2. Metodológia ekonómie

Při aplikácii vedeckých metód skúmania ekonómie sa vychádza z nasledujúcich fáz:
a/ proces pozorovania a analýzy ekonomických javov;
- pozorovania ekonomických javov z hľadiska ich vývoja;
- analýza – metódami dedukcie a predikcie hodnotiť spôsoby ekonomického správania;
b/ proces hypotéz – na základe pozorovania a analýz – predpokladať, jako sa budú ekonomické subjekty správať;
c/ proces testovania – overenie výsledkov hypotéz v praxi;
d/ proces interpretácie – uvedenie získaných poznatkov do praxe;
e/ proces syntézy. 3. Metodologické úskalia

Sú to rôzne nástrahy, ktorých nepoznanie by mohlo viesť k nesprávnym poznatkom a záverom v rozhodovacích procesoch. a/ predpoklad „ceteris paribus“
- z lat. „při rovnakých ostatných podmienkach“;
- vyjadruje, že kľúčovým postupom na identifikáciu jednej premennej je zachovať ostatné premenné nezmenené, teda že skúmaný faktor sa mení, zatiaľ čo ostatné faktory sú konštantné. b/ omyl „post hoc“
- z lat. „potom, teda preto“;
- ide o nedodržanie podmienok ceteris paribus;
- skúmanie relácií príčin a dôsledkov a ich vzájomného vzťahu. c/ klam opozície
- celok nemusí byť vždy súčtom častí;
- ide o nesprávny predpoklad, že to, čo je pre časť alebo jednotlivca pravdivé, je pravdivé pre spoločnosť jako celok. d/ subjektivita
- ekonomickú realitu posudzujeme na základe subjektívnych osvojených poznatkov, čím strácame schopnosť pochopiť tých, ktorí stoja na inej poznatkovej platforme;
- sme zajatcami vlastných teoretických názorov;

e/ neurčitosť
- ekonomické zákony majú charakter pravdepodobnostných zákonov (platia len v priemere a nie pre každý jednotlivý prípad) a z toho vyplýva, že sa nevylučujú značné individuálne rozdiely v správaní jednotlivých ekonomických subjektov. 4. Hospodárska politika

Je súhrn hospodárskych opatrení štátu v určitom období. Ide o riadenie a regulovanie ekonomiky, ekonomických procesov, ktoré sa v daných konkrétnych podmienkach usilujú o dosiahnutie čo najefektívnejších výsledkov celého reprodukčného procesu. Charakter, metódy a nástroje hospodárskej politiky sú určené aj typom hospodárstva, v ktorom sa uskutočňuje. Teória hospodárskej politiky sa zaoberá tvorbou konkrétnych koncepcií hospodárskej politiky. Praktická hospodárska politika vychádza z teoretických odporúčaní a preberá zodpovednosť za prijaté rozhodnutia. Hospodársku politiku štátu možno vymedziť jako súhrn cieľov, nástrojov, rozhodovacích procesov a opatrení štátu v jednotlivých oblastiach ekonomiky. Nositeľom – subjektom – hospodárskej politiky je predovšetkým štát a jeho mocenské a vládne inštitúcie (parlament, vláda, ministerstvá, výskumné a expertné štátne organizácie). Na medzinárodnej úrovni vystupujú samostatné hospodárske subjekty – medzinárodné organizácie, ktoré uskutočňujú vlastnú hospodársku politiku v rámci integračných zoskupení.