Budú nevyhnutne predmetom ďalších zmien v rámci prípravy nových zákonov alebo novelizácie platných právnych noriem. V štádiu, pokiaľ sa nevytvoria zdrojové možnosti na spolufinancovanie výdavkov vzdelávania v rozpočtoch obcí a VÚC by finančné toky zo štátneho rozpočtu na kapitálové a bežné výdavky, po zrušení okresov, mohli ísť prostredníctvom rozpočtov krajov, alebo no-vovytvorenej špecializovanej školskej štátnej správy do obcí a odtiaľ do jednotlivých škôl. Netradičnú možnosť predstavuje tok rozhodujúcich finančných prostriedkov, poskytovaných štátom na regionálne školstvo, priamo do škôl v závislosti na počte vzdelávaných, s obchádzkou ako krajov tak aj obcí. Za predpokladu pevného určenia rozpisu normatívnych prostriedkov zákonom (podobne ako napr. pri prostriedkoch na dôchodkové zabezpečenie), ktorých aktuálna výška bude súčasťou zákona o štátnom rozpočte na príslušný kalendárny rok, štátna správa tieto prostriedky rozpíše, avšak na ich výšku a adresátov nebude mať žiadny vplyv. Inou eventualitou je poskytovanie peňazí zo strany štátu priamo žiakom a to účelovo viazaných na účet, z ktorého by bolo možné hradiť vzdelávanie iba v školách zara-dených do oficiálnej siete.

Prípadné spory o tom, či peniaze určené na regionálne školstvo má rozdeľovať ministerstvo, alebo kraje, resp. VÚC však možno považovať za bezvýznamné. Rozhodujúca je nutnosť, aby prostriedky zo štátneho rozpočtu a neskôr aj z ďalších verejných rozpočtov vyčlenené na vzdelávanie boli školám poskytované podľa údajov o skutočnom počte detí, žiakov alebo študentov v súlade so štatistickými výkonovými ukazovateľmi škôl pre príslušný školský rok. VÚC a obce by však školám prispievať mali, ako ich zriaďovatelia, na financovanie vecno-prevádzkových výdavkov. K tomu je potrebné vytvo-riť v samospráve predpoklady v rámci prebiehajúcej daňovej prestavby. ZáverPoznatky z medzinárodného porovnania rozdelenia zodpovednosti za tvorbu zdrojov a usporiadania finančných tokov v povinnom vzdelávaní možno zhrnúť nasledovne.Za tvorbu zdrojov na odmeňovanie pedagogických pracovníkov zodpovedajú v skúmaných štátoch centrálne orgány (vláda, príslušné ministerstvo) alebo sprostredkovateľské orgány (obce, regióny).

Ide pritom v podstate o realizáciu troch možností. Prvou z nich je zodpoved-nosť z najvyššej úrovne, ktorej zodpovedá priamy tok finančných prostriedkov, bez prerozde-ľovania na sprostredkovateľskej úrovni (Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Talian-sko). V druhom, najpočetnejšom prípade (Dánsko, Fínsko, Litva, Maďarsko, Nórsko, Slovin-sko, Spojené kráľovstvo - Anglicko, Škótsko, Wales, Švédsko), v rámci viac zdrojového fi-nancovania (vláda, obce), ktorému zodpovedajú aj finančné toky, zodpovednosť za prerozdeľovanie financií spočíva na sprostredkovateľskom orgáne (obce, alebo miestne školské úrady). V troch štátoch tejto skupiny (Dánsko, Fínsko, Švédsko), niektoré obce zod-povednosť za odmeňovanie učiteľov delegovali rovno na školy. Nakoniec treťou eventualitou je v rámci jedno zdrojového financovania prerozdeľovanie peňazí pridelených centrálnym orgánom na úrovni sprostredkovateľského orgánu (Česká republika, Poľsko, Spojené kráľov-stvo - Severné Írsko, Španielsko, Slovenská republika).

Finančné toky predstavujú presuny finančných zdrojov z vrcholného školského alebo finanč-ného orgánu (ministerstva, ktoré dostáva prídely z rozpočtového určenia výnosu z daní) na sprostredkovateľské orgány (regióny, obce) alebo školy a zo sprostredkovateľských orgánov na školy. Určitú úlohu môže zohrať v jednotlivých štátoch aj rozpočtové určenie výnosov z vybraných daní územným samosprávam (obciam a regiónom) ktoré vytvára proporcie medzi jednotlivými verejnými rozpočtami. Všeobecne platí, že vo väčšine európskych krajín najvý-znamnejším zdrojom pre financovanie škôl sú prostriedky štátneho rozpočtu a prípadne aj ďalších verejných rozpočtov. V porovnaní s tým, prostriedky z neverejných zdrojov sa uplat-ňujú v ďaleko menšej miere. Úroveň rozhodovania o vynakladaní verejných zdrojov na finan-covanie pracovníkov, prevádzkových tovarov a služieb (vrátane kapitálových investícií) vyka-zuje v jednotlivých štátoch výrazné rozdiely, ktoré sa premietajú aj do finančných tokov v povinnom vzdelávaní. Napriek tomu je možné ukázať na určité prevládajúce usporiadania týchto pohybov financií podľa hlavných výdavkových položiek. Peniaze z verejných zdrojov na platy nepedagogických pracovníkov idú v prípade jedno zdrojového financovania centrálnym orgánom, alebo v prípade prerozdelenia na sprostredkovateľskom orgáne rovno na školy.

Pri viac zdrojovom financovaní (centrálny orgán, sprostredkovateľské orgány), prechádzajú finančné toky na školy spravidla cez obce. Toky finančných prostriedkov na obstarávanie prevádzkových tovarov a služieb vo všetkých štátoch obyčajne smerujú, v systéme viaczdrojového financovania, z centrálneho orgánu cez sprostredkovateľské orgány na školy. Najväčšie odlišnosti vykazujú toky peňazí určených na financovanie kapitálových výdavkov. Všeobecne sa uplatňuje viac zdrojové financovanie (vrátane zapojenia aj škôl) s pohybom financií od centrálneho orgánu cez sprostredkovateľ-ské orgány s uplatňovaním deľby práce medzi jednotlivými aktérmi založenej na rôznych kritériách (napr. druh a hodnota kapitálu, kategórie škôl). Celkove platí, že školy zodpovedajú za obstaranie hnuteľného kapitálu a za nehnuteľnosti nesú zodpovednosť ústredné orgány a obce, resp, regióny a od konkrétneho usporiadania týchto vzťahov v jednotlivých štátoch sa odvíjajú aj finančné toky. Finančné toky na zabezpečenie zdrojov podľa ich vynakladania na financovanie povinného vzdelávania sú v porovnávaných štátoch v podstate predurčené zodpovednosťou jednotlivých aktérov za ich obstarávanie.

Výsledky medzinárodného porovnania zdrojov a tokov financovania povinného vzdelávania v európskych krajinách ukazujú na prevládanie centralizovaného modelu, ktorý súčasne často navodzuje snahy o dosiahnu-tie vyššej účinnosti školskej sústavy, vrátane jej finančného krytia, decentralizačnými cestami, t. j. rozširovaním počtu subjektov podieľajúcich sa na rozhodovaní v školstve a na činnosti vzdelávacích inštitúcií. Poznatky z medzinárodného porovnania, z hľadiska ich uplatnenia v našich podmienkach, ukazujú na veľkú dilemu. Ide o hľadanie odpovede na otázku, ktoré kategórie verejných zdro-jov vynakladaných na financovanie regionálneho školstva decentralizovať, do akej miery a v akom časovom horizonte tak, aby bola dodržaná zásada rovnosti zdrojov založená na dosiahnutí rovnosti výsledkov vzdelávania. Z hľadiska dnešného poznania sa ukazuje, že štát, ktorý nesie zodpovednosť za vzdelávanie občanov, by si mal udržať kompetencie pri financovaní výdavkov na pedagogických pracovníkov a učebnice a tak mať nástroj na udržanie kvality vzdelávania. Štátu by malo zostať aj oprávnenie o krytí nehnuteľných kapitálových investícií. Naproti tomu právomoci pri zabezpečení výdavkov na prevádzkové tovary a služby, hnuteľný majetok a nepedagogický personál by mali prejsť pod obce a vyššie územné celky ako zriaďovateľov regionálnych škôl. Tieto územnosprávne orgány majú vytvorené najlepšie predpoklady na efektívne vynakladanie prostriedkov v tejto oblasti. Takémuto koncepčnému riešeniu by malo byť podriadené aj smerovanie finančných tokov z verejných rozpočtov.