Všeobecná ekonomická teória

1. metódy skúmania ekonomických javov
2. Metodológia ekonómie
3. Metodologické úskalia
4. Hospodárska politika
5. Mikro a makroekonómia




Zoznam použitej literatúry

Hontyová a kolektív: ekonomická teória. Bratislava: Elita, 1996.
Šlosár, r. – Búrová, S. – Fabová,Ľ. – Lisý,J.: Základy ekonómie a ekonomiky. Bratislava:Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1995
Šlosár,R. – Šlosárová,A. – Majtán,Š.: Výkladový slovník ekonomických pojmov. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1996.
Šíbl,D. a kolektív: Malý slovník trhovej ekonomiky. Bratislava: Elita, 1991. 1. Metódy skúmania ekonomických javov a procesov. Metodológia je veda, ktorá sa zaoberá skúmaním ekonomických javov a procesov. Je to súhrn všetkých používaných metód. Medzi klasické metódy skúmania patria:
a/ analýza javov a procesov – rozklad celku na jeho jednotlivé časti a prvky s cieľom dokonalejšieho poznania subčastí systému;
b/ syntéza javov a procesov – skúmanie javov jako celku, a to pomocou skladby častí a prvkov celku;
c/ indukcia javov a procesov – postup vedúci k všeobecnému poznatku na základe skúmania všetkých javov alebo len časti javov;
d/ dedukcia – postup od všeobecného k jednotlivému, při ktorom sa na základe poznatkov a tvrdení, ktoré sa považujú za objektívne, logicky vyvodzuje pravdivý záver;
e/ komparácia – porovnávanie javov v čase a priestore, na základe čoho sa dopsieva k identifikácii ich spoločných, resp. rozdielnych stránok;
f/ abstrakcia – zameranie sa na podstatu ekonomických javov a procesov. Ekonomické modely – poskytujú informácie o základných vzťahoch príčin a následkov a predstavujú efektívny nástroj pre ekonomické rozhodovanie nejakého aspektu ekonómie. Vyjadrujú sa pomocou rovníc, grafov, tabuliek; majú veľkú vypovedaciu schopnosť. Štatistiky – zdroje poznania ekonómie. Ekonometria – pomocná ekonomická disciplína. Využíva matematické a štatistické postupy na testovanie ekonomických hypotéz a ekonomických parametrov.

2. Metodológia ekonómie

Při aplikácii vedeckých metód skúmania ekonómie sa vychádza z nasledujúcich fáz:
a/ proces pozorovania a analýzy ekonomických javov;
- pozorovania ekonomických javov z hľadiska ich vývoja;
- analýza – metódami dedukcie a predikcie hodnotiť spôsoby ekonomického správania;
b/ proces hypotéz – na základe pozorovania a analýz – predpokladať, jako sa budú ekonomické subjekty správať;
c/ proces testovania – overenie výsledkov hypotéz v praxi;
d/ proces interpretácie – uvedenie získaných poznatkov do praxe;
e/ proces syntézy. 3. Metodologické úskalia

Sú to rôzne nástrahy, ktorých nepoznanie by mohlo viesť k nesprávnym poznatkom a záverom v rozhodovacích procesoch. a/ predpoklad „ceteris paribus“
- z lat. „při rovnakých ostatných podmienkach“;
- vyjadruje, že kľúčovým postupom na identifikáciu jednej premennej je zachovať ostatné premenné nezmenené, teda že skúmaný faktor sa mení, zatiaľ čo ostatné faktory sú konštantné. b/ omyl „post hoc“
- z lat. „potom, teda preto“;
- ide o nedodržanie podmienok ceteris paribus;
- skúmanie relácií príčin a dôsledkov a ich vzájomného vzťahu. c/ klam opozície
- celok nemusí byť vždy súčtom častí;
- ide o nesprávny predpoklad, že to, čo je pre časť alebo jednotlivca pravdivé, je pravdivé pre spoločnosť jako celok. d/ subjektivita
- ekonomickú realitu posudzujeme na základe subjektívnych osvojených poznatkov, čím strácame schopnosť pochopiť tých, ktorí stoja na inej poznatkovej platforme;
- sme zajatcami vlastných teoretických názorov;

e/ neurčitosť
- ekonomické zákony majú charakter pravdepodobnostných zákonov (platia len v priemere a nie pre každý jednotlivý prípad) a z toho vyplýva, že sa nevylučujú značné individuálne rozdiely v správaní jednotlivých ekonomických subjektov. 4. Hospodárska politika

Je súhrn hospodárskych opatrení štátu v určitom období. Ide o riadenie a regulovanie ekonomiky, ekonomických procesov, ktoré sa v daných konkrétnych podmienkach usilujú o dosiahnutie čo najefektívnejších výsledkov celého reprodukčného procesu. Charakter, metódy a nástroje hospodárskej politiky sú určené aj typom hospodárstva, v ktorom sa uskutočňuje. Teória hospodárskej politiky sa zaoberá tvorbou konkrétnych koncepcií hospodárskej politiky. Praktická hospodárska politika vychádza z teoretických odporúčaní a preberá zodpovednosť za prijaté rozhodnutia. Hospodársku politiku štátu možno vymedziť jako súhrn cieľov, nástrojov, rozhodovacích procesov a opatrení štátu v jednotlivých oblastiach ekonomiky. Nositeľom – subjektom – hospodárskej politiky je predovšetkým štát a jeho mocenské a vládne inštitúcie (parlament, vláda, ministerstvá, výskumné a expertné štátne organizácie). Na medzinárodnej úrovni vystupujú samostatné hospodárske subjekty – medzinárodné organizácie, ktoré uskutočňujú vlastnú hospodársku politiku v rámci integračných zoskupení.

Ciele hospodárskej politiky:
a/ z častového hľadiska – krátkodobé ciel (dni, týždne, mesiace); strednodobé (1-5 rokov); dlhodobé ciele ä5-10 rokov);
b/ z hľadiska koncepcií hospodárskej politiky – magický trojuholník, štvoruholník, resp. n-uholník cieľov hospodárskej politiky;

c/ z hľadiska stability tieto ciele:
- zamestnanosť – udržanie nezamestnanosti na úrovni, ktorá sa približuje k prirodzenej miere nezamestnanosti;
- cenová stabilita - minimalizácia zmien v cenách a zabránenie neočakávaným cenovým výkyvom;
- ekonomický rast – také zmeny v hospodárstve, ktoré sa prejavujú v prírastku základných makroekonomických veličín v čase, najmä rast hrubého a čistého domáceho produktu a konečnej spotreby;
- rovnováha platobnej bilancie – súlad medzi súhrnom všetkých platieb, ktoré prichádzajú do krajiny a súhrnom všetkých platieb (úhrad) do zahraničia za určité časové obdobie;
- optimálne rozdeľovanie dôchodkov – rozdeľovanie určitých príjmov pre konkrétne subjekty. Hospodárska politika, ktorá sleduje všetky tieto ciele sa nazýva stabilizačná hospodárska politika. 5. Mikro a makroekonómia

Mikroekonómia – z gréckeho slova „mikros“ – malý; skúma správanie sa jednotlivcov (prečo uprednostňujú ten-ktorý statok, jako sa rozhodujú při voľbe statkov při rôznych obmedzeniach), podnikov (prečo ponúkajú určitý druh tovarov, čo ovplyvňuje ich výrobu, aké má podnik ciele). Zaoberá sa vytváraním cien jednotlivých druhov tovarov, prečo vzniká nezamestnanosť, jako funguje trh, aký vplyv má monopolné postavenie jednotlivých subjektov na trhu, aký vplyv má na prácu výška daní zo mzdy apod.

Makroekonómia – z gréckeho slova „makros“ – veľký; skúma správanie sa ekonomicky jako celku, t.j. celkový dopyt a ponuka tovarov a služieb, mieru inflácie, mieru nezamestnanosti, národohospodárske výsledky, úlohu štátu v ekonomike, medzinárodné ekonomické vzťahy, aká je závislosť medzi spotrebou a investíciami, jako vplýva menová a rozpočtová politika na hospodársky vývoj v krajine apod. Hranice medzi mikro a makroekonómiou nie sú veľmi presné. Existuje veľa oblastí, kde sa navzájom prekrývajú alebo sú tesne prepojené. takého členenie ekonómie je užitočným prostriedkom na utriedenie poznatkov a myšlienok, týkajúcich sa ekonomických problémov a hospodárskej politiky.