Hospodárska politika

Najčastejším typom hospodárstva súčasnosti je zmiešaná ekonomika, kde na trhu pôsobí nevideteľná ruka trhu a ruka štátu. Jednotlivé ekonomické názory sa líšia tým, koľko a aké úlohy má plniť štát a čo ponechať na voľnú ruku trhu. Ekonomika minulého storočia sa k tomuto typu hospodárstva približovala najviac. Trhová ekonomika mala samoregulujúce mechanizmy, ktoré riadili jej rovnováhu a efektívne rozdeľovali zdroje tak, aby sa zabezpečil rast bohatstva celej spoločnosti. Týmto mechanizmom bola konkurencia, čiže princíp nevideteľnej ruky trhu. Prvý kto poukázal na nevyhnutnosť zásahov do ekonomiky. Čiže na ekonomickú úlohu štátu bol J. M. Keines.

Vo svojej práci „ Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí“, ktorá reagovala na veľkú ekonomickú depresiu v rokoch 1929 – 1933. Keines usmerňuje pohľad na faktory dopytu, chápe ho ako kúpyschopný agregátny dopyt po statkoch a službách v ekonomike, ktorý sa prejavuje na trhu.Vymedzenie nástrojov zásahu štátu do ekonomiky.Dosiahnutie cieľov hospodárskej politiky je podmienené tým, akými nástrojmi disponuje. Nástroje predstavujú páky, ktorými sa štát usiluje realizovať ním stanovené ciele spoločnosti a ekonomiky. Použitie nástrojov pri realizácii určitých cieľov má žiadúce, ale aj nežiadúce efekty. Závisí od toho, či dosiahnutie určitého cieľa je osobitným záujmom alebo použitie zvoleného nástroja sa chápe liberálne a nepriaznivé dôsledky, ktoré sú vedľajším produktom sa eliminujú ekonomickými opatreniami. Realizácia cieľov vyžaduje kombináciu nástrojov, a to v závislosti od podmienok: - hierarchia usporiadania cieľov- úrovne spoločenského konsenzu- organizácie a foriem usporiadania ekonomiky- východiskového stavu a úrovne želateľných výsledkovVzájomný vzťah cieľ – nástroj je značne zložitý, preto sa musí komplexne posudzovať. Úzky vzťah medzi cieľmi a nástrojmi sa vytvára tým, že výsledky hospodárskej politiky sa hodnotia až po realizácii viacerých následných krokov, často až po značnom časovom odstupe.

Treba predísť nevhodnej voľbe nástrojov a pritom brať do úvahy:- využitie skúsenosti svetovej ekonomiky z riešenia podobného problému- precízne rozpracovanie dopadov použitia nástrojov na základe skúsenosti z ich aplikácie vo vlastnej alebo cudzej ekonomike- vhodný výber realizátorov, ktorí dokážu racionálne a citlivo uvedený nástroj použiťEtapovité plnenie základných cieľov a hodnotenie využitia nástrojov, prezentujú viacstupňovú skladbu, ktorej vzájomné vzťahy sa musia sústavne analyzovať, aby sa dala vytvoriť optimálna kombinácia „cieľ – nástroj“.Voľba nástrojov je vždy závislá od toho, aké ciele ekonomika v danej etape realizuje. Nepoznáme nástroje, ktoré majú univerzálnu použiteľnosť v rovnakej skladbe a intenzite.Aktívne využitie nástrojov hospodárskej politiky predpokladá, že štátne orgány disponujú súborom informácií o ich vlastnostiach, schopnostiach a účinnosti. Z tohto pohľadu možno nástroje členiť podľa: - účinnosti - praktickej použiteľnosti - spoľahlivosti- vedľajších efektov- časového posunu informačnej a nákladovej náročnostiNástroje hospodárskej politiky možno členiť z dvoch hľadísk, a to na bežné (kvantitatívne) a systémové (kvalitatívne).

Medzi bežné nástroje zaraďujeme také, ktorých pôsobenie nespôsobuje zmenu ekonomického systému, ani zmenu v chovaní ekonomických subjektov. Ako bežné sa charakterizujú preto, lebo využívajú len kvantitatívnu zmenu vlastných parametrov, ktoré rozhodujúcou mierou ovplyvňujú správanie ekonomických subjektov. K tejto skupine nástrojov zaraďujeme napr.: úrokové miery, devízový kurz, výšku taríf a podobne. Systémové nástroje majú kvalitatívnu povahu, čiže spôsobujú zmenu správania ekonomických subjektov. Ide o také nástroje ako je liberalizácia cien, regulácia miezd a cien, zmena vlastníckych vzťahov, konvertibilita meny, devalvácia meny, a podobne. Využívanie týchto nástrojov spôsobuje zmeny v systéme, v dôsledku čoho výsledný efekt ich využívania sa dá len ťažko presne predvídať. Využitie druhého kritéria umožňuje členiť nástroje hospodárskej politiky na priame a nepriame. Priame nástroje umožňujú hospodárskej politike viesť ekonomické subjekty tak, aby podľa rozhodnutia centrálneho orgánu upravovali svoje správanie.

Medzi priame nástroje možno zahrnúť nasledujúce nástroje: - ochrana hospodárskej súťaže protimonopolnou politikou- protikartelové zákonodarstvo - zákaz diskriminácie- stanovenie ciel a kvôt vo vývoze a dovoze- limitovanie rozsahu investičného úveru - kontrolné opatrenia - opatrenia na ochranu životného a prírodného prostrediaNepriame nástroje tvoria celú sústavu ekonomických nástrojov, ktoré využíva centrum pre realizáciu zámerov hospodárskej politiky. Tvoria ich ekonomické kategória, ktoré sú súčasťou základných ekonomických vzťahov. Pôsobia vo vnútri ekonomických procesov, preto ovplyvňujú priamu podstatu týchto procesov. Z toho pramení aj ich široké využitie a vysoká účinnosť. Patria k nim také nástroje, ako sú dane, úvery, úroky, investície, ceny, mzdy a podobne. V hospodárskej praxi sa na ich označenie ustálili pomenovania: - monetárna politika- rozpočtová (fiškálna) politika- zahranično-obchodná politika- menová politika- cenová a mzdová politikaO tom, ktorý nástroj a kedy použije, rozhoduje povaha riešeného problému, napr. problém nezamestnanosti, inflácie, vývoj devízových rezerv, stav platobnej bilancie atď.Všeobecne platí, že výber preferencií a nástrojov hospodárskej politike závisí hlavne od cieľov sledovaných hospodársko-politickou koncepciou. Moderná ekonomika sa buduje na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomike.

V ďalšom texte sa zameriame na dva najdôležitejšie nástroje na pôsobenie, ktorými pôsobíme na ekonomiku a to, monetárnu a rozpočtovú (fiškálnu) politiku.Monetárna politikaVymedzenie monetárnej politikyJednou z dôležitých úloh štátu je vytváranie vhodného ekonomického prostredia, ktoré má priaznivo vplývať na rozvoj aktivít jednotlivých hospodárskych subjektov. Základnými nositeľmi hospodárskej politiky sú vláda a centrálna banka. Vláda sa snaží stabilizovať ekonomiku najmä rozpočtovou politikou. Centrálna banka musí stabilizovať ekonomiku monetárnou (peňažnou) politikou, jej vplyvom na ponuku peňazí, úrokovú mieru a menový kurz. Usiluje sa o splnenie základných cieľov hospodárskej politiky, a to ekonomický rast, stabilitu cien, rast zamestnanosti, rovnováhu vonkajších finančných tokov. Skúsenosti z vyspelých trhových ekonomík ukazujú, že peniaze sa využívajú ako aktívny nástroj: - efektívnosť ekonomiky- udržiavania alebo obnovy rovnováhy v hospodárstve - zabezpečovania súladu medzi hodnotovými vzťahmi v ekonomike- zabezpečenia súladu hospodárskych vzťahov v rámci národnej ekonomiky a medzi ekonomikami vo svetovom hospodárstve prostredníctvom vyrovnanosti platobných bilancií Špecifickú funkciu v trhových vzťahoch má finančný trh. Všeobecne sa finančný trh definuje ako ucelený systém inštitúcií, ekonomických nástrojov a vzťahov, najmä peňazí a cenných papierov medzi jednotlivé hospodárske subjekty a to na základe ponuky a dopytu.

Bankový systém v každom štáte má inú podobu. Člení sa na dva stupne: - centrálna (ceduľová) emisná banka- komerčné, úverové, investičné, hypotečné a iné druhy bánk, ktoré označíme spoločným názvom obchodné bankyPrávne postavenie centrálnej banky ako nositeľa monetárnej politiky musí byť nezávisle od činnosti vlády. Nositelia monetárnej politiky vo vyspelých štátoch sú najmä centrálne banky a ministerstvo financií. Hlavným cieľom monetárnej politiky sú stabilita meny a vlastné ciele hospodárskej politiky. Nástroje monetárnej politikyPri realizácii monetárnej politiky prostredníctvom ponuky peňazí môžu centrálne banky využívať viacero nástrojov. Z viacerých hľadísk, ktoré sa uplatňujú pri členení ekonomických nástrojov sa najčastejšie používa hľadisko adresnosti. Podľa neho sa nástroje monotárnej politiky delia na: - priame (administratívne, selektívne, direktívne)- nepriame (trhové, ekonomické, všeobecné)Priame nástroje predstavujú adresné, prevažne selektívne a administratívne zásahy do ponuky peňazí reguláciou úverovej kapacity a likvidity obchodných bánk.

Centrálne banky ich v trhovej ekonomike využívajú zriedkavo, a to len na prechodnú dobu. K priamym nástrojom monetárnej politiky patria:- úverové limity- povinné vklady- pravidlá likvidity- odporúčania výzvy dohody Základnou črtou nepriamych nástrojov je stanovenie rovnakých podmienok pre všetky subjekty, ich plošné pôsobenie.K nepriamym nástrojom patria:- diskontná sadzba- povinné minimálne rezervy- operácie na voľnom trhu- reeskontné sadzby a úvery- lombardný úver- intervencie devízového kurzu- konverzie a swapy zahraničnej menyPrincípy monetárnej politikyKľúčovým problémom monetárnej politiky je kontrola množstva peňazí, regulácia úrokovej miery a podmienok poskytovania úverov. Princíp monetárnej politiky spočíva v tom, že považuje ponuku peňazí, ich cenu a úrokovú mieru za rozhodujúce faktory krátkodobých výkyvov vo vývoji hrubého domáceho produktu a najdôležitejší faktor úrovne cien z dlhodobého hľadiska. Predpokladom účinnej monotárnej politiky je voľba vhodných kritérií a indikátorov. Kritériami sú základné ciele hospodárskej politiky. Indikátory poskytujú informácie pre monetárnu politiku. Výsledky, ktoré možno dosiahnuť monetárnou politikou, závisia od toho, či rovnováha medzi ponukou a dopytom peňazí je pod alebo nad úrovňou potencionálneho HDP. Celkové ciele monetárnej politikyHospodárska politiky využíva princípy a nástroje monetárnej politiky na dosiahnutie stanovených cieľov.

Tieto ciele sa nedajú dosiahnuť hneď naštartovaním využívania monetárnej politiky. Proces, ktorým emisná banka ovplyvňuje agregátny dopyt a následne ponuku, ceny a nezamestnanosť, môže mať aj 5 krokov:- ak emisná banka považuje za potrebné znížiť ponuku, infláciu a nezamestnanosť, zvýši rezervy obchodných bánk- každá jednotka bankových rezerv vyvolá viacnásobnú kontrakciu bankových peňazí, šekové depozity (čím klesne ponuka peňazí)- zníženie objemu peňazí spôsobí zvýšenie úrokovej miery a tým sa peniaze stanú menej dostupné- pri vyššej úrokovej miere a tým ťažšie získateľnom úvere súkromné investície poklesnú- drahšie peniaze spôsobia zníženie agregátneho dopytu, ponuky, inflácie a zvýšenia nezamestnanostiMonetárna politika na dosiahnutie cieľov hospodárskej politiky využíva ovplyvňovanie množstva peňazí a úrokové miery. Podľa princípov monetárnej politiky, ak je rýchlosť obehu peňazí konštantná, tak objem HDP určuje len množstvo peňazí v ekonomike. Pri zjednodušení platí (+/-): - vysoké úrokové miery sú výhodné pre bankovú sústavu, vytvára si tým rozsiahle zdroje- výhodne je to pre štátny rozpočet (banky odvádzajú dane z príjmu do štátneho rozpočtu)- vysoké úrokové miery lákajú cudzí kapitál - vysoké úrokové miery výrazne diverzifikujú podnikateľské zámery, lebo umožňujú realizovať len vysoko efektívne podnikateľské zámery - nízke úrokové miery priťahujú väčší rozsah realizovateľných projektov do ekonomiky- podporou podnikania zabezpečujú väčší príjem do štátneho rozpočtu- podmieňujú nižšie transferové platby do štátneho rozpočtu- sú pre ekonomiku výhodnejšie Iná situácia je v prípade reštriktívnej politiky, keď centrálna banka sa bráni buď prehriatiu ekonomiky vo fáze konjuktúry, alebo bráni rastu inflácie. Vysoké úrokové miery v ekonomike plnia druhú funkciu, no súčastne s potláčaním inflácie sú príčinou insolventnosti.

Rozpočtová (fiškálna) politikaRozpočtová politika sa všeobecne považuje za najdôležitejší nástroj, ktorým vláda reguluje finančné vzťahy medzi štátom, štátnymi i inými orgánmi, zabezpečujúcimi realizáciu vybraných funkcií štátu a zámery vládnej politiky do sociálnej a hospodárskej sféry na jednej strane a ekonomickými subjektami a zamestnaným obyvateľstvom na strane druhej. Rozpočtovú politiku vlády využívajú na zabezpečenie zdrojov potrebných k financovaniu rozhodujúcich funkcií štátu. V sociálnej funkcii ide o zmierňovanie sociálnych rozdielov medzi rôznymi skupinami obyvateľstva, ako dôsledok ekonomického rozvoja, ktorý sa opiera o fungovanie trhového mechanizmu. Tento dôsledok sa prejavuje vo výrazných príjmových rozdieloch. Štát tieto rozdiely čiastočne stiera daňovou a sociálnou politikou. Ďalšou úlohou je zabezpečovanie stabilizácie ekonomického rozvoja. V rámci toho z rozpočtových zdrojov podporuje ekonomický rast, rovnováhu v zahraničnou obchode podporou exportu a rast zamestnanosti. Tá časť rozpočtovej politiky, ktorá sa orientuje na zabezpečenie stabilizačných cieľov sa označuje ako fiškálna politika. Rozpočtová politika v celku predstavuje proces stanovenia príjmov a výdavkov pre jednotlivé rozpočtové kapitoly.

Najdôležitejším nástrojom rozpočtovej politiky je štátny rozpočet ako súčasť finančného hospodárenia ekonomiky.Finančné hospodárenie zahrňuje vzťahy, ktoré upravuje:- štátny rozpočet- rozpočty miezd a obcí- rozpočty verejno-právnych inštitúcií- špeciálne fondy- financie štátnych a súkromných firiemŠtátny rozpočet je centralizovaný fond finančných prostriedkov, ktoré sa vytvárajú zo zdrojov prerozdelenie HDP. Takto sa štátny rozpočet stáva nástrojom regulácie ekonomického a sociálneho vývoja na základe prerozdelenia finančných prostriedkov, v záujme realizácie spoločenských cieľov. Rozpočtové vzťahy využíva štát k regulácii sociálnych a ekonomických aktivít, prostredníctvom rozpočtových výdavkov, daní a subvenčných programov. Daňové príjmy prezentujú všetky príjmy z daní, ktoré sú zdrojom štátneho rozpočtu. Ide o priame dane, nepriame dane, clo, poplatky, dane z výnosov z majetku, pokuty a penále. Úvermi sa financuje rozpočtový deficit, ktorý vzniká, ak výdavky štátu prevyšujú daňové i nedaňové príjmy. Výdavky štátu prezentujú sumu reálnych výdavkov štátu na nákup finálnej produkcie a investičných statkov. V dôsledku toho výdavky štátu z národohospodárskeho hľadiska menia úroveň reálneho kapitálu v ekonomike.

Štátny rozpočet schvaľuje parlament. Tým nadobúda formu zákona. Má podobu bilancie s príjmovou a výdavkovou časťou. Proces tvorby, schvaľovania, realizácie a kontroly štátneho rozpočtu sa realizuje na základe rozpočtových pravidiel. Zákon o rozpočtových pravidlách upravuje postavenie ministerstva financií, ďalších ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy v procese tvorby a plnenia štátneho rozpočtu. Štátny rozpočet zahrňuje najmä:- príjmy a výdavky štátneho rozpočtu v členení podľa rozpočtových kapitol - rozpočtové vzťahy právnickým a fyzickým osobám- minimálnu výšku rozpočtového prebytku štátneho rozpočtu alebo maximálnu výšku rozpočtového schodku štátneho rozpočtu- rozpočtové rezervy a účelové prostriedky štátneho rozpočtuPríjmy štátneho rozpočtu tvoria: - dane a poplatky od právnických a fyzických osôb - clá, dovozné a vývozné prirážky- príjmy zo splácania poskytnutých úverov- výnosy z cenných papierov- výnosy z predaja majetku vo vlastníctve štátu- odvody, penále a sankcie Zo štátneho rozpočtu sa uhrádzajú: - výdavky na činnosť ústredných orgánov, ich rozpočtových a príspevkových organizácií - výdavky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv- výdavky na krytie štátnych objednávok- výdavky na splácanie štátneho dlhu- splátky úverov- úvery poskytnuté vládou do zahraničiaNástroje rozpočtovej politiky

Ekonomiku môže efektívne ovplyvňovať hlavne cieľavedomá rozpočtová politika, ktorá aktívne využíva ako dane, tak aj výdavky. Pre cieľavedomú rozpočtovú politiku je charakteristické, že jej nositelia skúmajú a poznávajú doterajšie vývojové trendy, prognózujú budúci vývoj, menia nástroje, keď ekonomika sa nevyvíja podľa zámerov hospodárskej politiky. Súčastná rozpočtová politika disponuje nástrojmi, ktorými udržuje stabilitu ekonomiky. Ide o nasledujúce nástroje: - automatické (zabudované) stabilizátory- zámerné (cielené) opatreniaUvedené nástroje sa využívajú hlavne k minimalizácii výkyvov v hospodárskom cykle. Rozpočtová politika je podmienená legislatívnymi opatreniami, preto často pôsobí oneskorene. Rozpočtová politika by sa mala využívať na ovplyvňovanie rovnováhy medzi investíciami a úsporami, tiež na boj s veľkou infláciu a nezamestnanosťou, s čím si monetárna politika samotná nedokáže poradiť. Účinky rozpočtovej politikyAko v prípade monetárnej, tak aj v rozpočtovej politike sa účinky hodnotia z hľadiska krátkodobého tak aj dlhodobého. Výsledkom dlhodobého pôsobenia v rozpočtovej politike je to, že(+/-): - úroveň reálneho produktu sa nemení, nemení sa ani úroveň zamestnanosti za podmienok, že rozpočtová politika umožní, aby nedošlo k úplnému efektu vytlačenia investícií- dôjde k zvýšeniu cien - úrokové miery a objem investícií sa vrátia na dlhodobú rovnovážnu úroveň a objem investícií sa zníži v dôsledku zvýšenia rozpočtových výdavkov, pre ktoré príjmy sa získali zvýšením daní.

Tým sa znížia príjmy organizácií, ktoré by inak boli potencionálnymi realizátormi investícií. Prepojenosť monetárnej a fiškálnej politikyMonetárna a rozpočtová politika sa vždy využívajú vo vzájomnej kombinácií. Takto ovplyvňujú väčšinu ekonomických aktivít, ako aj objem a štruktúru HDP. Kombinácia reštriktívnej monetárnej a reštriktívnej rozpočtovej politiky vedie k poklesku ekonomického rastu. Ak bude prijaté opatrenie na zvýšenie investícií a zníženie spotreby v reálnej hospodárskej politike, v skutočnosti sa dosiahli presne opačné výsledky. Kombinácia takejto rozpočtovej a monetárnej politiky má za následok rast rozpočtového deficitu a rast úrokovej miery. Táto kombinácia vedie k zvyšovaniu spotreby a výdavkov na spoločenskú spotrebu na úkor investícií firiem a čistého vývozu, pri súčastnom znižovaní miery úspor a investícií. Kombinácia expanzívnej monetárnej a expanzívnej rozpočtovej politiky je spojená so zvýšením ponuky úverových zdrojov, znížením úrokovej miery a tým aj rastom súkromných investícií. Súčastne dochádza aj k rastu verejnej a súkromnej spotreby a k pokusu o vytláčanie súkromných investícií verejnými investíciami.

Rast úrokovej miery ako reakcia na rast schodku štátneho rozpočtu vedie k tomu, že schodok vytláča investície. V prípade, že schodok štátneho rozpočtu v dôsledku recesie a depresie, k vytláčaniu investícií nedochádza. Vo fáze recesie a depresie je pokles dopytu peňazí, preto sa znižuje úroková miera. Ak hospodárska politika má záujem stimulovať investície, to vyžaduje koordináciu koordináciu medzi rozpočtovou a monetárnou politikou. V prípade, že monetárna politika sa prispôsobuje expanzívnej rozpočtovej politike, zvyšuje ponuku peňazí emisná banka, aby sa znížila úroková miera a vyvolaním investícií sa prispelo k rasu HDP. Na investície v takom prípade pozitívne vplýva čistý vývoz. Na základe vyššej úrokovej miery sa zhodnocuje domáca mena, čo vedie k vyšším dovozom a nižším vývozom. Takýto stav spôsobí zvýšenie zadĺženosti ekonomiky v cudzine. Krajina sa stáva chudobná na peniaze, s menšími aktivitami v zahraničí, ale s väčšími zahraničnými investíciami doma. Vždy to závisí od kombinácie rozpočtovej a monetárnej politiky a fázy hospodárskeho cyklu.Ale každá ďalšia fáza hospodárskeho cyklu môže priniesť nový spôsob vytláčania investícií, ale aj ich stimulovanie.