Už takmer celé jedno storočie pôsobí vo svetovom dianí USA a dokonca posledných pätnásť rokov udáva hlavný smer svetovému dianiu, dokonca v ňom pôsobí ako hlavný aktér, ktorý dodnes nenašiel vyrovnaného protivníka. Ako to bolo ešte pred tým, pred rokom 1989? Do začiatku 20. storočia bola Eurázia vždy stredom svetovej moci. Počas prvej svetovej vojny sa na scéne svetového diania ocitol dovtedy izolacionisticky orientovaný štát- USA, ktorý od posledného desaťročia dvadsiateho storočia disponuje takou mocou, akou do nám známych dejín nedisponoval doteraz žiaden štát, nieto ešte štát nachádzajúci sa mimo Eurázie. Mocenské postavenie USA S najväčšou pravdepodobnosťou USA je prvou globálnou veľmocou, ale napriek tomu tu je vidieť istú podobnosť so staršími impériami. Podľa Z. Brzezinskeho existovali len regionálne mocnosti, medzi ktoré patrili Rímska ríša, Čína, Mongolská ríša, Španielsko, Francúzsko, Veľká Británia a po skončení studenej vojny je USA prvou a pravdepodobne aj poslednou globálnou veľmocou.

Pád komunizmus znamenal výhru kapitalizmu, začali vznikať názory o tom, že kapitalistický systém je konečným. Najznámejšia v tomto smere sa stala kniha Francisa Fukuyamy Koniec dejín a posledný človek, o ktorej mnohý neprajníci tvrdia, že už keď vyšla, tak už bola zastaraná. Ale on napriek tomu tvrdí aj po 11. septembri 2001, kedy sa proti nej zdvihla najväčšia vlna odporu: „Stále sa nachádzame na konci dejín, pretože existuje len jediný systém, ktorý bude naďalej ovládať svetovú politiku, a tým je západný liberálno- demokratický systém.“ Tieto jeho slová si u mnohých odborníkov vyslúžili posmech, kedy napríklad Samuel P. Huntington hovorí o tom, že hlavné civilizačné celky budú bez vzájomného prepojenia a tým sa otvorí priestor pre vznik nových zlomových konfliktov. Hovorí o slabej ovplyvniteľnosti ba až neovplyvniteľnosti ostatných civilizácii západnou, hovorí o existencii multipolárneho sveta. Je ťažké povedať, či táto multipolarita ohrozuje vedúce postavenie Spojených štátov, ale v každom prípade dnes existuje veľmi silná opozícia voči USA. V 90. rokoch sa veľa rozprávalo o sile zjednotenej Európy, ktorá nakoniec obnoví multipolárny svet. Dokonca i väčšina Američanov súhlasila, že budúcnosťou Európy je stať sa superveľmocou.

Samuel P. Huntington: „Zomknutie sa Európy bude tou najdôležitejšou udalosťou v celosvetovej odpovedi na americkú nadvládu a povedie k vytvorenie skutočne multipolárneho dvadsiateho prvého storočia. Kissinger hovorí:“ Zjednotená Európa sa stane veľmocou, rozdelená na národné štáty upadne do druhoradého postavenia.“90. roky nepriniesli éru hospodárskej moci, ako sa predpokladalo, dnes je stále rozhodujúcou mocou moc vojenská. Vojenskú spoluprácu, ktorá prebieha medzi EÚ a USA opísalo niekoľko Európanov ako deľbu práce, kde Spojené štáty „uvaria večeru“ a Európania „umyjú riad“. Pretože Európa sa zapája skôr do mierových misií. Hovorí sa, že Európa smeruje k „večnému mieru“ na rozdiel od USA, ktoré sa nespoliehajú na medzinárodné právo a dohody, pre nich skutočná bezpečnosť, ochrana a šírenie slobody stále závisia na vojenskej sile a jej využití. Amerika sa však môže rozhodnúť akú zahraničnú politiku bude presadzovať.

Z najzákladnejšieho delenia, ktoré pochádza zo začiatku 20. storočia poznáme Roosveltovu koncepciu založenú na obhajobe národných záujmov, ktoré sa opierajú o vojenskú silu a presadzuje diplomaciu udržujúcu rovnováhu moci. Na druhej strane stojí Wilsonova koncepcia, ktorá presadzuje zahraničnú politiku, ktorá vychádza z mravných princípov a opiera sa o právo a silu. Kissinger nazýva túto koncepciu, koncepciou „zväčšovania demokracie“Dnes je klasifikácia zahraničnej politiky USA zložitejšia, ale je zjednodušená forma sa môže odvíjať v troch smeroch:1.Izolacionisti- hlásajú, že po studenej vojne je čas odpočívať, stiahnuť sa zo sveta a ušetrené zdroje sústrediť na riešenie domácich problémov. Príkladom je ľavičiar Noam Chomsky, pre ktorého je prejav americkej moci vo svete stelesnením imperializmu a zla. Na strane ultrakonzervatívcov stojí Pat Buchanan, pre ktorého angažovanie sa v globalizovanom svete znamená ohrozenie tradičných amerických hodnôt.2.Neorealisti- hľadajú správnu mieru, do akej majú svoj vplyv vo svete uplatňovať, aby to bol vonkajší svet ochotný tolerovať.

Presadzujú multilaterálne riešenie. Zakladateľom tohto myslenia je Henry Kissinger, pričom podotýka, že Amerika je na túto úlohu nepripravená, lebo doposiaľ nikdy v klasickom koncerte nehrala.3.Unilateralisti- neokonzervatívci vychádzajú z premisy, že medzinárodný systém má prirodzenú tendenciu k anarchii a potrebuje autoritu, ktorá by ho riadila, alebo aspoň kontrolovala. Demokrati presadzujú vojenskú silu na porazenie diktátorov potláčajúcich ľudské práva. Madeleine Albrightová je typickým zástancom tejto vetvy:“Načo máme všetky tie supermoderné zbrane, keď ich nechceme použiť.“Dnes to vyzerá tak, že Američania sa prikláňajú k unilateristickému a čiastočne aj neorealistickému prúdu zahraničnej politiky. Po studenej vojne Amerika na seba preberá úlohu riešiteľa, moralizátora, poučovateľa dokonca označuje niektoré štáty za „osy zla“. Francúzsky minister zahraničia Hubert Védrine použije na USA výraz hyperveľmoc, pretože považuje jej silu za tak hrozivú, že ju nemôže nazývať jednoducho superveľmocou. Akú mocenskú politiku vedie Amerika dnes?

Od konca studenej vojny sa na jej poste vystriedali traja muži. Prvý sa udržal len jedno volebné obdobie, vyhraná vojna v Iraku mu nepriniesla výhru v tom čase v ekonomicky upadajúcej Amerike, ale nastolila otázky koľko a ktoré krajiny vlastnia rozsiahli arzenál biologických, nukleárnych a chemických zbraní. George Bush si nezískal americký ľud, pretože krajina čelila inflácii, hospodárskej stagnácii a nezamestnanosti a bol nahradený demokratickým kandidátom Billom Clintonom. Strach z izolacionistickej politiky Billa Clintona sa ukázal byť zbytočným, pretože jeho zahraničná politika bola porovnateľná z politikou jeho predchodcu. Amerika za vlády dvoch prezidentov zasahovala častejšie, než tomu bolo po väčšinu studenej vojny. Došlo k zníženiu závislosti USA od vôle a kooperácie so spojencami, čo bolo spôsobené najmä konfliktom v Kosove a zásahu proti Miloševičovi v 1999. Clintonova vláda na začiatku svojho volebného obdobia hovorila o mocenskej úlohe Ameriky ako o „asertívnom multilateralizme“ na sklonku vládnutia nazvala Ameriku „nepostrádateľným národom“. Filozofia Clintonovho „nepostrádateľného národa“ sa za vlády Georga W. Busha dostal každému Američanovi priam pod kožu. Geoge Soros hodnotí pozíciu USA za dominantnú.

Podľa neho musia krajiny reagovať na americkú politiku, ale že Spojené štáty sú v takej pozícii, keď si môžu vybrať politiku, na ktorú musia odpovedať iný. Amerika má možnosť formovať svet. Keď kandidoval za prezidenta G. W. Bush hovoril o návrate „zlatých časoch laissez- faire“ a presne tak aj chápe dominantné postavenie USA, ako úspech amerického modelu spravodlivej súťaže s inými krajinami. Moc sa stala merítkom všetkého a kto jej má viac, rozhoduje. Bushova administratíva je presvedčená o tom, že medzinárodné vzťahy sú vzťahmi moci a z toho pre ňu vyplýva aj právo nastolenia svojej vôle ostatnému svetu. Toto stanovisko je zakotvené aj v Bushovej doktríne, ktorá bola prvý krát ohlásená v prezidentovom príhovore vo West Pointe v júni 2002, jej striktnejšie vymedzenie je zakotvené v dvoch pilieroch: 1.Spojené štáty urobia všetko pre to, aby sa udržala ich nespochybniteľná vojenská nadvláda,2.Spojené štáty si vyhradzujú právo preventívnej vojny.

Tieto dva piliere vypovedajú o malej váhe medzinárodných zmlúv a dohôd s USA a zároveň stavajú suverenitu Spojených štátov nad suverenitu ostatných štátov.Keď ohlásili 3. novembra 2004 predbežné výsledky volieb, v správach vysielali aj príhovor premiéra Mikuláša Dzurindu v tom zmysle, ako je rád, že Amerika si nevybrala cestu izolacionizmu, ale naopak aktívnej účasti vo svetovom dianí, teda zjednodušene povedané cestu intervencionizmu. Neviem, ale mne pripadá, cesta, ktorou sa poberá USA ako silne izolacionistická smerom k Európe. Myslím, že túto politiku plne vystihuje veta známeho a už spomínaného štátnika Henryho Kissingera: „Nové križiacke ťaženia, bezhlavá angažovanosť v každom etnickom chaose a občianskych vojnách, ktoré vo svete po skončení studenej vojny prepukli, by Amerike odčerpávali zdroje.“ Takže, kedy sa oplatí zasiahnuť? Vtedy keď z toho plynie niečo, čo nám prinesie zdroje?