V priebehu druhej svetovej vojny a po druhej svetovej vojne sa teória manažmentu obohacuje o poznatky nových vied, najmä kybernetiky, všeobecnej teórie systémov, operačného výskumu ale aj o uplatňovanie počítačov, čím sa v riadení začínajú uplatňovať exaktné metódy. Do popredia sa dostáva interdisciplinárnosť v manažmente.
Intenzívne formovanie nových tendencií pri riešení otázok riadenia výroby sa kvalitatívne odlišuje od tradičného výskumu v tejto oblasti, ktorý bol príznačný pre predchádzajúce teórie manažmentu.

Tento proces podmieňovali na jednej strane nové, špecifické úlohy, ktoré nastolilo riadenie modernej značne rozvinutej výroby a na druhej strane rozvojom rozličných smerov vedy a techniky, ktoré vyzbrojujú bádeteľov novými vedeckými metódami analýzy a modernými technickými prostriedkami, ako sú počítače. Takto sa prehlbovali predstavy o riadení a zároveň sa v ňom začali presadzovať exaktné metódy.
Výsledkom je vznik novej modernej teórie manažmentu, ktorá nie je síce jednotná, ale profilujú sa v nej nové prístupy, konkrétne: 1, Rozhodovací prístup
2, Matematický prístup
3, Systémový prístup

ROZHODOVACÍ PRÍSTUP
Predstavitelia tohto smeru tvrdili, že jadrom riedenia je rozhodovanie a viac či menej stotožňovali riadenie s rozhodovaním . Proces zdokonaľovania riadenia videli v nachádzaní metód efektívneho výberu riešenia spomedzi dvoch alebo viacerých riešení, na ktoré pripadá aj vysoký podiel času z jeho celkového cyklu. Zároveň predpokladajú, že v budúcnosti sa ešte zvýši význam rozhodovania v riadení, a preto sa mu treba osobitne venovať.
Pozornosť sa pritom sústreďuje na dva problémy, pri ktorých sa hľadajú možnosti ako zdokonaliť rozhodovanie, a to:
1, na vypracovanie racionálneho postupu rozhodovania, s čím súvisí vznik heuristiky
2, na vypracovanie a využívanie takých spôsobov rozhodovania, ktoré umožňujú prijať čo najefektívnejšie riešenie spomedzi možných variantov.
Na zdokonalenie rozhodovania sa hľadajú a používajú rôzne metódy a nástroje, a to predovšetkým psychologického a matematického charakteru.
Teória rozhodovania sa pôvodne obmedzovala iba na hodnotenie ekonomických úloh a variantov. Neskôr sa stalo predmetom rozhodovania všetko, čo sa deje v organizácii, čiže celková sféra ľudskej činnosti.

Najvýznamnejším predstaviteľom tohto prístupu je nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu HERBERT SIMON. Zaoberal sa psychologickým a teoreticko-poznávacím aspektom procesov spojených s rozhodovaním. Organizáciu chápal ako systém, v ktorom sú ľudia „mechanizmami robiacimi rozhodnutia“. Hlavné miesto v jeho výskumoch malo prijímanie rozhodnutí.
Skúmal použitie matematických metód v rozhodovaní. Aj keď vysoko oceňoval ich význam, zároveň popieral, že možno dosiahnuť „úplnú racionalitu“ rozhodovania. Bol presvedčený, že ďalší rozvoj teórie manažmentu sa musí uberať cestou štúdia procesov rozhodovania, a že taký výskum bezprostredne súvisí s poznaním samostatného procesu myslenia.

Vo svojich posledných prácach venoval veľkú pozornosť modelovaniu rozhodovacích procesov pomocou modernej výpočtovej techniky vrátane vypracovania programov na heuristické riešenie úloh počítačmi.
Dôležité miesto v jeho výskumoch mali aj otázky týkajúce sa tvorby organizačnej štruktúry, a to autorita, zriaďovanie útvarov, centralizácia a decentralizácia, líniovo-štábne vztahy a podobne.
V jeho diele je uvedené aj delenie procesu rozhodovania do troch základných fáz alebo otázok, a to:
1, V čom je problém?
Identifikovanie problému, hľadanie rozhodovacích príležitostí.
2, Aké sú alternatívy?
Hľadanie alternatív na riešenie, rozvíjanie a analýza činnosti.
3, Ktorá alternatíva je najlepšia?
Výber najvhodnejšej alternatívy, výber konkrétnej činnosti.
Je zaujímavé pozorovať, ako sa nositelia teórie manažmentu navzájom doplňovali a konfrontovali. Možno uviesť jeden SIMONOV citát, ktorý nadväzuje na MASLOWOVU pyramídu potrieb: „Človek je riešiteľom problémov, využíva svoje schopnosti a zručnosti, je spoločenským tvorom. Akonáhle uspokojil potrebu jesť, cítiť potrebu uspokojiť svoje schopnosti, milovať a byť milovaný, rešpektovať a byť rešpektovaný a pracovať pre spoločné ciele.“.

MATEMATICKÝ PRÍSTUP
Podstatou matematického prístupu je uplatnenie matematických modelov, formalizovaných metód a viac či menej algoritmizovateľných postupov na riešenie úloh riadenia.
Za stúpencov tohto prístupu sa pokladajú tí, ktorí sa dívajú na riadenie ako sa systém matematických modelov.
Najznámejšiu skupinu v tejto oblasti tvoria vedci operačného výskumu, ktorí sa niekedy sami označujú za vedcov manažmentu.
Začiatky operačnej analýzy patria do obdobia druhej svetovej vojny. Po prvý raz sa objavila už v roku 1940 vo Veľkej Británii v súvislosti s potrebou riešiť niektoré vojenské strategické a taktické úlohy. Jej ťažisko sa neskôr presunulo do USA, kde mu venuje pozornosť rozsiahle vedecké zázemie. V americkom preimysle sa operačná analýza uplatnila už začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia.
Pomenovanie tohto smeru ako „veda o manažmente“ vznikol roku 1953 v súvislosti so založením The Institute of Management Science (TIMS).
Úlohy, ktoré majú vedúci riešiť použitím matematického prístupu k riadeniu, sú napr. Riadenie veľkosti zásob, rozdeľovanie obmedzených zdrojov, úlohy hromadnej obsluhy, obnova strojového parku, usporiadanie prác v čase, a podobne.

Základné metódy operačnej analýzy využívané v manažmente možno zjednodušene zhrnúť do týchto oblastí:
štruktúrna analýza,
matematické programovanie,
dynamické programovanie,
teórie hier a strategického správania sa,
sieťové grafy,
metódy matematickej štatistiky, simulačné metódy,
metódy teórie zásob
heuristické metódy.