V júni 1988 potvrdila Európska rada stupňovité uskutočnenie Hospodárskej únie a dala za úlohu výboru pod vedením Jacques Deloresa, bývalého prezidenta Európskej komisie, prehodnotiť a navrhnúť konkrétne kroky k tejto únii. Členovia výboru boli prezidenti národných centrálnych bánk ES, Alexandre Lamfalussy, bývalý generálny riaditeľ Banky pre národné zúčtovanie, Niels Thygesen, profesor prírodných vied v Kopenhagene a Miguel Boyer , bývalý prezident des Banco Exterior de Espaňa. V takzvanej „Delorsovej správe“ od tohto grémia bolo navrhnuté Hospodársku - Menovú úniu dokončiť v troch na seba nadväzujúcich stupňoch.

Prvý stupeň HMÚ
Na základe Delorsovej správy sa Európska rada rozhodla v júni 1989, že prvý stupeň uskutočnenia Hospodárskej a Menovej únie by mal začať 1.júla 1990, v deň keď boli v podstate zrušené všetky ohraničenia pohybu kapitálu. V tomto čase boli prenesené ďalšie zodpovednosti na výbor prezidentov centrálnych bánk členských štátov európskeho hospodárskeho spoločenstva, ktorý hral v menovopolitickej spolupráci už od jeho nasadenia v máji 1964 stále viac dôležitejšiu úlohu. Tieto boli stanovené Rozhodnutím rady 12.marca 1990 a obsahovali aj vykonávanie konzultácií a zlepšenie koordinácie medzi finančnými politikami členských štátov s cieľom, dosiahnuť cenovú stabilitu. So zreteľom na relatívne krátky čas k dispozícii a zložitosť úloh boli prípravy na tretí stupeň hospodársko menovej únie tiež spustené výborom prezidentov centrálnych bánk. V prvom stupni by mali byť určené všetky otázky, pre ktoré bude potrebné rýchle overenie, do konca roku 1993 zostavený pracovný program a úlohy už existujúcich podvýborov a pracovné skupiny, ktoré boli zriadené pre tento účel.

Na uskutočnenie druhého a tretieho stupňa musela byť, na vytvorenie potrebnej inštitucionálnej štruktúry, prepracovaná zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Pre tento účel bola zvolaná vládna konferencia o EHU, ktorá sa konala paralelne ku vládnej konferencii o politickej únii. Výsledkom bola Zmluva o európskej únii, ktorá bola dohodnutá v decembri 1991 a 7. februára 1992 v Maastrichte podpísaná. Kvôli spozdeniam v ratifikačnom procese však zmluva ( ktorá menila zmluvu o založení európskeho hospodárskeho spoločenstva na zmluvu o založení európskeho spoločenstva a ktorá medzi iným obsahuje aj protokol o stanovách európskeho systému centrálnych bánk a európskej centrálnej banky a protokol o stanovách európskeho menového inštitútu) vstúpila do platnosti až 1.novembra 1993.

Druhý stupeň HMÚ
Spolu so založením Európskeho menového inštitútu 1.januára 1994 začal druhý stupeň HMÚ, i spolu s ktorým bol zrušený výbor prezidentov centrálnych bánk. Vymedzená existencia EHI odrážala tiež pozíciu menovopolitickej integrácie v spoločenstve. EHI nebolo zodpovedné ani za vykonávanie peňažnej politiky v EU – toto zostalo národným úradom zamlčané – ani za vykonávanie investícií na devízovom trhu.

Dve hlavná úlohy EHI boli:
1. spolupráca medzi centrálnymi bankami a zosilnenie koordinovania cenovej peňažnej politiky
2. zvládnuť nutné prípravy pre vytvorenie Európskeho systému centrálnych bánk, sledovanie jednotnej peňažnej politiky a tvorba jednotnej meny v treťom stupni
Pre toto ponúkla EHI fórum pre konzultácie a pre výmenu názorov a informácií a položilo rámec, ktorý ESCB potreboval pre naplnenie jeho úloh v treťom stupni.

V decembri 1995 sa Európska rada rozhodla pre pomenovanie európskej menovej jednotky pre “euro“ a zároveň potvrdila, že by mala byť zavádzajúcim faktorom tretieho stupňa HMÚ, ktorý začne 1. januára 1999. Časový plán spojený s udalosťami pri prechode na Euro bol vopred oznámený. Základ pre tento scenár tvorili hlavne podrobné návrhy, ktoré boli vypracované HMI. Zároveň bola HMI daná úloha, urobiť prípravné práce pre budúce peniaze a pre vzťahy výmenných kurzov medzi menovým priestorom Eura a iných Eu krajín. V decembri 1996 predložil HMI Európskej rade svoju správu, ktorá tvorila podstatu nového výmenného mechanizmu(MPM II)

V decembri 1996 prezentovala EHI európskej rade a taktiež verejnosti tiež návrhy pre Bankovky Eura, ktoré sa dostanú do obehu 1.januára 2002.
Ku dokončeniu a konkretizovaniu podmienok zmluvy o HMÚ schválila Európska rada v júni 1997 pakt Stability a Rastu, ku ktorému patria dve nariadenia a ktorý slúži na to udržanie disciplíny v HMÚ.
3.mája 1998 rozhodla rada Európskej únie, že jedenásť členských štátov (Belgicko, Nemecko, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko, Španielsko) spĺňa podmienky na zavedenie spoločnej meny 1.januára 1999. Týmto majú tieto štáty účasť na treťom stupni HMÚ. Prezidenti a premiéri dosiahli optickú zhodu cez osoby, ktoré mali byť odporučené na vymenovanie za Členov direktória euopskej centrálnej banky.
Súčasne sa dohodli ministri financií členských štátov, ktoré zavádzali jednotnú menu, spolu s prezidentmi centrálnych bánk týchto členských štátov, Európskou komisiou a s EMI použiť vtedajšie bilaterálne výmenné kurzy zúčastnených členských štátov na určenie neodvolateľných prepočtových kurzov pre euro.
25.mája 1998 vymenovali vlády jedenástich členských štátov prezidentov, viceprezidentov a ďalších štyroch členov direktória ECB. Ich vymenovanie prebehlo 1.júna 1998 a označilo tak vznik ECB.

Tretí stupeň HMÚ
1.januára 1999 začal tretí stupeň HMÚ s neodvolateľne stanovenými výmennými kurzami
Číslo zúčastnených členských štátov sa 1.januára 2001 zvýšilo prístupom Grécka k tretiemu stupňu HMÚ, na 12. Od tohoto dňa sa Grécka Banka stane časťou eurosystému a Grécka drachma sa stane denominantou eura. Členstvo Grécka je výsledkom rozhodnutia rady európskej únie, ktorá zasadala spolu so šéfmi štátov a vlád z 19.júna 2000 o tom, či Grécko spĺňa konvergentné kritéria. Zároveň bolo rozhodnuté, že prepočtový kurz gréckej drachmy na Euro bude braný pomocou prepočtového mechanizmu MPM II.

Organizácia Európskeho systému Centerálnych bánk
Európsky systém centrálnych bánk pozostáva z Európskej centrálnej banky (ECB) a národných centrálnych bánk všetkých 15-tich EU štátov. Pojem „Eurosystém“ označuje ECB a ostatné národné cetrálne banky, ktoré zaviedli EURO. Národné centrálne banky, ktoré EURO nezaviedli sú síce tiež členmi ESCB, ale majú osobitný štatút. Je im dovolené prevádzkovať ich terajšiu národnú cenovú politiku ale nemajú účasť na rozhodovaní ohľadne presadzovania cenovej politiky pre Európske menové územie. Po zmluve o založení ES tak ako po ustanovení ESCB a ECB je hlavným cieľom EU-systému, zaručiť cenovú stabilitu. Pokiaľ to je možné bez ovplyvnenia tohoto cieľa, podporuje EU-systém všeobecnú hospodársku politiku v spoločenstve a jedná v znení základných zákonov otvoreného trhového hospodárstva.
Základné úlohy Eurosystému sú:
-stanoviť a vykonávať cenovú politiku územia kde platí EURO
-prevádzkovať devízové obchody
-spravovať a udržiavať oficiálne rezervy členských štátov
-žiadať hladké fungovanie platových systémov
Rozhodnutia sú v Eurosystéme vydávané Radou ECB a Direktóriom. Kým ešte existujú členské štáty, ktoré nemajú zavedené EURO, existuje aj tretí orgán Rozšírená rada.
Rada ECB pozostáva z členov Direktória ECB a prezidentov NCB členských štátov, ktorý zaviedli EURO. Hlavné úlohy Rady ECB sú:
- vydať vedúce línie a rozhodnutia, ktoré sú nutné na splnenie úloh prenesených na Eurosystém
- ustaviť cenovú politiku menového územia eura, poprípade vrátane rozhodnutia v súvislosti s peňažno-politickými medzi cieľmi, hlavnými úrokmi a pripravením peňazí centrálnych bánk v Eurosystéme tak ako
- vydať vedúce línie, ktoré sú nutné pre ich splnenie.