Vývoj a štruktúra hospodárstva SR

VÝVOJ A ŠTRUKTÚRA HOSPODÁRSTVA SR

Súčasná hospodárska štruktúra Slovenska je výsledkom dlhého vývoja. Jeho korene možno sledovať už v minulých storočiach. V období rozvoja priemyslu bolo Slovensko súčasťou habsburskej monarchie. Uhorská šľachta však nemala veľký záujem o rozvoj veľkovýroby. Hoci sa Mária Terézia a neskôr Jozef II. snažili vytvoriť podmienky pre rozvoj hospodárstva, reformy v školstve, zrušenie nevoľníctva v roku 1785), vzniklo v tom čase na Slovensku len niekoľko manufaktúr. Boli to napríklad manufaktúra na výrobu bavlnených látok v Šaštíne, manufaktúra na výrobu majoliky v Holíči, textilná manufaktúra v Haliči pri Lučenci a kartúnka v Čeklísi (Bernolákove). Na začiatku 20. storočia pracovala v priemysle a remeslách Slovenska len necelá pätina obyvateľstva. Napriek tomu malo Slovensko v rámci uhorského priemyslu pomerne dobré postavenie, čo vyplývalo zo surovinovej základne, rozvinutého baníctva a niektorých remeselných tradícií. Na našom území boli napríklad, tri štvrtiny hutníckej a chemickej výroby a temer všetka výroba papiera Uhorska.

Baníctvo na Slovensku
Zlatý vek baníctva je spätý predovšetkým s obdobím 14. a 15. storočia, keď sa zlatá a strieborná ruda stala základom bohatstva a rozvoja uhorského štátu. Zlatou pokladnicou sa stali slobodné kráľovské banské mestá – Banská Štiavnica a Kremnica, kde sa už od roku 1330 začali v tunajšej mincovni raziť kremnické dukáty, ktoré boli známe v celej vtedajšej Európe. Robili ich z čistého zlata, vážili 3,55 gramu a ročne ich vyrazili asi 20 000 kusov. Celková ročná produkcia zlata v druhej polovici 14. storočia bola okolo 2500 kilogramov. Územie Slovenska sa tak stalo „zlatou baňou“ Uhorska s celoeurópskym významom. Zlatý vek baníctva súvisí s panovaním anjuovskej dynastie. Boli to práve oni, čo podporovali ťažbu striebra a zlata a baníckym mestám dávali slobody a výsady. 20 STOROČIE

Po vzniku ČSR bolo Slovensko menej rozvinutou časťou novej republiky. České krajiny boli súčasťou pokrokovejšieho Rakúska. Mali veľké zásoby uhlia a na ich priemyselnom rozvoji sa významne podieľal rakúsky a nemecký kapitál. Českí podnikatelia však tiež nemali veľký záujem o rozvoj priemyslu na Slovensku. Preto sa rozdiely z obdobia Rakúsko - Uhorska medzi týmito krajinami nezmenšovali, ale v období hospodárskej krízy ešte prehĺbili. Oživenie nastalo až tesne pred začiatkom 2.

svetovej vojny V predtuche vojny sa vtedy do skrytejších horských oblastí umiestňovali strojárske fabriky, ktoré boli neskôr preorientované na zbrojársku výrobu napr. v Dubnici nad Váhom, v Považskej Bystrici. Aj v tomto období sa ešte väčšina obyvateľov živila poľnohospodárstvom.

Veľké škody spôsobila hospodárstvu 2. svetová vojna. Zničené boli mnohé továrne, mosty, železničné cesty. Chýbali aj dopravné prostriedky, ktoré boli cez vojnu z veľkej časti ulúpené, alebo zničené. Poľnohospodárstvo trpelo nedostatkom hospodárskych zvierat a mechanizácie.

Po skončení vojny sa v pomerne krátkom čase odstránili vojnové škody a obnovil sa chod hospodárstva. V roku 1948 sa dostala k moci komunistická strana. Pod jej vedením sa znárodnil priemysel, bankovníctvo, doprava a neskôr formou jednotlivých roľníckych družstiev a štátnych majetkov aj poľnohospodárstvo. Zaviedlo sa plánované hospodárstvo (päťročnice) a spolupráca s ostatnými socialistickými krajinami v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Táto deľba práce ovplyvnila povojnový rozvoj priemyslu na Slovensku. Budovali sa najmä továrne hutnícke, strojárske, (ktorých súčasťou bola zbrojná výroba), chemické a stavebných hmôt. Hoci prispeli k industrializácii našej vlasti, vytvorila sa nepriaznivá odvetvová štruktúra priemyslu s prevahou výroby polotovarov. Tieto odvetvia sa tiež zaslúžili o zhoršenie kvality životného prostredia. Spoločným znakom pre výrobky všetkých socialistických krajín bola ich nižšia technická úroveň a celková kvalita, a tým aj menšia možnosť konkurovať na trhoch mimo RVHP. Mnoho výrobkov zapĺňalo sklady s malou perspektívou ich predaja. Veľa závodov bolo nerentabilných.

Po roku 1989 sa sústava socialistických krajín v dôsledku nahromadených problémov rozpadla. Trh v rámci RVHP zanikol. Slovensko sa tak ako iné postkomunistické krajiny preorientováva na trhové hospodárstvo a popri svojich pôvodných partneroch nadväzuje nové hospodárske kontakty v zahraničí. Tento proces sprevádzajú mnohé problémy (zmena výrobných programov, konverzia zbrojárskeho priemyslu, privatizácia, nezamestnanosť a pod.). Hospodárstvo Slovenska musí s týmito problémami zápasiť, čo sa spočiatku prejavilo v znížení celkovej priemyselnej a poľnohospodárskej výroby i v znížení dopravných výkonov. Odvetvovú štruktúru hospodárstva Slovenska charakterizujú údaje o tvorbe hrubého domáceho produktu. V roku 1993 sa na tvorbe hrubého domáceho produktu podieľal najviac priemysel (36,8 %), Na druhom mieste sú služby s podielom 28,0 %, z toho doprava a spoje 11,2%. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa znížil podiel poľnohospodárstva (6,6 %) a stavebníctva 6,7 %.

V ostatných hospodárskych odvetviach sa vytvorilo 21,9 % hrubého domáceho produktu. Priestorová štruktúra hospodárstva nevykazuje extrémne rozdiely ako v niektorých porovnateľných krajinách. V každom našom okrese má svoje zastúpenie strojársky a potravinársky priemysel a v rôznej miere ostatné priemyselné odvetvia. Napriek tomu najvyššie sústredenie priemyslu a hlavne nevýrobných činností je v našich dvoch najväčších mestách, v Bratislave a Košiciach. Zaujímavosťou je, že v ich zázemí sú aj naše najvýznamnejšie poľnohospodárske oblasti.

Silné sústredenie hospodárskych aktivít vykazujú tiež slovenské kotliny, predovšetkým na strednom Považí. Naopak, slabá industrializácia je v Juhoslovenskej kotline a niektorých oblastiach na východe Slovenska.

PRIEMYSEL

Priemysel je hlavnou zložkou národného hospodárstva Slovenskej republiky. Na tvorbe národného dôchodku sa podieľa jednou tretinou. Jeho súčasný stav, odvetvová štruktúra a priestorové rozloženie sú výsledkom vývoja v minulosti. Priemyselná výroba na Slovensku sa
rozbiehala od začiatku 19. storočia. Remeselné dielne a manufaktúry sa pomaly menili na továrne, pričom súčasne vznikali aj nové továrne. Podstatou vzniku tovární bolo zavádzanie strojovej výroby. V roku 1832 dali do prevádzky parný stroj v súkenke v Haliči pri Lučenci. Strojová technika prenikala aj do iných odvetví a podmienila ich rozvoj. Rozvíjali sa tradičné priemyselné odvetvia, ako ťažobný priemysel, železiarstvo, drevársky, textilný, sklársky, garbiarsky a papiernický priemysel.

V nížinatých oblastiach poľnohospodárske výrobky spracúval potravinársky priemysel, predovšetkým mlyny, cukrovary, sladovne, pivovary. Rozvinula sa aj výroba cukríkov a čokolády.

Koncom 19. storočia sa začal rozmáhať aj chemický priemysel. V Bratislave, kde sa zabezpečoval dovoz surovín po Dunaji, vznikla rafinéria ropy (Apollo) a výroba dynamitu (Nobel). Zavádzanie strojov do výroby a silný rozvoj železničnej dopravy podmienili vznik strojárskych opravárenských podnikov. Najväčším z nich bola železničná opravárenská dielňa vo Vrútkach.

Pred vznikom ČSR bolo Slovensko (nerátajúc hlavné mesto Budapešť) najpriemyselnejšou oblasťou Uhorska. No i tak zaostávalo za poprednými európskymi krajinami, ako Anglicko, Nemecko, Francúzsko, ale i Rakúsko a Česko. Zapríčinili to vládnuci feudáli, ktorí nevenovali rozvoju priemyslu dostatočnú pozornosť.

Po vzniku ČSR sa situácia nezlepšila. Českí podnikatelia využívali Slovensko najmä na produkciu surovín a poľnohospodárskych produktov.

V období hospodárskej krízy sa snažili utlmiť činnosť konkurenčných podnikov na Slovensku. V tom období vzniklo pomerne málo nových tovární. Z nich mali najväčší význam zbrojárske závody.

Po skončení 2. svetovej vojny sa pomerne rýchlo podarilo odstrániť vojnové škody. Priemyselná výroba bola plánovaná a jednotlivé odvetvia sa rozvíjali v závislosti od potrieb celého Česko-slovenska, ale aj ostatných socialistických krajín. Rozvíjalo sa najmä ťažké strojárstvo, hutníctvo, chemický priemysel a výroba stavebných materiálov.

V dôsledku deľby práce nebolo treba obstáť v konkurencii s inými výrobcami. Preto sa znížila kvalita výrobkov, zaostal rozvoj technológií a spomalilo sa prenikanie výsledkov vedy a techniky do výroby. Jednotlivé závody boli zlúčené do veľkých podnikov, ktoré boli často nepružné.

Prechod na trhové hospodárstvo v roku 1989 sa odzrkadlil aj v priemysle. Viaceré továrne prechádzajú zo štátneho vlastníctva do vlastníctva súkromného a akciových spoločností. (privatizácia). Súkromný sektor sa v roku 1993 podieľal na celkovej priemyselnej produkcii
19,4%. Dochádza k zmenám výrobných programov tak, aby výrobky nestáli na skladoch, ale obstáli v konkurencii na domácom i zahraničnom trhu. Mnohé veľké podniky sa rozdelili na menšie závody, ktoré môžu pružnejšie reagovať na dopyt trhu. Zmenšila sa aj priemerná veľkosť podnikov a počet ich pracovníkov. V dôsledku veľkých zmien sa v ostatných rokoch znížila aj výroba tovaru.

V odvetvovej štruktúre prevláda spracovateľský priemysel. Po 2. svetovej vojne zaujal prvenstvo strojársky priemysel zameraný na výrobu strojov, prístrojov, vojenskej techniky, elektrotechniky a dopravných prostriedkov. Sortiment výrobkov je široký. Závody strojárskeho priemyslu sa nachádzajú v každom okrese Slovenska. Ich najväčšie sústredenie
je na strednom Považí (Trenčín, Dubnica nad Váhom, Považská Bystrica, Žilina, Martin) aj inde.

Významný odbor je dopravné strojárstvo. Automobily a ich súčiastky sa vyrábajú v Bratislave, Trnave, Bánovciach nad Bebravou, motocykle v Považskej Bystrici a Kolárove, riečne lode v Komárne, v Poprade a Trnave sa nachádzajú významné opravovne železničných vagónov.

Výrobu ložísk zabezpečujú fabriky v Považskej Bystrici, Žiline, Kysuckom Novom Meste, Skalici a Prešove.

Elektrotechnická výroba sa zameriava na spojovú techniku (Liptovský Hrádok, Stropkov, Vráble), televízory (Nižná na Orave), práčky (Matejovce pri Poprade), chladničky (Zlaté Moravce), svietidlá (Nové Zámky).

Z veľkého množstva strojárskych výrob možno ešte uviesť výrobu zdravotníckej techniky (Stará Turá, Piešťany), armatúr (Myjava), železných konštrukcií (Brezno), poľnohospodárskych strojov (Snina).

Hutnícky priemysel a ťažba rúd má u nás tradíciu od stredoveku, odkedy sa vo väčšej miere ťažili a spracúvali rudy. Výroba sa dnes koncentruje do veľkých podnikov. Východoslovenské železiarne v Košiciach spracúvajú najmä železnú rudu z Ukrajiny. Koksovateľné uhlie sa dováža z Ostravska a vápenec zo Slovenského krasu. Vyrábajú hlavne surové železo, oceľ a plechy. Železiarne v Podbrezovej sa špecializujú na výrobu valcovaného materiálu, Kovohuty v Istebnom na Orave na ferozliatiny.

V hutníctve farebných kovov dominuje hlinikáreň v Žiari nad Hronom. Pracuje na báze dovážaného bauxitu z Maďarska. Kovohuty v Krompachoch vyrábajú elektrolytickú meď a mangán. Niklová huta v Seredi bola pre nerentabilnosť výroby a veľké znečisťovanie životného prostredia zatvorená.

Priemysel palív a energetiky má obmedzené zdroje v rámci fosílnych palív. Ťažba hnedého uhlia a lignitu v oblasti Hornej Nitry a Modrého Kameňa, ako aj ťažba ropy a zemného plynu na Záhorí sú nedostatočné. Preto treba väčšinu týchto energetických surovín dovážať. Uhlie sa dováža hlavne z Českej republiky, ropa a plyn z Ruska ropovodom a plynovodom.

Vzhľadom na nedostatok týchto energetických zdrojov sa vyrába prevažná časť elektrickej energie v jadrovej a vo vodných elektrárniach.

Najväčšie tepelné elektrárne sú v Zemianskych Kostoľanoch a vo Vojanoch pri ukrajinských hraniciach. V prevádzke je jadrová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach pri Trnave a jadrová elektráreň v Mochovciach pri Leviciach. Najviac vodných elektrární je na Váhu (19). Najväčší inštalovaný výkon má vodná elektráreň Gabčíkovo na Dunaji (720 MW).

Chemický a gumárenský priemysel zaznamenal svoj rozvoj najmä po 2. svetovej vojne. Jeho výroba výrazne závisí od dovozu surovín, ako ropa, zemný plyn a rôzne chemikálie.

Najväčšie závody sú v Bratislave Slovnaft (spracovanie ropy), Istrochem (výrobky anorganickej chémie, syntetické látky, hnojivá, agrochemikálie) a iné. Dusíkaté hnojivá a čpavok vyrába z plynu podnik Duslo v Šali. Ďalšími významnými podnikmi sú chemické závody v Novákoch, Hnúšti-Likieri a Smoleniciach (farby).

Rozšírená je výroba plastov a syntetických vlákien (Senica, Svit, Strážske, Humenné, Trnava, Nitra, Žilina).

Gumárenská výroba je lokalizovaná v Púchove, Bratislave a Dolných Vesteniciach.

Lieky sa vyrábajú v Hlohovci, v Slovenskej Lupči, Nitre a Šarišských Michaľanoch.

Potravinársky priemysel má dávne tradície v pôvodných remeslách, napr. mlynárstvo, pekárstvo, mäsiarstvo. Produkuje široký sortiment výrobkov (asi 10 000).

Je pomerne rovnomerne rozmiestnený na celom Slovensku.

Súvisí to s jeho orientáciou na spotrebu, napr. pekárne, pivovary a čiastočne aj mliekárne, mäsozávody a hydinárne.

Väčšia koncentrácia je v miestach produkcie poľnohospodárskych plodín. V úrodných nížinách sú najmä cukrovary, mlyny, sladovne, konzervárne. Vo vinárskych oblastiach (najmä malokarpatská, nitrianska, východoslovenská) pracujú vinárske závody.

Textilný a odevný priemysel má tradíciu v remeselnej výrobe a manufaktúrach. Bavlnárska a hodvábnická výroba sa sústreďujú najmä v Ružomberku, Leviciach, Bratislave a Liptovskom Mikuláši, vlnárska v Žiline, Trenčíne a Lučenci. Ľan sa tradične spracúva v Kežmarku. Vo Vrbovom, Bratislave a Svite vznikol pletiarsky priemysel.

Šitie odevov, osobnej a posteľnej bielizne oddávna zabezpečovali remeselné dielne. V socialistickom období vznikli aj veľké odevné závody, napr. v Trenčíne, Prešove a Púchove.

Kožiarsky a obuvnícky priemysel sa rozvinul tiež z tradičných remesiel. Koža sa v minulosti spracúvala vo viacerých garbiarňach. Po 2. svetovej vojne bola kožiarska výroba sústredená do Liptovského Mikuláša a Bošian. Ich produkty čiastočne spracúvajú závody na výrobu obuvi v Partizánskom a Bardejove.

Výroba stavebných materiálov sa umiestňuje pri zdrojoch surovín. Výskyt vápencov a slieňov podmienil vznik cementární v Rohožníku, Hornom Srní, Lietavskej Lúčke, Varťne, Bystrom, Turni nad Bodvou a Banskej Bystrici. Z neogénnych ílov a spraší sa v nížinách a kotlinách tradične vyrábajú tehly a strechové krytiny. Významná je výroba stavebnej keramiky v Lučenci a Michalovciach. Bohaté zásoby magnezitu spracúvajú magnezitové závody v Lovinobani, Jelšave a Lubeníku.

Sklársky priemysel má na Slovensku viac ako storočnú tradíciu. Úžitkové a olovnaté sklo vyrábajú tradične sklárne v Katarínskej Hute, Utekáči, Zlatne, Kokave, Lednickom Rovnom a Poltári. Veľká časť ich produkcie je určená na export. Obalové sklo sa vyrába v Nemšovej, laboratórne sklo v Bratislave a sklené vlákna v Trnave.

Drevospracujúci a celulózno - papierenský priemysel spracúva drevo z našich lesov. Píly sú preto sústredené hlavne do horských oblastí, kde vznikli aj veľké drevokombináty (Zvolen, Banská Bystrica, Vranov nad Topľou, Krásno nad Kysucou, Turany).

Nábytkárske závody sa nachádzajú aj mimo lesných oblastí (Bratislava, Trnava, Topoľčany, Spišská Nová Ves, Lučenec, Pravenec).

Najväčšie celulózky a papierne sú v Ružomberku, Žiline, Štúrove a Harmanci.

Veľa papiera spotrebuje, polygrafický priemysel, ktorý zabezpečuje vydávanie novín, časopisov, kníh a ostatných tlačových materiálov. Najvýznamnejšie tlačiarne vznikli v mestách s kultúrnou a vedeckou funkciou (Bratislava, Trnava, Martin, Košice, Prešov, Nitra, Banská Bystrica).

POĽNOHOSPODÁRSTVO, LESNÉ A VODNÉ HOSPODÁRSTVO

Poľnohospodárstvo, vodné a lesné hospodárstvo závisia od prírodných predpokladov oveľa viac ako iné odvetvia hospodárstva. Vyplýva to priamo z ich podstaty. Táto závislosť bola výraznejšia v minulosti, keď neexistovali spôsoby umelého zvýšenia úrodnosti pôd a ani šľachtiteľské práce nezasiahli do zvýšenia produkcie.

Až do obdobia rozmachu priemyslu tvorilo poľnohospodárstvo základ hospodárstva v Rakúsko-Uhorsku. Feudálne väzby na pôdu úplne ovplyvňovali život človeka. Postoj k obrábaniu pôdy sa postupne menil po zavedení urbára v roku 1768. V poľnohospodárskej výrobe sa začali uplatňovať nové osvetárske a neskôr technické opatrenia (trojpoľný osevný systém, úprava vodného režimu pôd, mechanizácia a i.). Rozmach priemyslu koncom 19. storočia a najmä v 20. storočí mal vplyv aj na zvýšenie intenzifikácie poľnohospodárstva. Na začiatku 20. storočia sa viac ako tri pätiny obyvateľov Slovenska živilo poľnohospodárskou výrobou. Výmery pozemkov a kvalita pôdy najmä v členitých horských častiach nezabezpečovali obživu na poľnohospodárstvo viazaného obyvateľstva. Výrazným sprievodným javom bolo preto vysťahovalectvo a odchody na sezónne práce. V roku 1919 parlament prijal pozemkovú reformu. V praxi znamenala zabratie poľnohospodárskej pôdy nad 150 ha. Reforma však problém nezamestnanosti a hladu nevyriešila.

V roku 1949 bol vyhlásený plán združstevňovania poľnohospodárskej výroby. Jeho faktickú náplň tvorila kolektivizácia poľnohospodárstva, odovzdávanie pôdy, techniky a hospodárskych zvierat družstvám. V 70. rokoch sa pôvodné družstvá (obhospodarujúce väčšinou chotár jednej dediny) spájali do väčších aglomerovaných družstiev so spoločným vedením, strojovým parkom a i.

Napriek mnohým nedostatkom, ktoré v poľnohospodárstve existovali, podarilo sa mechanizáciou a intenzifikáciou zvýšiť hektárové výnosy na trojnásobok v porovnaní s obdobím pred 2. svetovou vojnou. Pri trvalom poklese pracovníkov v poľnohospodárstve (celosvetový trend) sa naša republika stala sebestačnou vo výrobe väčšiny potravín dopestovaných v miernom pásme. Po roku 1989 nastali v celom našom hospodárstve výrazné zmeny, ktoré sa prejavili aj v poľnohospodárstve. Systém štátnych a družstevných hospodárstiev sa začal rozpadať.

Družstvá sa premenili na podielnické družstvá (pôda a majetok družstva sa rozdelili členom družstva, alebo odpredali). Štátne majetky, pokiaľ budú privatizované, musia prejsť procesom odštátnenia. Pôvodným majiteľom sa vracia pôda. V súčasnosti vlastní súkromný sektor jednu štvrtinu poľnohospodárskej pôdy Slovenska. V mnohých prípadoch však nemajú agropodnikatelia na začiatku podnikania (nákup mechanizácie, osív, postrekov a i.) dostatok finančných prostriedkov. Pravdou zostáva, že vo vyspelých európskych krajinách je poľnohospodárstvo silno podporované štátom. Všetky tieto skutočnosti sa odrazili v poklese poľnohospodárskej výroby na Slovensku. Tá poklesla oproti roku 1989 o viac ako jednu tretinu. Poľnohospodárstvo sa napriek týmto ťažkostiam podieľa na tvorbe národného dôchodku jednou trinástinou a zamestnáva takmer 12 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva Slovenska.

Vývoj využitia zeme na Slovensku možno charakterizovať postupným úbytkom ornej pôdy, ktorá prechádzala väčšinou do kategórie zastavaných plôch. Opodstatnené sú preto zákony na ochranu poľnohospodárskej ornej pôdy.

V súčasnosti sa poľnohospodársky využíva (2 446 000 ha) približne 50 % rozlohy Slovenska. Orná pôda zaberá 1,5 mil. ha, čo predstavuje 60 % poľnohospodársky využívanej pôdy.

Spôsob využitia zeme závisí nielen od miestnych prírodných podmienok, ale ovplyvňujú ho viaceré iné činitele, napr. vzdialenosť od trhu (časová dostupnosť a vzdialenosť v km), mechanizácia a automatizácia výroby a i. To sa prejavuje v ďalšej špecializácii poľnohospodárskej výroby. Dôsledkom toho je vznik typických prímestských poľnohospodárskych zón (pestovanie zeleniny, ovocia, kvetov), napr. v okolí Bratislavy a Košíc.

Iným typom zón sú vinohradnícke a chmeliarske oblasti. Viniču hroznorodému sa darí v nižších polohách slnečných pahorkatín a vrchovín, napr. v Malých Karpatách, Zemplínskej vrchovine, Slanských vrchoch, Podunajskej pahorkatine a i. Chmeľ sa pestuje predovšetkým v okolí Nového Mesta nad Váhom, Trenčína a Topoľčian.

Základom poľnohospodárskej výroby je rastlinná výroba. Trhová produkcia rastlinnej a živočíšnej výroby je približne vyrovnaná. Podľa rozlohy osevnej plochy prevládajú pšenica, jačmeň, raž, ovos a i. s 56 % nad krmovinami a kŕmnymi okopaninami ďatelina, lucerna a i. s 26 % osevnej plochy. Technické plodiny tvoria 7 %, zemiaky 3 % a zelenina 2 % osevnej plochy Slovenska.

Živočíšna výroba na svoju produkciu spotrebuje veľkú časť rastlinnej výroby, čiže je energeticky náročnejšia.

Zmenou stravovacích návykov obyvateľstva (racionálnejšou výživou) by sa znížila ekonomická i ekologická náročnosť poľnohospodárskej výroby.

Chov hospodárskych zvierat sa sústreďuje do veľkovýkrmní. Veľké chovné stanice hydiny sú v Cíferi, Šalgovíku pri Prešove, Ivánke pri Dunaji a i.

Čiastočné uvoľnenie cien potravinárskych produktov sa prejavilo najmä na zvýšení cien výrobkov živočíšnej výroby. Odrazilo sa to aj v postupnom znížení celkovej trhovej produkcie živočíšnej výroby.

Poľnohospodárske výrobné oblasti:

Vplyvom pôsobenia rozmanitých fyzickogeografických činiteľov sa územie Slovenska člení na poľnohospodárske výrobné oblasti. Je ich päť.

1. Kukuričná poľnohospodárska výrobná oblasť je oblasťou s najpriaznivejšími podmienkami pre rozvoj poľnohospodárstva. Zaberá nížiny do 200 m n.m. s priemernými ročnými teplotami 9,5-10,5 °C a ročnými zrážkami 550-600 mm. Černozeme, ako najúrodnejší pôdny typ, slúžia na pestovanie kukurice, pšenice a ďalších náročných plodín. Najvýznamnejšie regióny tejto oblasti sú Podunajská a Východoslovenská nížina.

2. Repárska poľnohospodárska výrobná oblasť zaberá rovinné a pahorkatinné časti nížin vo výške od 200-300 m n.m. Podnebné charakteristiky tejto oblasti sú: priemerná ročná teplota 8-9 °C, 600-700 mm zrážok ročne. Hnedozeme tvoriace pôdny kryt oblasti umožňujú dopestovať dobrú úrodu. Na územiach Záhorskej nížiny Košickej kotliny a Juhoslovenskej kotliny sa darí najmä cukrovej repe a náročnejším obilninám.

3. Zemiakárska poľnohospodárska výrobná oblasť je rozlohou najväčšia. Zahŕňa nižšie a stredné časti vrchovín (400-500 m n.m.). Priemerná ročná teplota sa blíži k 8 °C. Ročne spadne okolo 700 mm zrážok. Hlavným typom pôd sú hnedé lesné pôdy. Táto oblasť je bázou pestovania zemiakov a raže. Lúky, ktoré pokrývajú významnú časť povrchu tejto oblasti, slúžia ako zdroj krmiva najmä pre hovädzí dobytok. Zemiakárska oblasť sa rozkladá hlavne na Orave, Kysuciach, v Podtatranskej a Hornádskej kotline a Nízkych Beskydách.

4. Zemiakársko-ovsená poľnohospodárska výrobná oblasť sa rozprestiera od 500-600 m n.m. Zaberá nižšie podhorské oblasti a vysoko položené kotliny. Priemerné ročné teploty sú 6,5 až 7,5 °C. Ročný príjem zrážok je 750-800 mm. Oblasť je vhodná na pestovanie zemiakov, krmovín a menej náročných obilnín ako ovos.

5. Horská poľnohospodárska výrobná oblasť je situovaná prevažne v nadmorskej výške nad 600 m n.m. Tvoria ju najmä podhorské a horské regióny. Množstvo ročných zrážok neklesá pod 800 mm. Tieto vlhké oblasti s priemernou ročnou teplotou okolo 6,5 °C a s prevahou podzolov a horských pôd sa využívajú ako lúky a pasienky. Pestujú sa tam aj menej náročné obilniny, krmoviny a zemiaky.

6.

Lesy zaberajú 40 % z celkovej rozlohy Slovenska. Plocha lesov sa každoročne zvyšuje (zalesňovanie vyššie položených území, ktoré sú pre efektívne poľnohospodárstvo nevhodné a i.). Vyše 97 % lesov bolo v roku 1989 v štátnom vlastníctve. V súčasnosti je to menej ako 72 %. Ročne sa na Slovensku vyťaží 3,5 mil. m3 dreva. Lesníctvo je hlavným dodávateľom suroviny pre drevospracujúci a papierenský priemysel. Najvyhľadávanejšie dreviny sú smrek, buk a dub.

Vodné hospodárstvo zabezpečuje pre národné hospodárstvo zdroje priemyselnej vody, pitnú vodu pre obyvateľstvo, obhospodaruje vodné nádrže a riečne toky. Na Slovensku má toto odvetvie hospodárstva tradície, ktoré siahajú do obdobia budovania tajchov pri Banskej Štiavnici, banských vodovodov v 16. storočí. V súčasnosti zaberajú vodné plochy, ktoré spravujú vodohospodári 2 % z celkovej rozlohy Slovenska. Najvýznamnejšie vodné nádrže, ktoré prešli pod ich správu v ostatnom čase, sú vodné diela v Gabčíkove, Kráľovej pri Šali, Starina. Budujú sa ďalšie, napr. Žilina.