zväčšenia tzv. dovoznej inflácie.

B, voľne plávajúci systém – kurz meny sa tvorí len na základe ponuky a dopytu na devízovom trhu.
Výhodou je, že príliv a odliv peňažných prostriedkov nevplýva na množstvo peňazí v krajine a je menšia pravdepodobnosť špekulácie v znehodnocovaní meny.
Nevýhodou sú dlhšie trvajúce menové výkyvy, ktoré môžu obmedziť zahraničný obchod
Poznáme rôzne druhy devízových kurzov:
Nominálny devízový kurz tvorí kurz jednej národnej meny vo vzťahu k inej na základe obojstranných dohôd.
Efektívny devízový kurz, ktorého základom je kôš mien, váha ktorých je určená podľa ich vplyvu na medzinárodný obchod a medzinárodné menové vzťahy.
Reálny devízový kurz je kurz upravený o mieru inflácie. Pri tomto kurze sa často používajú indexy:
Merm index – index devízových kurzov v rámci MMF, ktorý tvorí kôš 21 najvýznamnejších národných mien
Morganov index – index, ktorého základom je kôš 16 mien

Devízové kurzy sa zaznamenávajú na kurzovom lístku. V niektorých krajinách vyhlasuje kurz devízová burza.

Záznamy na kurzovom lístku môžu byť vo forme priameho devízového záznamu, ktorý udáva koľko domácich peňažných jednotiek stojí jedna zahraničná, prípadne jej násobok. Zahraničná jednotka je stála. Naša banka uplatňuje priame kurzové záznamy.

Devízový kurz vyhlasuje NBS. Je platný v rámci konkrétnych hraníc krajiny, ktoré sú dané tzv. kurzovým systémom.
.
V rámci devízového trhu sa
- uskutočňujú platby medzi krajinami
- zabezpečujú úvery

Niekedy môže nastať Núdzový stav v devízovom hospodárstve.
Vyhlasuje ho vláda SR na návrh NBS pri nepriaznivom vývoji platobnej bilancie, pri ohrozenej platobnej schopnosti voči zahraničiu, v prípade menovej nerovnováhy. Môže ho vyhlásiť najviac na 3 mesiace.
Podľa tohto stavu je zakázané:
- tuzemcom i cudzozemcom nadobúdať devízové hodnoty za slovenskú menu
- uskutočňovať platby z tuzemska do zahraničia
- ukladať peňažné prostriedky na účty v zahraničí

Zhrnutie:
Devízový trh sa riadi devízovým zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 202/1995 Z.z, ktorý upravuje práva a povinnosti tuzemcov a cudzozemcov, ktorí sa zúčastňujú devízového trhu, práva a povinnosti devízových orgánov, podmienky obchodovania s devízovými hodnotami a ich následnú kontrolu.
Na devízovom trhu sa tvorí menový kurz ako výsledok ponuky a dopytu po určitej mene. Menový kurz každej meny sa môže oproti ostatným menám zhodnocovať, alebo znehodnocovať a to buď neoficiálne, vplyvom trhu alebo oficiálne, čo vedie k devalvácii alebo revalvácii.
Menové kurzy môžu byť stanovené pevne pod vplyvom štátu, alebo pohyblivo vplyvom trhového vývoja.
Menové kurzy sú zaznamenávané na kurzových lístkoch.
Parita kúpnej sily mien by mala byť rovnaká, z praxe však vyplýva, že takáto situácia nenastáva.
Situácia ohrozenej platobnej schopnosti voči zahraničiu sa rieši núdzovým stavom v devízovom hospodárstve kedy sú zakázaný akýkoľvek odliv valút a devíz zo SR.