Školstvo

Školský systém zohráva vo funkcií štátu významnú úlohu a tvorí akúsi službu národu, ktorá odráža kultúrnu, morálnu ale aj hospodársku vyspelosť spoločnosti (národa). Malo by byť prispôsobené mentalite a osobitostiam toho-ktorého národa, štruktúre štátu. Školstvo nemá len vzdelávaciu, ale aj výchovnú funkciu, ktorej význam spočíva v jej masovom charaktere. Môže ovplyvniť celé pokolenia a prípadné chyby zapríčinia problémy generačného rázu. Každý školský systém má svoje špecifiká, kladie dôraz na iné oblasti a obory. Cieľ je ale spo-ločný.Analýza súčasného stavuEšte nedávno sme sa o školstve zmieňovali mnohými negatívnymi prívlastkami ako silná centralizácia riadenia, prebujnená byrokracia, absencia základných trhových princípov. Ab-sencia konkurencie, demokracie, nedostatočné rešpektovanie elementárnych ľudských a občianskych práv.

Demotivačný neprehľadný systém financovania základných a stredných škôl, ktorý ročne pohltí zo štátneho rozpočtu viac ako 30 miliárd korún. To všetko je realita, ktorá deformuje proces výchovy a vzdelávania žiakov v našich školách a má nepriaznivý dopad na celú spoločnosť. Žiaci nie sú vychovávaní v podmienkach reálneho sveta, ktorý vyžaduje protrhové, prodemokratické konkurenčné správanie jednotlivca, ale v izolovanom a od každodenného života odtrhnutom a nepodnetnom prostredí . Výsledkom je nepriprave-nosť absolventov škôl uplatniť sa na trhu práce, znížené sebavedomie. Nedostatočná je pri-pravenosť mladých ľudí riešiť svoje každodenné problémy samostatne a prevziať na seba zodpovednosť za svoj život. Aj preto sa u žiakov prejavuje zvýšená pasivita. Ale aspoň časť týchto problémov sa začala meniť prijatím programového vyhlásenia vlády SR z roku 2002.

„Hlavným a dlhodobým cieľom vlády v oblasti výchovy a vzdelávania je transformácia tradič-ného školstva na moderné školstvo 21. storočia, ktoré spolu s ostatnými zložkami systému celoživotného vzdelávania bude pripravovať ľudí pre život a prácu v nových podmienkach.“Ako však dobre vieme mnohé veci je možné transformovať pri dobre pripravenom pláne rozvoja a hlavne pri rozpočte zodpovedajúcom reálnym potrebám v danom systéme. Bohužiaľ realita je taká školy finančne prežívajú z mesiaca na mesiac, nerealizujú žiadne rozvojové programy, klesá počet mimoškolských aktivít, v školstve pôsobí vysoké percento nekvalifikovaných učiteľov a dôchodcov, mnohí učitelia pristupujú k svojmu povolaniu iba s rutinou, mnohí sú znechutení atmosférou v škole. Financovanie pred reformou školstvaZa najväčší problém v školstve väčšina odborníkov považuje financovanie. Na jednej strane je to finančná poddimenzovanosť školstva (z toho vyplývajúci investičný a rozvojový dlh v hodnote niekoľkých desiatok miliárd) a na druhej strane netransparentný spôsob a efektivita rozdeľovania existujúcich finančných prostriedkov štátneho rozpočtu v kapitole Školstvo.

Medzi občanmi často panuje fáma, že všetky štátne školy dostávajú prostriedky na základe istých objektívnych pravidiel a tak sa všetkým žiakom v krajine dostáva rovnako kvalitnej výchovnej a vzdelávacej starostlivosti. Skutočnosť však bola v minulosti veľmi často iná a často je iná aj dnes. Počas desaťročí sa vytvorili ukážkové školy, ktorým sa poskytovali vysoko nadštandardné dotácie. Nakoniec nemuseli to byť ani špeciálne určené školy, ktoré dostávali viac prostriedkov. Často postačovalo rozhodnutie príslušného úradu, alebo jednot-livého pracovníka, a jednej škole sa vyšlo v ústrety ochotnejšie ako druhej. Táto prax pretr-váva dodnes. V zásade to znamená, že žiakom sa nedostáva objektívne rovnaká vzdeláva-cia starostlivosť, ako by si ju priali ich rodičia. A často ľudia ani nevedia, že sa niektoré školy financujú lepšie než tie druhé. Principiálne je taká prax škodlivá.Zmena systému financovania – efektívnejšie financovanieOd roku 2004 sa presunuli do kapitoly ministerstva školstva všetky finančné prostriedky na prenesený výkon štátnej správy v regionálnom školstve, ktoré boli pred týmto rokom roz-ptýlené najmä v kapitolách krajských úradov. Dôsledne sa oddelilo financovanie prenese-ných kompetencií od originálnych.

V rámci tejto separácie sa finančné prostriedky určené na financovanie prenesených kompetencií rozpočtujú v kapitole ministerstva školstva a poskytu-jú zriaďovateľom účelovo. Peniaze určené na financovanie originálnych kompetencií sa riešia zo všeobecných zdrojov regionálnych a územných samospráv. Organizácia poskytovania finančných prostriedkov z kapitoly ministerstva školstva je postavená na dvojúrovňovom mo-deli. V rámci prvej úrovne sa poskytujú finančné prostriedky zriaďovateľom prostredníctvom novozriadených krajských školských úradov. Objem finančných prostriedkov sa určuje nor-matívne podľa počtu žiakov a kategórie škôl alebo školských zariadení. Normatív, ktorým je objem finančných prostriedkov vyčlenených na jedného žiaka na rok, zohľadňuje rozdielnu personálnu a ekonomickú náročnosť jednotlivých druhov a typov škôl a školských zariadení, teplotné podmienky a v prípade malých základných škôl do istej miery aj veľkosť školy. Dru-hú úroveň predstavuje rozpis finančných prostriedkov z úrovne zriaďovateľa. Zriaďovateľ má možnosť podľa miestnych podmienok a potrieb upraviť v stanovenom rozsahu objem finanč-ných prostriedkov pre jednotlivé školy a školské zariadenia. Väzba objemu finančných pro-striedkov pridelených zriaďovateľom na počet žiakov predstavuje motivačný prostriedok na efektívnejšie využívanie pridelených finančných prostriedkov a racionalizáciu siete škôl.

Rovnako aj školy sú motivované na poskytovanie kvalitného vzdelania, lebo pri zvýšenom záujme o školu a vyššom počte žiakov budú mať viac finančných prostriedkov. Okrem nor-matívne určených finančných prostriedkov sa v zákonom a nariadením vlády určených prí-padoch rozpisujú zriaďovateľom aj ďalšie finančné prostriedky (na tzv. špecifi ká, motivačné príspevky, na rozvojové projekty a na riešenie havarijných situácií). Ako nový prvok pri reali-zácii systému financovania školských zariadení poskytujúcich záujmové vzdelávanie vystu-puje v zákone využitie vzdelávacích poukazov. Zákon zavádza používanie rovnakých norma-tívov pre rovnaké typy škôl a školských zariadení bez ohľadu na to, či ide o štátne alebo ne-štátne subjekty. Od 1. januára 2005 sa v súvislosti s fiškálnou decentralizáciou upravilo fi-nancovanie výkonu originálnych kompetencií v školstve. Pre obce sa aj do tohto nového sys-tému premietol normatívny princíp.´Kategórie zdrojov podľa ich vynakladania na financovanie povinné-ho vzdelávania

Zdroje financovania povinného vzdelávania podľa ich vynakladania sú, pre účely me-dzinárodnej komparácie, rozdelené do piatich kategórií. Menovite ide o:a)kategóriu zdrojov vynakladaných na financovanie pracovníkov využívaných v školách, či už pri vyučovaní, riadení alebo iných službách,b)kategóriu zdrojov vynakladaných na krytie prevádzkových tovarov a služieb (napr. voda, elektrina, vykurovanie, foto kopírovanie, telekomunikačné poplatky, údržba atď.),c)zdroje vynakladané na financovanie kapitálového (investičného, hnuteľného aj nehnuteľného) majetku (napr. stavby a budovy s pozemkami, ihriská, nábytok a zariadenie, počítačové vybavenie atď.),d)špecifické zdroje vynakladané na financovanie pracovníkov a materiálno-vecných výdavkov niektorých škôl spojených výlučne s určitými rozlišovacími programami za-loženými na geografických, sociálnych, lingvistických alebo iných motívoch (napr. prioritné vzdelávacie oblasti, vyučovanie jazyka lingvistickej minority, špeciálne prog-ramy na pomoc deťom s oslabenou fyzickou mobilitou a pod.).
Pracovníci spojení s týmito programami sa často zjavujú v kategórii oddelenej od všeobecnej kategórie pracovníkov. Inokedy sú zahrnutí v "personálnej" kategórii, e)konečne zmiešaná kategória obsahuje zdroje vynakladané školami na ponuku slu-žieb, ktoré sú len okrajovo porovnateľné k ich hlavným vzdelávacím povinnostiam. Môžu sa vzťahovať napr. k implementácii školského dopravného vybavenia, školské-ho stravovania alebo ubytovania pre žiakov a ďalších mimoškolských aktivít.Niektoré z uvedených piatich základných kategórií školských zdrojov, korešpondujú-cich s finančnými tokmi v povinnom vzdelávaní, sa môžu ďalej deliť v závislosti na podmien-kach, v ktorých školy vykonávajú svoju činnosť. Napr. financie na pracovníkov sa členia oso-bitne na pedagogických pracovníkov a osobitne na ostatných pracovníkov ak prichádzajú z rozdielnych zdrojov alebo rôznymi cestami.

Môže sa to udiať napr. ak učitelia sú platení mi-nisterstvom školstva a administratívni a technickí pracovníci školami. Táto kategorizácia ukazuje to, že, v princípe, len zdroje umožňujúce primeranú čin-nosť škôl sú započítavané. Predsa len, v niektorých štátoch, školy zahrňujú v ich prevádzko-vých rozpočtoch záhlavia (kapitoly), ktoré sa týkajú iných zdrojov, ako napr. na financovanie doškoľovania učiteľov, alebo výdavkov na prepúšťanie pracovníkov. Zdroje na financovanie týchto výdavkov sú brané do úvahy len v tom prípade, ak predstavujú súčasť riadenia škôl. Ak zodpovednosť za ich prideľovanie, alebo riadenie preberá štát, alebo iná verejno-právna ustanovizeň, neuvažuje sa s nimi v predkladanej štúdii. Schémy finančných tokov poskytujú informácie o zdrojoch financovania povinného vzdelávania, ktoré pochádzajú z verejného, alebo súkromného sektora. Neobsahujú údaje o príspevkoch rodičov, o dotáciách z európskych podporných fondov, kvantitatívne dáta (sumy peňazí, proporcie rozdelenia jednotlivých zdrojov) a príp. informácie o čiastočnom využití niektorých finančných tokov aj na iné, ako len školské, verejné služby. Finančné toky v povinnom vzdelávaníOrgán vybavujúci transakciu a nákup tovarov a služieb pre školu nemusí byť nevyhnutne aj ten, ktorý to skutočne financuje. Často sa využívajú finančné zdroje prevedené pre tento účel z iného orgánu.

Takéto presuny z orgánu na centrálne vyššej administratívnej úrovni na orgán s nižším administratívnym postavením sa prakticky vyskytujú v každom štáte. Sú aj výnimky z tohto pravidla. Napr. v Dánsku, v prípade malého množstva žiakov, existuje aj opačný prevod na vyšší orgán. Obce platia príspevok vláde za žiakov s trvalým bydliskom v ich obci, ktorí sa rozhodli zapísať do súkromnej školy a príspevok okresu za žiakov odká-zaných na rozšírenú podporu pri vzdelávaní. Ak odhliadneme od takýchto výnimiek, prevody sú vždy z vrcholného školského orgánu, spravidla príslušného ministerstva (ktoré samotné, ako súčasť vlády, dostáva prídely z rozpočtového výnosu z daní), na sprostredkovateľské orgány alebo školy a zo sprostredkovateľských orgánov na školy. V prípade, že si školy sami obstarávajú potrebné služby a tovary nevyhnutné finančné pro-striedky sa prevádzajú v ich prospech z vrcholného orgánu priamou alebo nepriamou cestou. Pri realizácii druhej možnosti finančné toky prechádzajú cez jeden alebo niekoľko sprostred-kovateľských orgánov.

Niektoré z nich sú regionálne alebo miestne pobočky ministerstva zodpovedajúceho za geografickú distribúciu zdrojov. Iné majú významnú mieru rozhodovacej autonómie a môžu využívať toto postavenie na čiastočné ovplyvňovanie prideľovania zdro-jov.V Slovenskej republike v skúmanom období (2001) finančné prostriedky na zabezpečenie pracovníkov základných škôl prichádzali z ministerstva financií (rozpočtová kapitola "kraj-ských úradov"), cez krajské úrady na okresné úrady, ktoré ich prerozdeľovali školám dvomi cestami. Buď priamo (školy bez právnej subjektivity), alebo v prípade škôl s právnou subjek-tivitou, cez ich riaditeľov. Výdavky na prevádzkové tovary a služby boli kryté dvoma finanč-nými tokmi. V prípade zabezpečenia učebníc išli peniaze na školy z ministerstva financií k prerozdeleniu na ministerstvo školstva a odtiaľ v naturálnej forme do vzdelávacích zariadení, zatiaľ čo pri hradení ostatných vecno-prevádzkových výdavkov sa postupovalo rovnako ako pri financovaní odmeňovania pracovníkov.

Z ministerstva financií, cez krajské a okresné úra-dy, prichádzali prostriedky na zabezpečenie kapitálových investícií, rovnakým spôsobom ako pri financovaní výdavkov na pracovníkov.V súčasnosti v Slovenskej republike, po prechode základných škôl pod obce, tok financií na odmeňovanie pracovníkov začína opäť z ministerstva financií, cez krajské úrady na okresné úrady, ktoré tieto prostriedky prerozdeľujú a kontrolujú efektívnosť ich využívania. Tieto finančné prostriedky pre základné školy sú účelovo určené. V prípade škôl – právnic-kých osôb obec zabezpečuje výlučne ich transfer z orgánov miestnej štátnej správy na školy. V prípade, že tieto finančné prostriedky sú určené pre školy, ktoré nie sú právnickými oso-bami (zamestnanci škôl sú zamestnancami obce) môže ich obec použiť výlučne na platy a odvody pre zamestnancov školy. Finančné prostriedky na vecno-prevádzkové výdavky a kapitálové výdavky (od roku 2003 rozpočtované v kapitole "Súhrnný vzťah k obciam a vyš-ším územným celkom") poskytuje štát formou transferu ako dotáciu na prenesený výkon štátnej správy na obce a prechod pôsobností z orgánov štátnej správy do samosprávnych pôsobnosti obci podľa zákona 416/2001 o decentralizačnej dotácií.

Decentralizačnú dotáčku poskytuje obciam ministerstvo financií formou „Oznámenia limitu výdavkov“. Finančné pro-striedky pre tento účel jednotlivým školám prideľuje príslušná obec. Ako z medzinárodného porovnania finančných tokov v povinnom vzdelávaní vyplýva, vo väčšine štátov sprostredkovateľské úrady majú ich vlastné daňové zdroje doplňujúce pri-delenie tých, ktoré dostávajú priamou alebo nepriamou cestou od ich hierarchicky vyšších úradov. Uplatňuje sa to napr. v provinciách a obciach Belgicka, ako aj v Dánsku, kde obce vyberajú dane z majetku ako aj príjmové dane. V Nemecku, orgány ktoré podporujú školy (Schulträger), okrem prídelov zo spolkových krajín, ich financujú z vlastných príjmov obcí. Podobne vo Francúzsku obce a departementy, ktoré dostávajú finančné prostriedky od ministerstva vnútra, môžu tiež použiť finančné prostriedky z radu miestnych daní. Rovna-ký postup sa používa v Českej republike, Fínsku, Litve, Maďarsku, Nórsku, Slovinsku a vo Švédsku, kde obce finančne podporované vládou odvádzajú peniaze na školy aj z ich vlast-ných daní.

V Spojenom kráľovstve (Anglicko, Wales a Škótsko) miestne orgány získavajú financie z miestnych daní. V porovnaní s tým, v Severnom Írsku školské a knižničné rady sú úplne financované ministerstvom školstva. Rozpočtové určenie daní, s ktorého právnou úpravou sa počíta aj v Slovenskej republike, takto významne upravuje cesty a výšku finanč-ných tokov v regionálnom školstve.- doplňujúce informácie k financovaniu povinného vzdelávaniaCelková úroveň výdavkov na povinné vzdelávanie sa v členských a kandidátskych krajinách EÚ stanovuje vždy na najvyššej (centrálnej úrovni). V štátoch s federatívnym usporiadaním môže byť touto vrcholnou úrovňou vláda spolkovej krajiny. Úroveň rozhodovania o vynakladaní verejných zdrojov na financovanie jednotlivých výdavkových položiek povin-ného vzdelávania sa v jednotlivých krajinách líši. Rozdiely sú napr. pri pedagogických a nepedagogických pracovníkoch, financovaných v niektorých štátoch EU. Decentralizácia financovaniaPrináša so sebou zostupný presun právomoci z vrcholnej úrovne, alebo centra smerom k sprostredkovateľským aktérom, zodpovedajúcim regionálnym alebo miestnym úradom.

Sprostredkovateľským orgánom je takto umožnené rozhodovať o množstve finančných zdro-jov a ich distribúcii pre školy zabezpečujúce povinné vzdelávanie. Ich manévrovací priestor závisí od právneho hľadiska, ktoré ale nie je charakteristickou črtou schém finančných tokov. Pri prideľovaní zdrojov školám, územné orgány využívajú spravidla globálnu dotáciu z vr-cholného alebo centrálneho školského orgánu určenú na pokrytie radu verejných služieb a aj ich vlastné zdroje, ako napr. výnosy z daní a iné formy miestnych príjmov. V jednotlivých štátoch EU je stupeň decentralizácie rôzny. V niektorých krajinách sumy peňazí na niektoré kategórie školských zdrojov, ktoré regionálne alebo miestne úrady dostávajú z centrálnych alebo vrcholných orgánov, sú predurčené posledne menovanými. Územné orgány môžu do-plniť tieto sumy z vlastných zdrojov, alebo môžu byť zaviazané tak urobiť. To sa praktizuje vo francúzskej komunite Belgicka (školstvo riadené obcami alebo provinciami), v Nemecku (špecifické kapitálové dotácie) a vo Francúzsku (dotácie na školské budovy a vybavenie pre stredné školy).

V severských štátoch, v Spojenom kráľovstve, v Litve a v Poľsku, decentrali-zácia financovania na miestne úrady (a v Poľsku aj na regionálne úrady) je veľmi rozsiahla a tieto úrady majú zodpovednosť za financovanie personálnych, prevádzkových a kapitálových zdrojov. Rovnako sa postupuje aj v Maďarsku a v Slovinsku, ale v týchto dvoch štátoch sú školy zabezpečované financiami pre tieto zdroje aj z iných verejných orgánov. Najrozšírenej-ším je prípad decentralizácie financovania školských kapitálových a prevádzkových zdrojov a čiastočne (v niektorých štátoch) aj zdrojov na nepedagogických pracovníkov sprevádzaný nedecentralizáciou zdrojov na učiteľov, ako najväčšej jednotlivej položky školských výdav-kov. Uplatňuje sa vo francúzskej komunite Belgicka (školstvo riadené obcami a provinciami), v Nemecku, v Španielsku (základné vzdelávanie), vo Francúzsku, v Taliansku, v Rakúsku (Volkschulen, Hauptschulen a Polytechnische Schulen) a v Českej republike. V Slovenskej republike je financovanie základných škôl decentralizované len v zmysle toho, že regionálne a miestne úrady nesú zodpovednosť za príspevky na školy, zatiaľ čo ich sumy sú určené na vrcholnej úrovni.

Nakoniec, financovanie školských zdrojov je skoro úplne zodpovednosťou komunity vo francúzskej komunite Belgicka v prípade škôl riadených komunitnými úradmi a grantami podporovaného súkromného školstva. Vysoký stupeň centralizácie je aj v Rakúsku na federálnej vládnej úrovni. V protiklade s mnohými príkladmi decentralizácie financovania, alebo distribúcie školských zdrojov je zaujímavé uviesť, že v niektorých krajinách, vrcholný alebo centrálny orgán obstaráva učebné materiály (hlavne učebnice) v naturálnej forme ško-lám s cieľom zabezpečiť zmysluplne ich jednotnosť a konzistentnosť v štáte ako celku (Litva, Rakúsko v prípade Volkschulen, Hauptschulen a Polytechnische Schulen, Slovenská repub-lika).Spolu s rôznymi cestami decentralizácie financovania na územné orgány mnoho štátov de-legovalo na školy finančné riadenie určených zdrojov. V súvislosti s tým bola školám udelená významná manažérska autonómia vo vzťahu k množstvu financií v hotovosti pokrývajúcich jednu alebo niekoľko kategórií zdrojov podľa ich vynakladania na financovanie povinného vzdelávania. Využívaním týchto peňazí si školy obstarávajú tovary a služby.
Ak dotácia v hotovosti pokrýva niekoľko kategórií zdrojov autonómia škôl je tak veľká, že im umožňuje rozhodovať o pomerných čiastkach vyznačených v rozpočtových hlavách. V niekoľkých kraji-nách nie je prakticky žiadna decentralizácia finančného riadenia na školy, ako je tomu vo väčšine prípadov zodpovednosti miestnych úradov v tejto oblasti. Takou je situácia vo fran-cúzskej komunite Belgicka (školy riadené obcami a provinciami), vo Francúzsku, v Nemecku, a Rakúsku (Volkschulen, Hauptschulen a Polytechnische Schulen). Tiež sa to uplatňuje v Českej republike a v Slovenskej republike na školách ktoré ešte nezískali právnu subjektivitu. Zdroje na zabezpečenie prevádzkových výdavkov a hnuteľností prevažujú medzi zdrojmi zahrnutými do decentralizácie finančného manažmentu na školy v jednotlivých štátoch. Na-proti tomu zdroje na zabezpečenie pracovníkov nie sú často decentralizované a nehnuteľný majetok ešte zriedkavejšie. Posledne menovaná tendencia je poplatná skutočnosti, že plá-novanie realizácie investícií do fixného majetku zahrňuje časový horizont niekoľkých rokov. Decentralizácia rozširuje riadenie financovania hnuteľností a (alebo) celého nepedagogické-ho personálu v školách spravovaných francúzskou komunitou v Belgicku, vo všetkých ško-lách v Španielsku, v stredných školách vo Francúzsku, vo všetkých školách v Taliansku a v allgemeinbildende hohere Schulen v Rakúsku.

Decentralizácia uskutočnená cestou celkovej dotácie na pokrytie personálnych a prevádzkových zdrojov v širokom slova zmysle jestvuje v Spojenom kráľovstve a v Poľsku. Riadenie krytia základného majetku (stálych kapitálových aktív) býva zodpovednosťou škôl len sporadicky. Praktizuje sa to napr. v grantami podporo-vanom súkromnom školstve vo francúzskej komunite Belgicka, v Anglicku (lacnejšie menšie stavby alebo prestavby, opravy budov a údržba), v niektorých školách v Poľsku (v závislosti od miestnych úradov) a v Maďarsku, kde finančné riadenie všetkých zdrojov (poskytovaných globálne) je decentralizované. Decentralizácia v riadení všetkých zdrojov sa uplatňuje v prípade škôl s právnou subjektivitou v Českej republike a v Slovenskej republike, ako aj škôl v Slovinsku. Tieto inštitúcie dostávajú oddelené dotácie pre každú kategóriu zdrojov, ktoré sú niekedy doplnené dotáciou zdrojov v naturálnej forme. Za pozornosť stojí aj skutočnosť, že v nordických štátoch a v Litve miestne orgány rozhodujú o tom, či a v akom rozsahu bude finančné riadenie decentralizované na školy. To znamená, že decentralizačný obrazec v každej z týchto krajín nebude pre všetky školy rovnaký. Decentralizácia obstará-vania tovarov a služieb na školy môže byť pomerne veľká.

Tak ako vysoká miera centralizácie aj vysoký stupeň decentralizácie má, pri obmedzených zdrojoch, určité riziká. Patria k nim napr. otázny výsledok konkurencie výdavkov na školstvo a ostatných výdavkov územných samosprávnych orgánov v závislosti od ich priorít (školstvo nemusí byť vždy preferované, aj keď sa to všeobecne proklamuje), snaha ušetriť na personálnych výdavkoch prijímaním mladých alebo nedostatočne pripravených pedagó-gov na voľné pracovné miesta, uzatváranie pracovných pomerov na dobu určitú (možnosť uvoľňovania učiteľov počas školských prázdnin) a pod. Jednou z najdôležitejších zásad posudzovania zmien v oblasti správy a financovania školstva je úsilie o rovnosť vo vzdelávaní. Môže ísť o dva pohľady:-jednak ako na rovnosť zdrojov pre uspokojovanie potrieb vzdelávania, bez ohľadu na zriaďovateľa,-alebo ako na takú rovnosť zdrojov, ktorá by vyrovnávala nerovnosť šancí (napr. medzi školami rôznych zriaďovateľov - štátne, obecné, súkromné) a usilovala o rovnosť výsled-kov vzdelávania. V prvom prípade je možné vychádzať z princípu využívania normatívneho spôsobu stanove-nia príspevku z verejných rozpočtov, t. z., že predmetom dotácie nie je škola, ale dieťa, alebo žiak, ktorý je účastníkom vzdelávania.

Tento prístup platí pre všetkých zriaďovateľov škôl (štátnych, súkromných a cirkevných). V druhom prípade ide o vytvorenie takého systému financovania, ktorý by vyrovnával prí-padné handicapy (napr. málotriedky, školy na národnostne zmiešanom území), alebo na-opak zvýhodnenia vyplývajúce z podmienok v ktorých školy pôsobia. Neštátne školy, ktoré majú právo vyberať poplatky (školné) od občanov, by ich mali použiť len na preukázateľné nadštandardné vzdelávanie (štandardné vzdelávanie by malo byť financované z verejných rozpočtov porovnateľne ako na štátnych školách). Sú prípady aj štátnych škôl, ktoré sa usilu-jú o právo vyberať poplatky za nadštandardné vzdelávacie služby (napr. v Českej republike). Spoločnou podmienkou pre prideľovanie finančných prostriedkov z verejných rozpoč-tov, v oboch prípadoch, by malo byť dodržanie nárokov na kvalitu výučby, ktorá by mala byť, bez ohľadu na zriaďovateľa, rozhodujúca aj v súvislosti s prípadnou redukciou škôl, ich vyra-dením zo siete, čo má tiež dopad na možnosti ich financovania. Nedoriešeným problémom ale zostáva otázka jej presného zmerania.

Na uplatňovanie zásady rovnosti majú vplyv aj finančné toky v povinnom vzdelávaní. O konzistentnosti modelu financovania povinného vzdelávania s rozhodujúcou úlohou štátu sa v mnohých krajinách presvedčili celé pokolenia, ktoré mu vďačia za svoje vzdelanie. V kontraste s tým je však často v súčasnosti spochybňovaný. Pôvodcom určitého napätia pri zdrojovom zabezpečení školstva však môže byť pravdepodobne ústup od tohto koncepč-ného riešenia. Narastanie počtu subjektov a záujmov vstupujúcich do rozhodovania o fi-nančných zdrojoch pre školstvo nemusí byť vždy garanciou dodržania zásady rovnosti a transparentnosti finančných tokov. Možnosti využitia zahraničných skúseností pri zmene systému fi-nancovania regionálneho školstva v Slovenskej republikeSkúsenosti vybraných členských a kandidátskych krajín EÚ ukazujú na zmiešaný prístup pri zdrojovom zabezpečení povinného vzdelávania a finančných tokoch medzi centrálnymi or-gánmi, sprostredkovateľskými orgánmi a školami. Aj pri uplatňovaní všetkých možností sú-stredenia právomoci pri prideľovaní prostriedkov na určitých úrovniach riadenia (centrálna, miestna, centrálna a miestna) sa ukazuje že centralizovaný model je v Európe najčastejší.

To, naopak, navodzuje snahy dosiahnuť vyššiu efektivitu častejšie cestou decentralizácie t. j. rozširovaním účasti na rozhodovaní a činnosti škôl.Vzhľadom na skutočnosť, že financovanie v jednotlivých štátoch je tesne späté s riadením a celkovým chodom školstva, ktoré sú historicky zdôvodnené, jeho mechanické preberanie z konkrétnej krajiny (bez analyzovania vývojových zákonitostí) je nevyhovujúce. Zahraničné skúsenosti o zdrojoch financovania, ich rozdeľovaní a finančných tokoch v povinnom vzdelá-vaní, publikované v materiáloch Eurydice, umožňujú reprezentatívne porovnanie . Súčasne je ich možné využiť ako námety v rámci pripravovaných premien financovania regionálneho segmentu nášho školstva. V rámci prebiehajúcej reformy verejnej správy na Slovensku dochádza k zmenám celého radu právnych noriem (dotýkajú sa cca 60 zákonov), ktoré priamo alebo sprostredkovane ovplyvňujú aj legislatívny proces v oblasti ekonomického zabezpečenia regionálneho škol-stva. Kľúčovými sú dva zákony - zákon o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení (2003) a zákon o štátnej správe v školstve a školskej samospráve (2003). Finančné toky v regionálnom školstve, uvažované v týchto právnych úpravách sú, vzhľadom na nedokončenú reformu verejnej správy a nedoriešené rozpočtové určenie výno-sov z vybraných štátnych daní, otvorené.
Budú nevyhnutne predmetom ďalších zmien v rámci prípravy nových zákonov alebo novelizácie platných právnych noriem. V štádiu, pokiaľ sa nevytvoria zdrojové možnosti na spolufinancovanie výdavkov vzdelávania v rozpočtoch obcí a VÚC by finančné toky zo štátneho rozpočtu na kapitálové a bežné výdavky, po zrušení okresov, mohli ísť prostredníctvom rozpočtov krajov, alebo no-vovytvorenej špecializovanej školskej štátnej správy do obcí a odtiaľ do jednotlivých škôl. Netradičnú možnosť predstavuje tok rozhodujúcich finančných prostriedkov, poskytovaných štátom na regionálne školstvo, priamo do škôl v závislosti na počte vzdelávaných, s obchádzkou ako krajov tak aj obcí. Za predpokladu pevného určenia rozpisu normatívnych prostriedkov zákonom (podobne ako napr. pri prostriedkoch na dôchodkové zabezpečenie), ktorých aktuálna výška bude súčasťou zákona o štátnom rozpočte na príslušný kalendárny rok, štátna správa tieto prostriedky rozpíše, avšak na ich výšku a adresátov nebude mať žiadny vplyv. Inou eventualitou je poskytovanie peňazí zo strany štátu priamo žiakom a to účelovo viazaných na účet, z ktorého by bolo možné hradiť vzdelávanie iba v školách zara-dených do oficiálnej siete.

Prípadné spory o tom, či peniaze určené na regionálne školstvo má rozdeľovať ministerstvo, alebo kraje, resp. VÚC však možno považovať za bezvýznamné. Rozhodujúca je nutnosť, aby prostriedky zo štátneho rozpočtu a neskôr aj z ďalších verejných rozpočtov vyčlenené na vzdelávanie boli školám poskytované podľa údajov o skutočnom počte detí, žiakov alebo študentov v súlade so štatistickými výkonovými ukazovateľmi škôl pre príslušný školský rok. VÚC a obce by však školám prispievať mali, ako ich zriaďovatelia, na financovanie vecno-prevádzkových výdavkov. K tomu je potrebné vytvo-riť v samospráve predpoklady v rámci prebiehajúcej daňovej prestavby. ZáverPoznatky z medzinárodného porovnania rozdelenia zodpovednosti za tvorbu zdrojov a usporiadania finančných tokov v povinnom vzdelávaní možno zhrnúť nasledovne.Za tvorbu zdrojov na odmeňovanie pedagogických pracovníkov zodpovedajú v skúmaných štátoch centrálne orgány (vláda, príslušné ministerstvo) alebo sprostredkovateľské orgány (obce, regióny).

Ide pritom v podstate o realizáciu troch možností. Prvou z nich je zodpoved-nosť z najvyššej úrovne, ktorej zodpovedá priamy tok finančných prostriedkov, bez prerozde-ľovania na sprostredkovateľskej úrovni (Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Talian-sko). V druhom, najpočetnejšom prípade (Dánsko, Fínsko, Litva, Maďarsko, Nórsko, Slovin-sko, Spojené kráľovstvo - Anglicko, Škótsko, Wales, Švédsko), v rámci viac zdrojového fi-nancovania (vláda, obce), ktorému zodpovedajú aj finančné toky, zodpovednosť za prerozdeľovanie financií spočíva na sprostredkovateľskom orgáne (obce, alebo miestne školské úrady). V troch štátoch tejto skupiny (Dánsko, Fínsko, Švédsko), niektoré obce zod-povednosť za odmeňovanie učiteľov delegovali rovno na školy. Nakoniec treťou eventualitou je v rámci jedno zdrojového financovania prerozdeľovanie peňazí pridelených centrálnym orgánom na úrovni sprostredkovateľského orgánu (Česká republika, Poľsko, Spojené kráľov-stvo - Severné Írsko, Španielsko, Slovenská republika).

Finančné toky predstavujú presuny finančných zdrojov z vrcholného školského alebo finanč-ného orgánu (ministerstva, ktoré dostáva prídely z rozpočtového určenia výnosu z daní) na sprostredkovateľské orgány (regióny, obce) alebo školy a zo sprostredkovateľských orgánov na školy. Určitú úlohu môže zohrať v jednotlivých štátoch aj rozpočtové určenie výnosov z vybraných daní územným samosprávam (obciam a regiónom) ktoré vytvára proporcie medzi jednotlivými verejnými rozpočtami. Všeobecne platí, že vo väčšine európskych krajín najvý-znamnejším zdrojom pre financovanie škôl sú prostriedky štátneho rozpočtu a prípadne aj ďalších verejných rozpočtov. V porovnaní s tým, prostriedky z neverejných zdrojov sa uplat-ňujú v ďaleko menšej miere. Úroveň rozhodovania o vynakladaní verejných zdrojov na finan-covanie pracovníkov, prevádzkových tovarov a služieb (vrátane kapitálových investícií) vyka-zuje v jednotlivých štátoch výrazné rozdiely, ktoré sa premietajú aj do finančných tokov v povinnom vzdelávaní. Napriek tomu je možné ukázať na určité prevládajúce usporiadania týchto pohybov financií podľa hlavných výdavkových položiek. Peniaze z verejných zdrojov na platy nepedagogických pracovníkov idú v prípade jedno zdrojového financovania centrálnym orgánom, alebo v prípade prerozdelenia na sprostredkovateľskom orgáne rovno na školy.

Pri viac zdrojovom financovaní (centrálny orgán, sprostredkovateľské orgány), prechádzajú finančné toky na školy spravidla cez obce. Toky finančných prostriedkov na obstarávanie prevádzkových tovarov a služieb vo všetkých štátoch obyčajne smerujú, v systéme viaczdrojového financovania, z centrálneho orgánu cez sprostredkovateľské orgány na školy. Najväčšie odlišnosti vykazujú toky peňazí určených na financovanie kapitálových výdavkov. Všeobecne sa uplatňuje viac zdrojové financovanie (vrátane zapojenia aj škôl) s pohybom financií od centrálneho orgánu cez sprostredkovateľ-ské orgány s uplatňovaním deľby práce medzi jednotlivými aktérmi založenej na rôznych kritériách (napr. druh a hodnota kapitálu, kategórie škôl). Celkove platí, že školy zodpovedajú za obstaranie hnuteľného kapitálu a za nehnuteľnosti nesú zodpovednosť ústredné orgány a obce, resp, regióny a od konkrétneho usporiadania týchto vzťahov v jednotlivých štátoch sa odvíjajú aj finančné toky. Finančné toky na zabezpečenie zdrojov podľa ich vynakladania na financovanie povinného vzdelávania sú v porovnávaných štátoch v podstate predurčené zodpovednosťou jednotlivých aktérov za ich obstarávanie.

Výsledky medzinárodného porovnania zdrojov a tokov financovania povinného vzdelávania v európskych krajinách ukazujú na prevládanie centralizovaného modelu, ktorý súčasne často navodzuje snahy o dosiahnu-tie vyššej účinnosti školskej sústavy, vrátane jej finančného krytia, decentralizačnými cestami, t. j. rozširovaním počtu subjektov podieľajúcich sa na rozhodovaní v školstve a na činnosti vzdelávacích inštitúcií. Poznatky z medzinárodného porovnania, z hľadiska ich uplatnenia v našich podmienkach, ukazujú na veľkú dilemu. Ide o hľadanie odpovede na otázku, ktoré kategórie verejných zdro-jov vynakladaných na financovanie regionálneho školstva decentralizovať, do akej miery a v akom časovom horizonte tak, aby bola dodržaná zásada rovnosti zdrojov založená na dosiahnutí rovnosti výsledkov vzdelávania. Z hľadiska dnešného poznania sa ukazuje, že štát, ktorý nesie zodpovednosť za vzdelávanie občanov, by si mal udržať kompetencie pri financovaní výdavkov na pedagogických pracovníkov a učebnice a tak mať nástroj na udržanie kvality vzdelávania. Štátu by malo zostať aj oprávnenie o krytí nehnuteľných kapitálových investícií. Naproti tomu právomoci pri zabezpečení výdavkov na prevádzkové tovary a služby, hnuteľný majetok a nepedagogický personál by mali prejsť pod obce a vyššie územné celky ako zriaďovateľov regionálnych škôl. Tieto územnosprávne orgány majú vytvorené najlepšie predpoklady na efektívne vynakladanie prostriedkov v tejto oblasti. Takémuto koncepčnému riešeniu by malo byť podriadené aj smerovanie finančných tokov z verejných rozpočtov.