My sme sa rozhodli urobiť viac, než len rečniť, používame výnosy z daní, aby sme za rodinné hodnoty platili.“ Americká infraštruktúra je ukážková: ulice a cesty sú na seba kolmé, čiže pohľadom zhora vytvárajú peknú súradnicovú sieť. Orientácia v tomto systéme je jednoduchá. Dá sa tu pohybovať s veľkým prehľadom na rozdiel od Európy. Prijali by ste cestu do bankomatu autom? V Amerike žiaden problém, radšej z auta ako pešo... Veľký pozor si treba dávať pri jazde autom na rýchlostné limity, aj keď je pred Vami len dlhá, predlhá rovina a nikde okolo Vás nevidíte policajtov, treba sa krotiť. Sú šikovnejší a technologicky veľmi dobre vybavení. Zamerajú Vás na diaľku aj napríklad pri jazde oproti Vám, mastná pokuta Vás neminie. Ak budete nebodaj utekať polícii, nalepí sa na Vás hneď niekoľko policajných áut a v horšom prípade aj vrtuľník s termovíziou. Čerešničkou na torte je naháňačka v priamom prenose na televíznych obrazovkách. Tie Američania doslova milujú. Pozor na havárie, ak do niekoho ťuknete, pretože ste nedobrzdili na červenú, čaká Vás dlhý deň. Poškodený je schopný dať Vás na súd, pretože ste mu spôsobili obrovský šok, traumu a kadečo ešte. Hlavným cieľom je vysúdiť mastné odškodné. Pre niektorých možno sklamanie, ale maximálna rýchlosť na amerických komunikáciách je v závislosti od štátu niečo okolo 65-70 míľ za hodinu, čiže asi 100-110 km/h.

Dosť málo oproti Európe pre jazdu po diaľnici, tých 120 km/h si to niektorí aj u nás „šinú“ len medzi obcami.Auto je v Amerike nevyhnutná súčasť života, Amerika je rozťahaná na veľké vzdialenosti a pri návšteve niektorého hypermarketu treba rátať s cestou 40 min. tam a späť (ak nie viac). Autá šoférujú už 15-ročný teenageri (Beverly Hills 90210)... K tomu všetkému si treba primyslieť americké nedodržanie Kjótskeho protokolu, čo je veľmi logické, ublížilo by to veľmi americkej ekonomike a americkým firmám. Začnime už pri ľuďoch jazdiacich do práce na 15-20 ročných autách, ktoré určite nespĺňajú Európsku normu o emisiách EURO 4... Nepotrebuje to žiaden komentár. Aby toho všetkého nebolo málo, americké autá sú veľké „kravy“, ktoré spotrebujú aj 20-30litrov benzínu na 100km. Logika veci úplne uniká, načo veľké a benzínovo nákladné autá, keď sa ich potenciál nedá nikde ani využiť ? (o neustále stúpajúcich cenách ropy ani nehovoriac).Amerika predstavuje obrovský kolos a veľa obyvateľov znamená aj mnoho problémov. Na ich kontrolu je tu vypracovaný dôkladný systém kontroly ľudí.

Nech ste kdekoľvek vypátrajú Vás prostredníctvom mobilného telefónu alebo prostredníctvom kreditnej karty. Ak kartu nepoužívate a nosíte so sebou len hotovosť, automaticky ste podozrivý. Američania sú schopní platiť kreditkou aj dve fľašky minerálky a jedny žuvačky. Samozrejme, že americké tajné zložky používajú na vypátranie zločincov najnovšie technológie, takže chytiť nejakého podozrivého zväčša nebýva dlhodobá záležitosť. K tomu všetkému sa pripája dlhoročne budovaný a mnoho rokov fungujúci právny systém na základe precedensov. V Amerike sa je možné súdiť naozaj o čokoľvek, aj napríklad o to, že nebolo v návode na mikrovlnku upozornenie, že sa tam nemajú dávať živé zvieratá. (jeden prípad sa skutočne stal, jedna pani dala svojho domáceho miláčika (mačku) do mikrovlnky, aby sa rýchlejšie osušila, ale bohužiaľ to neprežila...). Ako už bolo spomenuté vyššie, Amerika má na 100 000 obyvateľov 685 väzňov, Európa 87. Asi každý Američan má skúsenosť či už priamu alebo. nepriamu s väzením, dostať sa do väzenia nie je problém, stačí sa napríklad pobiť v bare. Ešte jedna zaujímavosť, každý Američan má povinnosť aspoň raz za život byť členom poroty v nejakom súdnom procese.

V roku 2003 dala EÚ 36,5 miliardy dolárov v rozvojovej pomoci. USA len tretinu z toho, a veľká väčšina smerovala do Izraela, alebo bola naviazaná na prísne podmienky (takmer 80 percent americkej „rozvojovej pomoci“ prijímateľov zaväzuje, že peniaze minú na americké tovary a služby). Na Irak míňajú Spojené štáty osemkrát viac než na zahraničnú pomoc pre všetkých ostatných. USA sú najlakomejším z bohatých štátov vo Výbore pre rozvojovú pomoc OSN. Európania sú ďaleko najštedrejší. To nie je všetko. V USA žije len 5 percent svetovej populácie (s trendom poklesu), no sú zodpovedné za 25 percent emisií skleníkových plynov. Americký podiel stále rastie a Bushova administratíva blokuje medzinárodné snahy na boj s globálnym otepľovaním.Výdavky USA na zbrojenie a ich snaha o udržanie vojenskej nadvládySme na pokraji novej studenej vojny? Na oboch stranách Atlantiku vidia mediálni komentátori ukrajinskú krízu ako porovnateľnú s berlínskou, ktorá držala v napätí celý svet. V tejto predpokladanej dráme utláča vynárajúci sa Kremeľ vedený bývalým dôstojníkom KGB slobodu vlastných ľudí a siaha na bývalé sovietske republiky okolo svojich dlhých hraníc. Americké víťazstvo v studenej vojne neviedlo k žiadnemu mieru.

Už v roku 1992 vytvorili úradníci Pentagónu vedení Paulom Wolfowitzom a podporovaní vtedajším ministrom obrany Dickom Cheneyom (pod prezidentom Georgeom Bushom starším) doktrínu, ktorá mala zabrániť akejkoľvek mocnosti získať „možnosti“ spochybniť v budúcnosti americkú dominanciu. Podriadenými nemali ostať len potenciálni nepriatelia, ale aj spojenci. Americké výdavky na zbrojenie rástli a dnes míňa Pentagon na zbrojenie viac ako EÚ, Rusko a Čína spolu. Jeden môj priateľ z ministerstva obrany mi nedávno povedal: „Nové preteky v zbrojení prebiehajú medzi dnešnou americkou armádou a americkou armádou, ktorá by s ňou mohla bojovať v budúcnosti!“ Vojenská technológia Ruska zaostáva a expanzia NATO (a s ňou základne USA) zasahuje hlboko do vnútra bývalého ZSSR. Schopnosť Kremľa konať je oslabená aj na okrajoch menšieho Ruska, ako ho poznáme od roku 1991. Čečensko je v chaose a severný Kaukaz sa chveje.

Ak nie je Rusko vojenskou hrozbou ani len pre svojich susedov, rozdelenie prvej éry studenej vojny je minulosťou. V čase falklandskej vojny Henry Kissinger povedal: „Žiadna veľmoc neodchádza navždy.“ Rusko možno túto tézu spochybní. Ak Ukrajina prejde do orbitu NATO, Moskva stratí prístup k námorným základniam v Čiernom mori a exportné trasy ruskej ropy budú musieť prechádzať cez americkú pevnosť. V tejto súťaži je však Rusko len malým hráčom. Svojou snahou získať strategické územia okolo Ruska mieri Pentagón na Čínu. Tá prekvitá, no jej Achylovou pätou je energia. Ekonomicky a technologicky je 1,3 miliardy Číňanov pravdepodobne pripravených prevziať úlohu superveľmoci, no Peking zatiaľ nemôže riskovať konflikt s USA. Len prístup k ruskej a stredoázijskej rope môže Čínu oslobodiť od neistých dodávok ropy prichádzajúcich po mori, a tak skutočná „veľká hra“ prebieha medzi Pekingom a Washingtonom. Skutočnou strategickou obavou Ameriky je rast Číny a Indie. Ani v Latinskej Amerike nejde všetko podľa predstáv Washingtonu.

Nejde len o to, že venezuelský Hugo Chávez odvrátil „ukrajinský scenár“, ani Brazília a Argentína nie sú ochotné hrať podľa washingtonských pravidiel. Veľkí regionálni hráči vykazujú znaky obzerania sa po čínskych a juhoázijských trhoch a investíciách. Ak začne Južná Amerika, južná Ázia a Čína úzko spolupracovať, budú USA konfrontované s alternatívnou osou, aká tu nebola od čínsko-sovietskeho rozchodu zo začiatku 60. rokov. Mao a Brežnev však predstavovali ekonomické slepé uličky, zatiaľ čo nová Čína a jej potenciálni partneri majú na svojej strane dynamizmus. Možno sú India a Čína obchodnými rivalmi, no ich staré pohraničné spory v Himalájach sú zmrazené. Latinská Amerika sa nemá čoho obávať ani od jednej z týchto možných superveľmocí, jej pocity voči nim nie sú ani porovnateľné s hlboko zakoreneným antiamerikanizmom. Americká snaha dominovať v priestore bývalého Sovietskeho zväzu je hrou jedinej dnešnej superveľmoci o získanie najhodnotnejších kúskov ešte predtým, ako sa k hráčom pripojí Čína a India.

Ak Čína pridá k svojim kartám prístup k postsovietskym zdrojom energie, bude to skutočná nová studená vojna. "...Požadujeme armádu, ktorá je silná a pripravená čeliť súčasným a budúcim výzvam, zahraničnú politiku, ktorá odvážne podporuje americké princípy, národné vedenie, ktoré akceptuje globálnu zodpovednosť Spojených štátov. "Amerika dnes nemá žiadneho globálneho rivala. Americká stratégia by mala byť namierená na zachovanie a predĺženie svojej výhodnej pozície tak ďaleko do budúcnosti ako je to len možné.!"Existujú samozrejme relatívne silné štáty, ktoré nesúhlasia so súčasnou situáciou a chceli by ju zmeniť, ak by mohli, smerom, ktorý by ohrozil naše relatívne mierové, prosperujúce a slobodné podmienky, ktorým sa svet dnes teší. Uchovanie súčasnej strategickej situácie si vyžaduje globálnu vojenskú schopnosť dnes a tiež v budúcnosti.

Avšak roky obmedzeného vojenského rozpočtu mali za následok erodovanie plánov Pentagonu na udržanie vojenskej prevahy v budúcnosti. S týmto na mysli sme na jar 1998 začali projekt, ktorého účelom bolo preskúmať obranný plán krajiny a jej zdrojov. Vyšli sme z predpokladu, že vojenské schopnosti by mali byť dostatočné na to, aby podporili americkú stratégiu, ktorej cieľom je využiť túto bezprecedentnú príležitosť. Defence Policy Guidance (DPG) v roku 1992 poskytol plán na americkú prevahu, čím zabránil vzostupu veľkého rivala a vytvoril medzinárodný bezpečnostný poriadok založený na amerických princípoch a záujmoch." "Dnes majú Spojené štáty bezprecedentnú strategickú príležitosť. Nečelia žiadnej bezprostrednej hrozbe, sú požehnané bohatými a silnými spojencami v každom kúte sveta. Nachádzajú sa na počiatkoch najdlhšej ekonomickej expanzie vo svojich dejinách a naše politické a ekonomické princípy sú takmer univerzálne akceptované.

Nikdy v dejinách nebol svetový bezpečnostný poriadok tak nápomocný americkým záujmom a ideálom." "Výzva pre nová storočie je uchovať a podporiť tento "americký mier." (Pax Americana) "Kým sa vynorí nová mocnosť, Amerika si môže dovoliť oddýchnuť od požiadaviek svetového vodcu. Ako boxer medzi zápasmi, môže Amerika relaxovať a tešiť sa dobrému životu a tento čas využiť na prípravu na ďalšiu veľkú výzvu. Úlohou armády počas studenej vojny bolo zabrániť sovietskej expanzii. Dnešná úloha spočíva v rozšírení "zón demokratického mieru" na odstrašenie nového svetového rivala... 90- te roky boli rokmi "obranného zanedbania." Pre budúceho prezidenta to necháva ohromnú výzvu: musí zvýšiť vojenský rozpočet na uchovanie amerického geopolitického vodcovstva...

Spojené štáty si musia ponechať dostatočné sily k tomu, aby mohli rýchlo rozostaviť a vyhrať simultánne vojny veľkého rozsahu. Podobá sa to štandardu "dvoch vojen", ktorý bol základom amerických síl počas posledného desaťročia. Tento štandard však musí byť aktualizovaný o nové reality a potencionálne konflikty." "Prakticky sa zastavil vývoj bezpečnejších a efektívnejších nukleárnych zbraní. (vývoj dnes ukázal, že tento program sa opäť rozbehol, pozri Tlač, september - prop.sk) Nukleárne zbrane ostávajú kritickým komponentom americkej vojenskej sily... Môže byť volané po redukcii týchto zbraní. Veľkosť a charakter našich nukleárnych zbraní by však nemal byť motivovaný numerickou rovnováhou s Rusmi ale držaním americkej strategickej prevahy. ....udržiavanie a nastolenie pre nás výhodného poriadku vo vitálnych regiónoch v Európe, na Strednom východe a východnej Ázii kladie na americkú armádu jedinečnú zodpovednosť.

Táto by teda mala byť tvarovaná konceptom "dvoch veľkých vojen", ktorý bol prijatý ako jadro štatútu superveľmoci na konci Studenej vojny." "Región (Európa) je stabilným avšak pokračujúca americká prítomnosť pomáha uistiť hlavné európske mocnosti, najmä Nemecko, že USA si ponechávajú v regióne svoje bezpečnostné záujmy. Toto je obzvlášť dôležité vo svetle pohybov smerom k vytvoreniu nezávislej európskej bezpečnostnej "identity". Je dôležité, aby Amerika nebola nahradená EU, čím by zanechala Spojené štáty bez hlasu v otázkach európskej bezpečnosti. " Nielen uvedená iniciatíva USA, ale aj ďalšie dokumenty a fakty mi vytvárajú v mysli obraz, že USA sa čoraz viac obávajú o stratu svojej nielen vedúcej ekonomickej pozície (ktorú už dávno stratili), ale taktiež s výrazným ekonomickým rastom Číny i o stratu svojej vojenskej svetovej nadvlády. A to je spojené taktiež s neustále sa rozširujúcim šírením americkej ideológie.