Spočíva naozaj tá neizolacionistická cesta v „bezhlavom“ intervencionizme do každého štátu, ktorý nám nebude „po vôli“? možno, keby Amerika znova nadviazala pevnejšie vzťahy s Európou, možno keby počkala na výsledok „právnych záležitosti“, nemala by proti sebe toľko odporcov a nepriateľov a nemusela by ľudí strašiť terorizmom, ktorého rady sa po 11. septembri 2001 a nepochybne po 20. marci 2003 určite rozšírili.V súčasnosti sa svet nezaobíde bez Ameriky, nemôže sa vyhnúť zasahovaniu do vnútorných záležitosti iných krajín, ale toto zasahovanie musí mať svoj základ v legitimite a nie v doktríne, kde jedinou autoritou je vláda USA. Je len na Amerike ako sa chopí svojej moci, nemusí sa báť, že jej Európa nedá druhú šancu, my jej ju totiž musíme dať, kvôli vlastným „záujmom“.Transatlantické vzťahy a postavenie USA v súčasnostiZaujímavé porovnanie USA a Európskej únie prezentuje Jeremy Rifkin, profesor The Wharton School pri University of Pennsylvania a bývalý poradca predsedu Európskej komisie Romana Prodiho, vo svojej knihe „Európsky sen: ako európska vízia budúcnosti pomaly zatieňuje americký sen“.

Podľa neho boli Spojené štáty dlho magnetom, ktorý priťahoval emigrantov z celého sveta, v súčasnosti už je len karikatúrou pôvodného konceptu, umožňujúceho uskutočniť tu svoj životný sen. Pre mnohých intelektuálov, sklamaných vývojom v USA počas vlády G.W. Busha, predstavuje Európa „zasľúbenú zem, ktorá namiesto nezmyselných vojen pracuje na vlastnom intelektuálnom sebazdokonaľovaní, budujúc sociálne spravodlivú spoločnosť“. Podľa Rifkina je Európska únia obrovským sociálnym experimentom, ktorý naznačuje možnú cestu do budúcnosti pre celé ľudstvo. V USA sa naopak nebezpečne otvárajú sociálne nožnice, keď jedno percento ľudí vlastní takmer 50 % investícií. Rifkin usudzuje, že na Európu čakajú ešte štyri výzvy. Prvou bude vyrovnať sa s demografickým poklesom, druhou stabilizovať systém svojich inštitúcií, treťou zvládnuť neodvratný stret s islamom a štvrtou vybudovať spoločnú armádu. Na druhej strane vyvstáva otázka, či Európa skutočne potrebuje „tvrdú silu“. Armáda je v jej očiach považovaná za príliš drahý anachronizmus a namiesto toho investuje peniaze do budovania sociálnych systémov.

Európa na rozdiel od USA podporuje kultúrnu diverziu, bráni sa americkému konzumnému spôsobu života a uniformite. Európska únia disponuje aj obrovskou vyjednávacou silou, pretože v každej medzinárodnej organizácii má k dispozícii 25 hlasov a jej trh zahŕňa 450 miliónov obyvateľov a hrubý domáci produkt porovnateľný s americkým. Silnou zbraňou Únie je aj regulácia trhu a vytvorenie jednotných technických a ekonomických noriem, ktoré výrazne ovplyvňujú aj amerických výrobcov, zvyknutých na slobodu trhu bez akýchkoľvek regulačných zásahov. V Európe je aj vyššia kvalita života, ľudia majú viac voľného času, lacnejšiu a efektívnejšiu zdravotnú starostlivosť, sú zdravší a priemerne žijú dlhšie a navyše Európa má, s výnimkou špičkových amerických univerzít, aj lepší systém vzdelávania. Podľa Davida Fruma, bývalého poradcu G.W. Busha, boli americko-európske vzťahy v rozmedzí rokov 1947-1991 založené na pravidle, že Spojené štáty poskytnú ochranu a Európa poskytne úctu a oddanosť.

Po páde železnej opony sa toto pravidlo stalo zastaraným, ale geopolitické zmeny v posledných 15 rokoch nechali americké politické špičky chladnými. V USA v týchto kruhoch stále dominuje veľký tradicionalizmus, ktorý bráni politikom v uvedomení si faktu, že svet sa za posledné roky zmenil. Napriek konfrontácii s európskymi špičkami (predovšetkým s Francúzmi a Nemcami) v otázke vojny v Iraku, napriek technologickému vývoju v Európe za posledné roky a dovozu z európskych krajín Američania stále veria, že USA a Európa súčasnosti sú rovnaké ako 20 rokov spätne. Podobným problémom je ochladzovanie vzťahov vo vnútri samotnej Únie, keď veľké krajiny ako Nemecko a Francúzsko nerešpektujú menšie európske štáty ako seberovných, čo je podobné ako v prípade USA a Únie. Naplno sa tento problém preukázal vo februári 2003 pri podpise Proamerickej deklarácie o podpore vojny v Iraku. Podpísalo ju 13 z 15 členských krajín Európskej únie, s výnimkou práve Nemecka a Francúzska. Reakcia francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca bola nasledovná: „Zmeškali dobrú príležitosť byť ticho“. Američanov čaká ťažká úloha akceptovať, že Európa sa im vzďaľuje. P

odľa Fruma „Averzia veľkej časti Európanov voči súčasnému americkému prezidentovi G.W. Bushovi nie je príčina tohto vzďaľovania sa. Je to manifestácia tohto vzďaľovania sa, a možno dokonca cesta umlčania viny, ktorú Európania cítia z opustenia starých väzieb, z ktorých tak veľmi získavali“. Prevláda tendencia pripisovať Američanom všetko, čo sa deje v transatlantických vzťahoch – že USA vždy koná a Európa iba reaguje. Európania sú tí, ktorí momentálne strácajú transatlantické väzby, ale tak ako tento fakt mrzí Američanov, Európania s tým sami nemôžu nič urobiť. Je len na USA, aby zaujali stanoviská a reakcie k novej svetovej realite. Ako skonštatoval David Frum, „Akýkoľvek postoj Amerika zaujme, svet sa dostal na rázcestie. Každý si to už zrejme uvedomil. Je čas pre Američanov všimnúť si to tiež“. Podľa odborníka Svetovej banky Juraja Mesíka „zatiaľ čo Američanov zaujíma Irak a riešenie sexuálneho života Michaela Jacksona, v Európe prebieha istý historicky významný proces, ktorý úplne ušiel z obrazovky ich radara.

Bežní americkí občania však v podstate ani nemajú šancu dozvedieť sa, čo sa deje okolo nich. Ich médiá sú zaplavené banalitami. Spojené štáty mi pripadajú ako obrovský ostrov, ktorý z dvoch strán obklopujú oceány, na severe je Kanada, ktorá ich nezaujíma, a na juhu je rozvojová krajina Mexiko“. USA dnes trpia pocitom sebestačnosti, kým Európa je vnímavejšia voči globálnym problémom a disponuje názorovou pluralitou. O vojne v Iraku prebiehala v Únii veľmi živá diskusia a existovali názorové nezhody, kým v USA takáto diskusia takmer absentovala, celá krajina bola naladená ísť do vojny. Dôvodom bola názorová demagógia vyplývajúca z jednostranného pohľadu tamojších médií. Spojené štáty súčasnosti nepredstavujú len kontroverziu navonok, to je v medzinárodných vzťahoch, ale po prezidentských voľbách v roku 2004 sú rozpoltené aj vo svojom vnútri. Na základe politickej a hodnotovej odlišnosti sa tu vytvorili dva póly, založené na urbánnom a rurálnom princípe – modré, liberálne mestá, kde politicky prevládajú demokrati a červený, konzervatívny vidiek s prevládajúcimi republikánmi, ktorý z prezidentského boja vyšiel ako víťaz.

Americký spôsob životaAmerická honba za majetkom, veľkosťou a blahobytom – ako materiálnymi náhradami šťastia – je esteticky nepríjemná a ekologicky katastrofálna. Americká ekonomika je postavená na piesku (alebo, presnejšie, na peniazoch iných ľudí). Pre mnohých Američanov je prísľub lepšej budúcnosti rozplývajúcim sa snom. Súčasná americká masová kultúra je úbohá a gýčovitá. Niet divu, že tak veľa Američanov hľadá útechu v cirkvi. Američania si pestujú a uznávajú materiálne hodnoty. Majú radi peniaze a veci s nimi súvisiace. Tomuto všetkému je prispôsobený aj systém nadobúdania majetku. Pomaly tento systém preniká aj k nám na Slovensko. Je to spleť úverov a pôžičiek na absolútne čokoľvek. Od televízora, DVD prehrávača až po auto či dom. Aby Američan mohol vlastniť všetko najlepšie a samozrejme hneď, musí navštíviť niektorú finančnú inštitúciu. Funguje to asi takto: každý spotrebiteľ, zákazník má určitý rating. Rating sa týka jeho likvidity. Ako dokáže splácať jednotlivé položky, na ktoré ma úver - ak je to vždy včas, v krátkom časovom slede a s dostatočnou výškou kapitálu, na rebríčku banky postupuje stále vyššie a vyššie. V konečnom dôsledku si môže dovoliť zobrať úver na krásny dom na pobreží a splácať ho aj 40 rokov.

V tom sme my Európania značne odlišní, rozmýšľame triezvejšie, realistickejšie, radšej sa nezadlžujeme, vyhovuje nám skôr situácia, že niečo je už naše a po nás to zdedí ďalšia generácia. Americké kultúrne špecifiká (videné z Európy) sú úplne zrejmé: výrazná religiozita národa, selektívna smilnosť (Keď americká televízna sieť nedávno odvysielala krátky záber na časť tela Janet Jackson, bola zdieraná z kože pre hrubú nechutnosť; no lavína paralelných reklám na produkty zvyšujúce mužskú potenciu ostala bez povšimnutia. Ženský prsník, zdá sa, môže rozložiť morálne jadro národa, ale nefunkčné penisy sú rodinnou záležitosťou. Americká spoločnosť je veľmi puritánska. V televízii, filmoch v kinách sú často vystrihnuté a filtrované sexuálne scény. Je to obrovský rozdiel oproti Európe, kde možno denno-denne vidieť odhalené ženské telá na stránkach novín, časopisov. Na druhej strane im vôbec nevadia krvavé a brutálne scény. V nejakom horore padne na zem odseknutá hlava a všetci pozerajúci híkajú nadšením...). Ďalšie špecifikum: náklonnosť k zbraniam a väzeniam (EÚ má na 100 000 obyvateľov 87 väzňov, Amerika 685), a prijímanie trestu smrti. T. R. Reid v knihe The United States of Europe (Spojené štáty európske) vraví: „Áno, Američania dávajú na obrovské billboardy „Miluj svojho blížneho“, no súčasne vraždia a znásilňujú svojich susedov v miere, ktorá by šokovala akýkoľvek európsky národ.“ Nezabudnime podotknúť, že Amerika uznáva nejakého hrdinu, ktorý sám alebo zostavením nejakého tímu bývalých kamarátov zvíťazí úplne nad všetkými a samozrejme, k tomu všetkému pomáha Boh.

„In God we trust a God bless America“, to sú typické americké prejavy videné všade. Čo sa týka viery, nie je orientovaná ako v Európe. V Amerike sa nachádza množstvo spolkov a siekt, ktoré Vás veľmi radi prijmú medzi seba, ale od seba už nie. Vládnu tu prísne pravidlá, obraz o takomto fungovaní viery sa dá utvoriť z pôsobenia jehovistov na Slovensku. V Amerike je to niečo podobné. Američania pracujú omnoho viac ako Európania: podľa OECD venoval typický zamestnaný Američan v roku 2000 svojmu džobu 1877 hodín, zatiaľ čo Francúz 1562. Jeden Američan z troch pracuje viac ako 50 hodín týždenne. Američania si berú menej platených dovoleniek než Európania. Zatiaľ čo Švédi majú viac ako tridsať dní platenej dovolenky ročne, a dokonca aj Briti majú priemerne dvadsaťtri, Američania môžu dúfať v niečo medzi štyrmi a desiatimi, podľa toho, kde žijú. Nezamestnanosť v USA je nižšia než vo väčšine európskych krajín (hoci štatistiky môžu byť zavádzajúce, nakoľko nepracujúci v USA čoskoro stratia právo na podporu a sú vyškrtnutí z registrov), a tak sa zdá, že Amerika je úspešnejšia vo vytváraní pracovných miest. Takže v nej pracuje viac dospelých než v Európe a pracujú viac – čo však z toho majú? Veľa nie, ak nie sú bohatí.

Spojené štáty sú perfektným miestom na život, ak ste bohatý. V roku 1980 zarábal priemerný americký vrcholový manažér štyridsaťkrát viac, ako výrobný pracovník. Pre vrchnú vrstvu manažérov teraz platí pomer 475:1 a bol by pravdepodobne omnoho väčší, ak by sa brali do úvahy aj podiely, nie len príjem. Pre porovnanie, v Británii je tento pomer 24:1, vo Francúzsku 15:1 a vo Švédsku 13:1. Privilegovaná menšina má prístup k najlepšej zdravotníckej starostlivosti na svete. No 45 miliónov Američanov nemá žiadne zdravotné poistenie (zo všetkých rozvinutých krajín sveta nemajú univerzálne zdravotné poistenie iba dve – USA a Juhoafrická republika). Podľa WHO sú Spojené štáty číslo jeden v zdravotníckych výdavkoch na hlavu – na tridsiatom siedmom mieste pokiaľ ide o kvalitu služieb. Dôsledkom je, že Američania žijú kratšie než Európania. Viac ich detí zomiera ako novorodenci: Spojené štáty sú na 26. mieste medzi industrializovanými krajinami v úmrtnosti novorodencov, s dvojnásobne vyšším pomerom, než Švédsko, vyšším než Slovinsko a len o málo nižším ako Litva. A to napriek tomu, že 15 percent amerického HDP sa vydáva na „zdravotnícku starostlivosť“ (väčšina mizne v administratívnych nákladoch sietí určených na generovanie zisku).

Naproti tomu Švédsko dáva na zdravotníctvo len 8 percent HDP. Vo vzdelávaní možno vidieť podobný obrázok. Vo všeobecnosti vydávajú Spojené štáty na vzdelávanie omnoho viac, než krajiny západnej Európy, a majú najlepšie výskumné univerzity na svete. Napriek tomu nedávna štúdia naznačuje, že za každý dolár, ktorý sa v USA vydá na vzdelávanie, sa získajú horšie výsledky než v akejkoľvek inej industrializovanej krajine. Americké deti podstatne zaostávajú za svojimi európskymi rovesníkmi v gramotnosti i schopnosti počítať. Charta základných práv EÚ sľubuje „rodičovskú dovolenku po narodení či adopcii každého dieťaťa“ a každá západoeurópska krajina poskytuje počas tejto dovolenky finančnú podporu. Vo Švédsku majú ženy právo na 64 týždňov dovolenky a dve tretiny platu. Dokonca aj Portugalsko garantuje trojmesačnú materskú dovolenku so stopercentým platom. Americká federálna vláda negarantuje nič. Nórska kresťanskodemokratická ministerka rodiny Valgerd Haugland to vyjadrila slovami: „Američania radi hovoria o hodnotách rodiny.