Už takmer celé jedno storočie pôsobí vo svetovom dianí USA a dokonca posledných pätnásť rokov udáva hlavný smer svetovému dianiu, dokonca v ňom pôsobí ako hlavný aktér, ktorý dodnes nenašiel vyrovnaného protivníka. Ako to bolo ešte pred tým, pred rokom 1989? Do začiatku 20. storočia bola Eurázia vždy stredom svetovej moci. Počas prvej svetovej vojny sa na scéne svetového diania ocitol dovtedy izolacionisticky orientovaný štát- USA, ktorý od posledného desaťročia dvadsiateho storočia disponuje takou mocou, akou do nám známych dejín nedisponoval doteraz žiaden štát, nieto ešte štát nachádzajúci sa mimo Eurázie. Mocenské postavenie USA S najväčšou pravdepodobnosťou USA je prvou globálnou veľmocou, ale napriek tomu tu je vidieť istú podobnosť so staršími impériami. Podľa Z. Brzezinskeho existovali len regionálne mocnosti, medzi ktoré patrili Rímska ríša, Čína, Mongolská ríša, Španielsko, Francúzsko, Veľká Británia a po skončení studenej vojny je USA prvou a pravdepodobne aj poslednou globálnou veľmocou.

Pád komunizmus znamenal výhru kapitalizmu, začali vznikať názory o tom, že kapitalistický systém je konečným. Najznámejšia v tomto smere sa stala kniha Francisa Fukuyamy Koniec dejín a posledný človek, o ktorej mnohý neprajníci tvrdia, že už keď vyšla, tak už bola zastaraná. Ale on napriek tomu tvrdí aj po 11. septembri 2001, kedy sa proti nej zdvihla najväčšia vlna odporu: „Stále sa nachádzame na konci dejín, pretože existuje len jediný systém, ktorý bude naďalej ovládať svetovú politiku, a tým je západný liberálno- demokratický systém.“ Tieto jeho slová si u mnohých odborníkov vyslúžili posmech, kedy napríklad Samuel P. Huntington hovorí o tom, že hlavné civilizačné celky budú bez vzájomného prepojenia a tým sa otvorí priestor pre vznik nových zlomových konfliktov. Hovorí o slabej ovplyvniteľnosti ba až neovplyvniteľnosti ostatných civilizácii západnou, hovorí o existencii multipolárneho sveta. Je ťažké povedať, či táto multipolarita ohrozuje vedúce postavenie Spojených štátov, ale v každom prípade dnes existuje veľmi silná opozícia voči USA. V 90. rokoch sa veľa rozprávalo o sile zjednotenej Európy, ktorá nakoniec obnoví multipolárny svet. Dokonca i väčšina Američanov súhlasila, že budúcnosťou Európy je stať sa superveľmocou.

Samuel P. Huntington: „Zomknutie sa Európy bude tou najdôležitejšou udalosťou v celosvetovej odpovedi na americkú nadvládu a povedie k vytvorenie skutočne multipolárneho dvadsiateho prvého storočia. Kissinger hovorí:“ Zjednotená Európa sa stane veľmocou, rozdelená na národné štáty upadne do druhoradého postavenia.“90. roky nepriniesli éru hospodárskej moci, ako sa predpokladalo, dnes je stále rozhodujúcou mocou moc vojenská. Vojenskú spoluprácu, ktorá prebieha medzi EÚ a USA opísalo niekoľko Európanov ako deľbu práce, kde Spojené štáty „uvaria večeru“ a Európania „umyjú riad“. Pretože Európa sa zapája skôr do mierových misií. Hovorí sa, že Európa smeruje k „večnému mieru“ na rozdiel od USA, ktoré sa nespoliehajú na medzinárodné právo a dohody, pre nich skutočná bezpečnosť, ochrana a šírenie slobody stále závisia na vojenskej sile a jej využití. Amerika sa však môže rozhodnúť akú zahraničnú politiku bude presadzovať.

Z najzákladnejšieho delenia, ktoré pochádza zo začiatku 20. storočia poznáme Roosveltovu koncepciu založenú na obhajobe národných záujmov, ktoré sa opierajú o vojenskú silu a presadzuje diplomaciu udržujúcu rovnováhu moci. Na druhej strane stojí Wilsonova koncepcia, ktorá presadzuje zahraničnú politiku, ktorá vychádza z mravných princípov a opiera sa o právo a silu. Kissinger nazýva túto koncepciu, koncepciou „zväčšovania demokracie“Dnes je klasifikácia zahraničnej politiky USA zložitejšia, ale je zjednodušená forma sa môže odvíjať v troch smeroch:1.Izolacionisti- hlásajú, že po studenej vojne je čas odpočívať, stiahnuť sa zo sveta a ušetrené zdroje sústrediť na riešenie domácich problémov. Príkladom je ľavičiar Noam Chomsky, pre ktorého je prejav americkej moci vo svete stelesnením imperializmu a zla. Na strane ultrakonzervatívcov stojí Pat Buchanan, pre ktorého angažovanie sa v globalizovanom svete znamená ohrozenie tradičných amerických hodnôt.2.Neorealisti- hľadajú správnu mieru, do akej majú svoj vplyv vo svete uplatňovať, aby to bol vonkajší svet ochotný tolerovať.

Presadzujú multilaterálne riešenie. Zakladateľom tohto myslenia je Henry Kissinger, pričom podotýka, že Amerika je na túto úlohu nepripravená, lebo doposiaľ nikdy v klasickom koncerte nehrala.3.Unilateralisti- neokonzervatívci vychádzajú z premisy, že medzinárodný systém má prirodzenú tendenciu k anarchii a potrebuje autoritu, ktorá by ho riadila, alebo aspoň kontrolovala. Demokrati presadzujú vojenskú silu na porazenie diktátorov potláčajúcich ľudské práva. Madeleine Albrightová je typickým zástancom tejto vetvy:“Načo máme všetky tie supermoderné zbrane, keď ich nechceme použiť.“Dnes to vyzerá tak, že Američania sa prikláňajú k unilateristickému a čiastočne aj neorealistickému prúdu zahraničnej politiky. Po studenej vojne Amerika na seba preberá úlohu riešiteľa, moralizátora, poučovateľa dokonca označuje niektoré štáty za „osy zla“. Francúzsky minister zahraničia Hubert Védrine použije na USA výraz hyperveľmoc, pretože považuje jej silu za tak hrozivú, že ju nemôže nazývať jednoducho superveľmocou. Akú mocenskú politiku vedie Amerika dnes?

Od konca studenej vojny sa na jej poste vystriedali traja muži. Prvý sa udržal len jedno volebné obdobie, vyhraná vojna v Iraku mu nepriniesla výhru v tom čase v ekonomicky upadajúcej Amerike, ale nastolila otázky koľko a ktoré krajiny vlastnia rozsiahli arzenál biologických, nukleárnych a chemických zbraní. George Bush si nezískal americký ľud, pretože krajina čelila inflácii, hospodárskej stagnácii a nezamestnanosti a bol nahradený demokratickým kandidátom Billom Clintonom. Strach z izolacionistickej politiky Billa Clintona sa ukázal byť zbytočným, pretože jeho zahraničná politika bola porovnateľná z politikou jeho predchodcu. Amerika za vlády dvoch prezidentov zasahovala častejšie, než tomu bolo po väčšinu studenej vojny. Došlo k zníženiu závislosti USA od vôle a kooperácie so spojencami, čo bolo spôsobené najmä konfliktom v Kosove a zásahu proti Miloševičovi v 1999. Clintonova vláda na začiatku svojho volebného obdobia hovorila o mocenskej úlohe Ameriky ako o „asertívnom multilateralizme“ na sklonku vládnutia nazvala Ameriku „nepostrádateľným národom“. Filozofia Clintonovho „nepostrádateľného národa“ sa za vlády Georga W. Busha dostal každému Američanovi priam pod kožu. Geoge Soros hodnotí pozíciu USA za dominantnú.

Podľa neho musia krajiny reagovať na americkú politiku, ale že Spojené štáty sú v takej pozícii, keď si môžu vybrať politiku, na ktorú musia odpovedať iný. Amerika má možnosť formovať svet. Keď kandidoval za prezidenta G. W. Bush hovoril o návrate „zlatých časoch laissez- faire“ a presne tak aj chápe dominantné postavenie USA, ako úspech amerického modelu spravodlivej súťaže s inými krajinami. Moc sa stala merítkom všetkého a kto jej má viac, rozhoduje. Bushova administratíva je presvedčená o tom, že medzinárodné vzťahy sú vzťahmi moci a z toho pre ňu vyplýva aj právo nastolenia svojej vôle ostatnému svetu. Toto stanovisko je zakotvené aj v Bushovej doktríne, ktorá bola prvý krát ohlásená v prezidentovom príhovore vo West Pointe v júni 2002, jej striktnejšie vymedzenie je zakotvené v dvoch pilieroch: 1.Spojené štáty urobia všetko pre to, aby sa udržala ich nespochybniteľná vojenská nadvláda,2.Spojené štáty si vyhradzujú právo preventívnej vojny.

Tieto dva piliere vypovedajú o malej váhe medzinárodných zmlúv a dohôd s USA a zároveň stavajú suverenitu Spojených štátov nad suverenitu ostatných štátov.Keď ohlásili 3. novembra 2004 predbežné výsledky volieb, v správach vysielali aj príhovor premiéra Mikuláša Dzurindu v tom zmysle, ako je rád, že Amerika si nevybrala cestu izolacionizmu, ale naopak aktívnej účasti vo svetovom dianí, teda zjednodušene povedané cestu intervencionizmu. Neviem, ale mne pripadá, cesta, ktorou sa poberá USA ako silne izolacionistická smerom k Európe. Myslím, že túto politiku plne vystihuje veta známeho a už spomínaného štátnika Henryho Kissingera: „Nové križiacke ťaženia, bezhlavá angažovanosť v každom etnickom chaose a občianskych vojnách, ktoré vo svete po skončení studenej vojny prepukli, by Amerike odčerpávali zdroje.“ Takže, kedy sa oplatí zasiahnuť? Vtedy keď z toho plynie niečo, čo nám prinesie zdroje?
Spočíva naozaj tá neizolacionistická cesta v „bezhlavom“ intervencionizme do každého štátu, ktorý nám nebude „po vôli“? možno, keby Amerika znova nadviazala pevnejšie vzťahy s Európou, možno keby počkala na výsledok „právnych záležitosti“, nemala by proti sebe toľko odporcov a nepriateľov a nemusela by ľudí strašiť terorizmom, ktorého rady sa po 11. septembri 2001 a nepochybne po 20. marci 2003 určite rozšírili.V súčasnosti sa svet nezaobíde bez Ameriky, nemôže sa vyhnúť zasahovaniu do vnútorných záležitosti iných krajín, ale toto zasahovanie musí mať svoj základ v legitimite a nie v doktríne, kde jedinou autoritou je vláda USA. Je len na Amerike ako sa chopí svojej moci, nemusí sa báť, že jej Európa nedá druhú šancu, my jej ju totiž musíme dať, kvôli vlastným „záujmom“.Transatlantické vzťahy a postavenie USA v súčasnostiZaujímavé porovnanie USA a Európskej únie prezentuje Jeremy Rifkin, profesor The Wharton School pri University of Pennsylvania a bývalý poradca predsedu Európskej komisie Romana Prodiho, vo svojej knihe „Európsky sen: ako európska vízia budúcnosti pomaly zatieňuje americký sen“.

Podľa neho boli Spojené štáty dlho magnetom, ktorý priťahoval emigrantov z celého sveta, v súčasnosti už je len karikatúrou pôvodného konceptu, umožňujúceho uskutočniť tu svoj životný sen. Pre mnohých intelektuálov, sklamaných vývojom v USA počas vlády G.W. Busha, predstavuje Európa „zasľúbenú zem, ktorá namiesto nezmyselných vojen pracuje na vlastnom intelektuálnom sebazdokonaľovaní, budujúc sociálne spravodlivú spoločnosť“. Podľa Rifkina je Európska únia obrovským sociálnym experimentom, ktorý naznačuje možnú cestu do budúcnosti pre celé ľudstvo. V USA sa naopak nebezpečne otvárajú sociálne nožnice, keď jedno percento ľudí vlastní takmer 50 % investícií. Rifkin usudzuje, že na Európu čakajú ešte štyri výzvy. Prvou bude vyrovnať sa s demografickým poklesom, druhou stabilizovať systém svojich inštitúcií, treťou zvládnuť neodvratný stret s islamom a štvrtou vybudovať spoločnú armádu. Na druhej strane vyvstáva otázka, či Európa skutočne potrebuje „tvrdú silu“. Armáda je v jej očiach považovaná za príliš drahý anachronizmus a namiesto toho investuje peniaze do budovania sociálnych systémov.

Európa na rozdiel od USA podporuje kultúrnu diverziu, bráni sa americkému konzumnému spôsobu života a uniformite. Európska únia disponuje aj obrovskou vyjednávacou silou, pretože v každej medzinárodnej organizácii má k dispozícii 25 hlasov a jej trh zahŕňa 450 miliónov obyvateľov a hrubý domáci produkt porovnateľný s americkým. Silnou zbraňou Únie je aj regulácia trhu a vytvorenie jednotných technických a ekonomických noriem, ktoré výrazne ovplyvňujú aj amerických výrobcov, zvyknutých na slobodu trhu bez akýchkoľvek regulačných zásahov. V Európe je aj vyššia kvalita života, ľudia majú viac voľného času, lacnejšiu a efektívnejšiu zdravotnú starostlivosť, sú zdravší a priemerne žijú dlhšie a navyše Európa má, s výnimkou špičkových amerických univerzít, aj lepší systém vzdelávania. Podľa Davida Fruma, bývalého poradcu G.W. Busha, boli americko-európske vzťahy v rozmedzí rokov 1947-1991 založené na pravidle, že Spojené štáty poskytnú ochranu a Európa poskytne úctu a oddanosť.

Po páde železnej opony sa toto pravidlo stalo zastaraným, ale geopolitické zmeny v posledných 15 rokoch nechali americké politické špičky chladnými. V USA v týchto kruhoch stále dominuje veľký tradicionalizmus, ktorý bráni politikom v uvedomení si faktu, že svet sa za posledné roky zmenil. Napriek konfrontácii s európskymi špičkami (predovšetkým s Francúzmi a Nemcami) v otázke vojny v Iraku, napriek technologickému vývoju v Európe za posledné roky a dovozu z európskych krajín Američania stále veria, že USA a Európa súčasnosti sú rovnaké ako 20 rokov spätne. Podobným problémom je ochladzovanie vzťahov vo vnútri samotnej Únie, keď veľké krajiny ako Nemecko a Francúzsko nerešpektujú menšie európske štáty ako seberovných, čo je podobné ako v prípade USA a Únie. Naplno sa tento problém preukázal vo februári 2003 pri podpise Proamerickej deklarácie o podpore vojny v Iraku. Podpísalo ju 13 z 15 členských krajín Európskej únie, s výnimkou práve Nemecka a Francúzska. Reakcia francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca bola nasledovná: „Zmeškali dobrú príležitosť byť ticho“. Američanov čaká ťažká úloha akceptovať, že Európa sa im vzďaľuje. P

odľa Fruma „Averzia veľkej časti Európanov voči súčasnému americkému prezidentovi G.W. Bushovi nie je príčina tohto vzďaľovania sa. Je to manifestácia tohto vzďaľovania sa, a možno dokonca cesta umlčania viny, ktorú Európania cítia z opustenia starých väzieb, z ktorých tak veľmi získavali“. Prevláda tendencia pripisovať Američanom všetko, čo sa deje v transatlantických vzťahoch – že USA vždy koná a Európa iba reaguje. Európania sú tí, ktorí momentálne strácajú transatlantické väzby, ale tak ako tento fakt mrzí Američanov, Európania s tým sami nemôžu nič urobiť. Je len na USA, aby zaujali stanoviská a reakcie k novej svetovej realite. Ako skonštatoval David Frum, „Akýkoľvek postoj Amerika zaujme, svet sa dostal na rázcestie. Každý si to už zrejme uvedomil. Je čas pre Američanov všimnúť si to tiež“. Podľa odborníka Svetovej banky Juraja Mesíka „zatiaľ čo Američanov zaujíma Irak a riešenie sexuálneho života Michaela Jacksona, v Európe prebieha istý historicky významný proces, ktorý úplne ušiel z obrazovky ich radara.

Bežní americkí občania však v podstate ani nemajú šancu dozvedieť sa, čo sa deje okolo nich. Ich médiá sú zaplavené banalitami. Spojené štáty mi pripadajú ako obrovský ostrov, ktorý z dvoch strán obklopujú oceány, na severe je Kanada, ktorá ich nezaujíma, a na juhu je rozvojová krajina Mexiko“. USA dnes trpia pocitom sebestačnosti, kým Európa je vnímavejšia voči globálnym problémom a disponuje názorovou pluralitou. O vojne v Iraku prebiehala v Únii veľmi živá diskusia a existovali názorové nezhody, kým v USA takáto diskusia takmer absentovala, celá krajina bola naladená ísť do vojny. Dôvodom bola názorová demagógia vyplývajúca z jednostranného pohľadu tamojších médií. Spojené štáty súčasnosti nepredstavujú len kontroverziu navonok, to je v medzinárodných vzťahoch, ale po prezidentských voľbách v roku 2004 sú rozpoltené aj vo svojom vnútri. Na základe politickej a hodnotovej odlišnosti sa tu vytvorili dva póly, založené na urbánnom a rurálnom princípe – modré, liberálne mestá, kde politicky prevládajú demokrati a červený, konzervatívny vidiek s prevládajúcimi republikánmi, ktorý z prezidentského boja vyšiel ako víťaz.

Americký spôsob životaAmerická honba za majetkom, veľkosťou a blahobytom – ako materiálnymi náhradami šťastia – je esteticky nepríjemná a ekologicky katastrofálna. Americká ekonomika je postavená na piesku (alebo, presnejšie, na peniazoch iných ľudí). Pre mnohých Američanov je prísľub lepšej budúcnosti rozplývajúcim sa snom. Súčasná americká masová kultúra je úbohá a gýčovitá. Niet divu, že tak veľa Američanov hľadá útechu v cirkvi. Američania si pestujú a uznávajú materiálne hodnoty. Majú radi peniaze a veci s nimi súvisiace. Tomuto všetkému je prispôsobený aj systém nadobúdania majetku. Pomaly tento systém preniká aj k nám na Slovensko. Je to spleť úverov a pôžičiek na absolútne čokoľvek. Od televízora, DVD prehrávača až po auto či dom. Aby Američan mohol vlastniť všetko najlepšie a samozrejme hneď, musí navštíviť niektorú finančnú inštitúciu. Funguje to asi takto: každý spotrebiteľ, zákazník má určitý rating. Rating sa týka jeho likvidity. Ako dokáže splácať jednotlivé položky, na ktoré ma úver - ak je to vždy včas, v krátkom časovom slede a s dostatočnou výškou kapitálu, na rebríčku banky postupuje stále vyššie a vyššie. V konečnom dôsledku si môže dovoliť zobrať úver na krásny dom na pobreží a splácať ho aj 40 rokov.

V tom sme my Európania značne odlišní, rozmýšľame triezvejšie, realistickejšie, radšej sa nezadlžujeme, vyhovuje nám skôr situácia, že niečo je už naše a po nás to zdedí ďalšia generácia. Americké kultúrne špecifiká (videné z Európy) sú úplne zrejmé: výrazná religiozita národa, selektívna smilnosť (Keď americká televízna sieť nedávno odvysielala krátky záber na časť tela Janet Jackson, bola zdieraná z kože pre hrubú nechutnosť; no lavína paralelných reklám na produkty zvyšujúce mužskú potenciu ostala bez povšimnutia. Ženský prsník, zdá sa, môže rozložiť morálne jadro národa, ale nefunkčné penisy sú rodinnou záležitosťou. Americká spoločnosť je veľmi puritánska. V televízii, filmoch v kinách sú často vystrihnuté a filtrované sexuálne scény. Je to obrovský rozdiel oproti Európe, kde možno denno-denne vidieť odhalené ženské telá na stránkach novín, časopisov. Na druhej strane im vôbec nevadia krvavé a brutálne scény. V nejakom horore padne na zem odseknutá hlava a všetci pozerajúci híkajú nadšením...). Ďalšie špecifikum: náklonnosť k zbraniam a väzeniam (EÚ má na 100 000 obyvateľov 87 väzňov, Amerika 685), a prijímanie trestu smrti. T. R. Reid v knihe The United States of Europe (Spojené štáty európske) vraví: „Áno, Američania dávajú na obrovské billboardy „Miluj svojho blížneho“, no súčasne vraždia a znásilňujú svojich susedov v miere, ktorá by šokovala akýkoľvek európsky národ.“ Nezabudnime podotknúť, že Amerika uznáva nejakého hrdinu, ktorý sám alebo zostavením nejakého tímu bývalých kamarátov zvíťazí úplne nad všetkými a samozrejme, k tomu všetkému pomáha Boh.

„In God we trust a God bless America“, to sú typické americké prejavy videné všade. Čo sa týka viery, nie je orientovaná ako v Európe. V Amerike sa nachádza množstvo spolkov a siekt, ktoré Vás veľmi radi prijmú medzi seba, ale od seba už nie. Vládnu tu prísne pravidlá, obraz o takomto fungovaní viery sa dá utvoriť z pôsobenia jehovistov na Slovensku. V Amerike je to niečo podobné. Američania pracujú omnoho viac ako Európania: podľa OECD venoval typický zamestnaný Američan v roku 2000 svojmu džobu 1877 hodín, zatiaľ čo Francúz 1562. Jeden Američan z troch pracuje viac ako 50 hodín týždenne. Američania si berú menej platených dovoleniek než Európania. Zatiaľ čo Švédi majú viac ako tridsať dní platenej dovolenky ročne, a dokonca aj Briti majú priemerne dvadsaťtri, Američania môžu dúfať v niečo medzi štyrmi a desiatimi, podľa toho, kde žijú. Nezamestnanosť v USA je nižšia než vo väčšine európskych krajín (hoci štatistiky môžu byť zavádzajúce, nakoľko nepracujúci v USA čoskoro stratia právo na podporu a sú vyškrtnutí z registrov), a tak sa zdá, že Amerika je úspešnejšia vo vytváraní pracovných miest. Takže v nej pracuje viac dospelých než v Európe a pracujú viac – čo však z toho majú? Veľa nie, ak nie sú bohatí.

Spojené štáty sú perfektným miestom na život, ak ste bohatý. V roku 1980 zarábal priemerný americký vrcholový manažér štyridsaťkrát viac, ako výrobný pracovník. Pre vrchnú vrstvu manažérov teraz platí pomer 475:1 a bol by pravdepodobne omnoho väčší, ak by sa brali do úvahy aj podiely, nie len príjem. Pre porovnanie, v Británii je tento pomer 24:1, vo Francúzsku 15:1 a vo Švédsku 13:1. Privilegovaná menšina má prístup k najlepšej zdravotníckej starostlivosti na svete. No 45 miliónov Američanov nemá žiadne zdravotné poistenie (zo všetkých rozvinutých krajín sveta nemajú univerzálne zdravotné poistenie iba dve – USA a Juhoafrická republika). Podľa WHO sú Spojené štáty číslo jeden v zdravotníckych výdavkoch na hlavu – na tridsiatom siedmom mieste pokiaľ ide o kvalitu služieb. Dôsledkom je, že Američania žijú kratšie než Európania. Viac ich detí zomiera ako novorodenci: Spojené štáty sú na 26. mieste medzi industrializovanými krajinami v úmrtnosti novorodencov, s dvojnásobne vyšším pomerom, než Švédsko, vyšším než Slovinsko a len o málo nižším ako Litva. A to napriek tomu, že 15 percent amerického HDP sa vydáva na „zdravotnícku starostlivosť“ (väčšina mizne v administratívnych nákladoch sietí určených na generovanie zisku).

Naproti tomu Švédsko dáva na zdravotníctvo len 8 percent HDP. Vo vzdelávaní možno vidieť podobný obrázok. Vo všeobecnosti vydávajú Spojené štáty na vzdelávanie omnoho viac, než krajiny západnej Európy, a majú najlepšie výskumné univerzity na svete. Napriek tomu nedávna štúdia naznačuje, že za každý dolár, ktorý sa v USA vydá na vzdelávanie, sa získajú horšie výsledky než v akejkoľvek inej industrializovanej krajine. Americké deti podstatne zaostávajú za svojimi európskymi rovesníkmi v gramotnosti i schopnosti počítať. Charta základných práv EÚ sľubuje „rodičovskú dovolenku po narodení či adopcii každého dieťaťa“ a každá západoeurópska krajina poskytuje počas tejto dovolenky finančnú podporu. Vo Švédsku majú ženy právo na 64 týždňov dovolenky a dve tretiny platu. Dokonca aj Portugalsko garantuje trojmesačnú materskú dovolenku so stopercentým platom. Americká federálna vláda negarantuje nič. Nórska kresťanskodemokratická ministerka rodiny Valgerd Haugland to vyjadrila slovami: „Američania radi hovoria o hodnotách rodiny.
My sme sa rozhodli urobiť viac, než len rečniť, používame výnosy z daní, aby sme za rodinné hodnoty platili.“ Americká infraštruktúra je ukážková: ulice a cesty sú na seba kolmé, čiže pohľadom zhora vytvárajú peknú súradnicovú sieť. Orientácia v tomto systéme je jednoduchá. Dá sa tu pohybovať s veľkým prehľadom na rozdiel od Európy. Prijali by ste cestu do bankomatu autom? V Amerike žiaden problém, radšej z auta ako pešo... Veľký pozor si treba dávať pri jazde autom na rýchlostné limity, aj keď je pred Vami len dlhá, predlhá rovina a nikde okolo Vás nevidíte policajtov, treba sa krotiť. Sú šikovnejší a technologicky veľmi dobre vybavení. Zamerajú Vás na diaľku aj napríklad pri jazde oproti Vám, mastná pokuta Vás neminie. Ak budete nebodaj utekať polícii, nalepí sa na Vás hneď niekoľko policajných áut a v horšom prípade aj vrtuľník s termovíziou. Čerešničkou na torte je naháňačka v priamom prenose na televíznych obrazovkách. Tie Američania doslova milujú. Pozor na havárie, ak do niekoho ťuknete, pretože ste nedobrzdili na červenú, čaká Vás dlhý deň. Poškodený je schopný dať Vás na súd, pretože ste mu spôsobili obrovský šok, traumu a kadečo ešte. Hlavným cieľom je vysúdiť mastné odškodné. Pre niektorých možno sklamanie, ale maximálna rýchlosť na amerických komunikáciách je v závislosti od štátu niečo okolo 65-70 míľ za hodinu, čiže asi 100-110 km/h.

Dosť málo oproti Európe pre jazdu po diaľnici, tých 120 km/h si to niektorí aj u nás „šinú“ len medzi obcami.Auto je v Amerike nevyhnutná súčasť života, Amerika je rozťahaná na veľké vzdialenosti a pri návšteve niektorého hypermarketu treba rátať s cestou 40 min. tam a späť (ak nie viac). Autá šoférujú už 15-ročný teenageri (Beverly Hills 90210)... K tomu všetkému si treba primyslieť americké nedodržanie Kjótskeho protokolu, čo je veľmi logické, ublížilo by to veľmi americkej ekonomike a americkým firmám. Začnime už pri ľuďoch jazdiacich do práce na 15-20 ročných autách, ktoré určite nespĺňajú Európsku normu o emisiách EURO 4... Nepotrebuje to žiaden komentár. Aby toho všetkého nebolo málo, americké autá sú veľké „kravy“, ktoré spotrebujú aj 20-30litrov benzínu na 100km. Logika veci úplne uniká, načo veľké a benzínovo nákladné autá, keď sa ich potenciál nedá nikde ani využiť ? (o neustále stúpajúcich cenách ropy ani nehovoriac).Amerika predstavuje obrovský kolos a veľa obyvateľov znamená aj mnoho problémov. Na ich kontrolu je tu vypracovaný dôkladný systém kontroly ľudí.

Nech ste kdekoľvek vypátrajú Vás prostredníctvom mobilného telefónu alebo prostredníctvom kreditnej karty. Ak kartu nepoužívate a nosíte so sebou len hotovosť, automaticky ste podozrivý. Američania sú schopní platiť kreditkou aj dve fľašky minerálky a jedny žuvačky. Samozrejme, že americké tajné zložky používajú na vypátranie zločincov najnovšie technológie, takže chytiť nejakého podozrivého zväčša nebýva dlhodobá záležitosť. K tomu všetkému sa pripája dlhoročne budovaný a mnoho rokov fungujúci právny systém na základe precedensov. V Amerike sa je možné súdiť naozaj o čokoľvek, aj napríklad o to, že nebolo v návode na mikrovlnku upozornenie, že sa tam nemajú dávať živé zvieratá. (jeden prípad sa skutočne stal, jedna pani dala svojho domáceho miláčika (mačku) do mikrovlnky, aby sa rýchlejšie osušila, ale bohužiaľ to neprežila...). Ako už bolo spomenuté vyššie, Amerika má na 100 000 obyvateľov 685 väzňov, Európa 87. Asi každý Američan má skúsenosť či už priamu alebo. nepriamu s väzením, dostať sa do väzenia nie je problém, stačí sa napríklad pobiť v bare. Ešte jedna zaujímavosť, každý Američan má povinnosť aspoň raz za život byť členom poroty v nejakom súdnom procese.

V roku 2003 dala EÚ 36,5 miliardy dolárov v rozvojovej pomoci. USA len tretinu z toho, a veľká väčšina smerovala do Izraela, alebo bola naviazaná na prísne podmienky (takmer 80 percent americkej „rozvojovej pomoci“ prijímateľov zaväzuje, že peniaze minú na americké tovary a služby). Na Irak míňajú Spojené štáty osemkrát viac než na zahraničnú pomoc pre všetkých ostatných. USA sú najlakomejším z bohatých štátov vo Výbore pre rozvojovú pomoc OSN. Európania sú ďaleko najštedrejší. To nie je všetko. V USA žije len 5 percent svetovej populácie (s trendom poklesu), no sú zodpovedné za 25 percent emisií skleníkových plynov. Americký podiel stále rastie a Bushova administratíva blokuje medzinárodné snahy na boj s globálnym otepľovaním.Výdavky USA na zbrojenie a ich snaha o udržanie vojenskej nadvládySme na pokraji novej studenej vojny? Na oboch stranách Atlantiku vidia mediálni komentátori ukrajinskú krízu ako porovnateľnú s berlínskou, ktorá držala v napätí celý svet. V tejto predpokladanej dráme utláča vynárajúci sa Kremeľ vedený bývalým dôstojníkom KGB slobodu vlastných ľudí a siaha na bývalé sovietske republiky okolo svojich dlhých hraníc. Americké víťazstvo v studenej vojne neviedlo k žiadnemu mieru.

Už v roku 1992 vytvorili úradníci Pentagónu vedení Paulom Wolfowitzom a podporovaní vtedajším ministrom obrany Dickom Cheneyom (pod prezidentom Georgeom Bushom starším) doktrínu, ktorá mala zabrániť akejkoľvek mocnosti získať „možnosti“ spochybniť v budúcnosti americkú dominanciu. Podriadenými nemali ostať len potenciálni nepriatelia, ale aj spojenci. Americké výdavky na zbrojenie rástli a dnes míňa Pentagon na zbrojenie viac ako EÚ, Rusko a Čína spolu. Jeden môj priateľ z ministerstva obrany mi nedávno povedal: „Nové preteky v zbrojení prebiehajú medzi dnešnou americkou armádou a americkou armádou, ktorá by s ňou mohla bojovať v budúcnosti!“ Vojenská technológia Ruska zaostáva a expanzia NATO (a s ňou základne USA) zasahuje hlboko do vnútra bývalého ZSSR. Schopnosť Kremľa konať je oslabená aj na okrajoch menšieho Ruska, ako ho poznáme od roku 1991. Čečensko je v chaose a severný Kaukaz sa chveje.

Ak nie je Rusko vojenskou hrozbou ani len pre svojich susedov, rozdelenie prvej éry studenej vojny je minulosťou. V čase falklandskej vojny Henry Kissinger povedal: „Žiadna veľmoc neodchádza navždy.“ Rusko možno túto tézu spochybní. Ak Ukrajina prejde do orbitu NATO, Moskva stratí prístup k námorným základniam v Čiernom mori a exportné trasy ruskej ropy budú musieť prechádzať cez americkú pevnosť. V tejto súťaži je však Rusko len malým hráčom. Svojou snahou získať strategické územia okolo Ruska mieri Pentagón na Čínu. Tá prekvitá, no jej Achylovou pätou je energia. Ekonomicky a technologicky je 1,3 miliardy Číňanov pravdepodobne pripravených prevziať úlohu superveľmoci, no Peking zatiaľ nemôže riskovať konflikt s USA. Len prístup k ruskej a stredoázijskej rope môže Čínu oslobodiť od neistých dodávok ropy prichádzajúcich po mori, a tak skutočná „veľká hra“ prebieha medzi Pekingom a Washingtonom. Skutočnou strategickou obavou Ameriky je rast Číny a Indie. Ani v Latinskej Amerike nejde všetko podľa predstáv Washingtonu.

Nejde len o to, že venezuelský Hugo Chávez odvrátil „ukrajinský scenár“, ani Brazília a Argentína nie sú ochotné hrať podľa washingtonských pravidiel. Veľkí regionálni hráči vykazujú znaky obzerania sa po čínskych a juhoázijských trhoch a investíciách. Ak začne Južná Amerika, južná Ázia a Čína úzko spolupracovať, budú USA konfrontované s alternatívnou osou, aká tu nebola od čínsko-sovietskeho rozchodu zo začiatku 60. rokov. Mao a Brežnev však predstavovali ekonomické slepé uličky, zatiaľ čo nová Čína a jej potenciálni partneri majú na svojej strane dynamizmus. Možno sú India a Čína obchodnými rivalmi, no ich staré pohraničné spory v Himalájach sú zmrazené. Latinská Amerika sa nemá čoho obávať ani od jednej z týchto možných superveľmocí, jej pocity voči nim nie sú ani porovnateľné s hlboko zakoreneným antiamerikanizmom. Americká snaha dominovať v priestore bývalého Sovietskeho zväzu je hrou jedinej dnešnej superveľmoci o získanie najhodnotnejších kúskov ešte predtým, ako sa k hráčom pripojí Čína a India.

Ak Čína pridá k svojim kartám prístup k postsovietskym zdrojom energie, bude to skutočná nová studená vojna. "...Požadujeme armádu, ktorá je silná a pripravená čeliť súčasným a budúcim výzvam, zahraničnú politiku, ktorá odvážne podporuje americké princípy, národné vedenie, ktoré akceptuje globálnu zodpovednosť Spojených štátov. "Amerika dnes nemá žiadneho globálneho rivala. Americká stratégia by mala byť namierená na zachovanie a predĺženie svojej výhodnej pozície tak ďaleko do budúcnosti ako je to len možné.!"Existujú samozrejme relatívne silné štáty, ktoré nesúhlasia so súčasnou situáciou a chceli by ju zmeniť, ak by mohli, smerom, ktorý by ohrozil naše relatívne mierové, prosperujúce a slobodné podmienky, ktorým sa svet dnes teší. Uchovanie súčasnej strategickej situácie si vyžaduje globálnu vojenskú schopnosť dnes a tiež v budúcnosti.

Avšak roky obmedzeného vojenského rozpočtu mali za následok erodovanie plánov Pentagonu na udržanie vojenskej prevahy v budúcnosti. S týmto na mysli sme na jar 1998 začali projekt, ktorého účelom bolo preskúmať obranný plán krajiny a jej zdrojov. Vyšli sme z predpokladu, že vojenské schopnosti by mali byť dostatočné na to, aby podporili americkú stratégiu, ktorej cieľom je využiť túto bezprecedentnú príležitosť. Defence Policy Guidance (DPG) v roku 1992 poskytol plán na americkú prevahu, čím zabránil vzostupu veľkého rivala a vytvoril medzinárodný bezpečnostný poriadok založený na amerických princípoch a záujmoch." "Dnes majú Spojené štáty bezprecedentnú strategickú príležitosť. Nečelia žiadnej bezprostrednej hrozbe, sú požehnané bohatými a silnými spojencami v každom kúte sveta. Nachádzajú sa na počiatkoch najdlhšej ekonomickej expanzie vo svojich dejinách a naše politické a ekonomické princípy sú takmer univerzálne akceptované.

Nikdy v dejinách nebol svetový bezpečnostný poriadok tak nápomocný americkým záujmom a ideálom." "Výzva pre nová storočie je uchovať a podporiť tento "americký mier." (Pax Americana) "Kým sa vynorí nová mocnosť, Amerika si môže dovoliť oddýchnuť od požiadaviek svetového vodcu. Ako boxer medzi zápasmi, môže Amerika relaxovať a tešiť sa dobrému životu a tento čas využiť na prípravu na ďalšiu veľkú výzvu. Úlohou armády počas studenej vojny bolo zabrániť sovietskej expanzii. Dnešná úloha spočíva v rozšírení "zón demokratického mieru" na odstrašenie nového svetového rivala... 90- te roky boli rokmi "obranného zanedbania." Pre budúceho prezidenta to necháva ohromnú výzvu: musí zvýšiť vojenský rozpočet na uchovanie amerického geopolitického vodcovstva...

Spojené štáty si musia ponechať dostatočné sily k tomu, aby mohli rýchlo rozostaviť a vyhrať simultánne vojny veľkého rozsahu. Podobá sa to štandardu "dvoch vojen", ktorý bol základom amerických síl počas posledného desaťročia. Tento štandard však musí byť aktualizovaný o nové reality a potencionálne konflikty." "Prakticky sa zastavil vývoj bezpečnejších a efektívnejších nukleárnych zbraní. (vývoj dnes ukázal, že tento program sa opäť rozbehol, pozri Tlač, september - prop.sk) Nukleárne zbrane ostávajú kritickým komponentom americkej vojenskej sily... Môže byť volané po redukcii týchto zbraní. Veľkosť a charakter našich nukleárnych zbraní by však nemal byť motivovaný numerickou rovnováhou s Rusmi ale držaním americkej strategickej prevahy. ....udržiavanie a nastolenie pre nás výhodného poriadku vo vitálnych regiónoch v Európe, na Strednom východe a východnej Ázii kladie na americkú armádu jedinečnú zodpovednosť.

Táto by teda mala byť tvarovaná konceptom "dvoch veľkých vojen", ktorý bol prijatý ako jadro štatútu superveľmoci na konci Studenej vojny." "Región (Európa) je stabilným avšak pokračujúca americká prítomnosť pomáha uistiť hlavné európske mocnosti, najmä Nemecko, že USA si ponechávajú v regióne svoje bezpečnostné záujmy. Toto je obzvlášť dôležité vo svetle pohybov smerom k vytvoreniu nezávislej európskej bezpečnostnej "identity". Je dôležité, aby Amerika nebola nahradená EU, čím by zanechala Spojené štáty bez hlasu v otázkach európskej bezpečnosti. " Nielen uvedená iniciatíva USA, ale aj ďalšie dokumenty a fakty mi vytvárajú v mysli obraz, že USA sa čoraz viac obávajú o stratu svojej nielen vedúcej ekonomickej pozície (ktorú už dávno stratili), ale taktiež s výrazným ekonomickým rastom Číny i o stratu svojej vojenskej svetovej nadvlády. A to je spojené taktiež s neustále sa rozširujúcim šírením americkej ideológie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Ekonómia v USA