Riadenie aktív a pasív obchodnej banky

1. Rámcové princípy riadenia aktív a pasív
2. Podstata riadenia úverového portfólia, zásob cenných papierov, hmotných aktív, depozit, vlastného kapitálu, dividend

RIADENIE BILACIE BANKY
Riadenie bankovej bilancie všeobecne zahŕňa riadenie aktívnej strany bilancie a riadenie pasívnej strany bilancie. Tvorí ju predovšetkým likviditná politika, úverové politika, riadenie zásob cenných papierov, riadenie hmotných aktív, riadenie depozit (depozitná politika), riadenie vlastného kapitálu banky a dividendová politika. Prístupy k riadeniu bankovej bilancie sú ovplyvňované predovšetkým zmenami finančného systému. To znamená, že s vývojom nových finančných trhov, produktov a inštitúcií sa menia i metódy riadenia aktív a pasív banky.

Základné princípy riadenia aktív a pasív banky:
• banka musí mať istotu, že v každej dobe má k dispozícii dostatok hotovosti, aby mohla splniť záväzky voči vkladateľom. Musí sa preto zaoberať riadením likvidity, t. j. získavaním dostatočne likvidných aktív;
• musí minimalizovať riziko pri získavaní (vytváraní) aktív tým, že držané aktíva diverzifikuje alebo že určitý objem aktív s vysokou mierou rizika vyvažuje objemom aktív s nízkou mierou rizika;
• banka musí získavať zdroje peňažných prostriedkov s čo možno najnižšími nákladmi;
• musí minimalizovať riziká plynúce zo zmien úrokových mier a z menových kurzov, ktoré vznikajú v čase a na rôznych trhoch s peniazmi.

Riadenie aktív

Likviditná politika
Likvidita je dôležitý ekonomický princíp riadenia bánk.

Zložky likvidity
Vzhľadom k neistote týkajúcej sa budúceho dopytu po úveroch a budúceho chovania vkladateľov (investorov) je účelné rozdeliť likviditu na zložky plánovaná a bezpečnostná alebo rezervná. Plánovaná likvidita sa zakladá na bankou prognózovanom vývoji úverov a depozit, na riadení zásob cenných papierov a hmotných aktív. Pritom je potrebné vziať do úvahy regionálne, národné i medzinárodné faktory a rovnako sezónne, konjunkturálne a štrukturálne zmeny. Predpovede sa však môžu ukázať nesprávnymi. Preto vzniká potreba, aby vedenie banky kompenzovalo možné chyby v prognózach. To znamená vytvárať tzv. rezervnú likviditu.

Zdroje likvidity
Banka má v podstate dva základné zdroje likvidity, a to výpožičky od iných subjektov a predaj svojich aktív. Banky kladú hlavný dôraz na použitie aktív ako zdroje likvidity. Preto udržujú rezervy v aktívach s vysokou likviditou. Sú to rezervy primárne a sekundárne.

Primárne rezervy sú okamžite použiteľné, absolútne likvidné aktíva k úhrade záväzkov banky. Primárne rezervy banky obsahujú predovšetkým pokladničné prostriedky. Sú banke k dispozícii bezprostredne a bez transakčných nákladov. Tvoria vysoko likvidné bilančné aktíva. Všetky ostatné aktíva musia byť najskôr premenené na peniaze. S tým sú spojené transakčné náklady a podľa podmienok na trhu i straty. Tieto rezervy slúžia na pokrytie normálnej dennej potreby peňazí v hotovosti. Pretože neprinášajú žiadny výnos (sú to tzv. náklady obetované príležitosti), banky obmedzujú ich množstvo len na nevyhnutne nutné čiastky a súčasne dbajú na to, aby nevznikali pokladničné deficity (problém optimalizácie). Vedľa pokladničnej hotovosti sú súčasťou primárnych rezerv vklady obchodnej banky v centrálnej banke. Sú to predovšetkým tzv. povinné minimálne rezervy a vklady dobrovoľné, ktoré tvorí banka na základe vlastnej skúsenosti ako prostriedok k udržovaniu rovnováhy splatných záväzkov a pohľadávok. Dôchodok, ktorý z nich plynie, je nulový alebo veľmi nízky, preto ich rentabilita sa blíži nule.

Sekundárne rezervy slúžia k rýchlemu, jednoduchému doplneniu či rozšíreniu primárnych rezerv s minimálnymi nákladmi, minimálnou stratou a v krátkom čase. Majú podporný charakter. Okrem zvýšenia likvidity prinášajú banke určitý dôchodok. Sú vnútornou záležitosťou a ekonomickým záujmom banky. K sekundárnym rezervám patria výnosové aktíva s vysokým stupňom likvidity. Tieto aktíva musia vykazovať vysokú kvalitu (minimálne dlžnícke riziko), krátku dobu splatnosti (spravidla do jedného roku, čím sa minimalizujú riziká zmeny úrokových sadzieb) a vysokú obchodovateľnosť na trhu (predajnosť). Tieto aktíva sa preto tiež nazývajú ľahko zhodnotiteľné aktíva, napr. vládne pokladničné poukážky, eskontovateľné zmenky alebo lombardovateľné cenné papiere a pod. Sekundárne rezervy sú významným nástrojom riadenia likvidity na strane aktív.

Konkrétne riadenie likvidity alebo podiel primárnych a sekundárnych rezerv na celkových aktívach závisí na tom, na akých trhoch banka operuje.
Vyššie stupne likvidity (obmedzené riziko) spôsobuje, že rezervné aktíva majú nižšiu výnosnosť než investície do úverov a cenných papierov. Inými slovami: likvidita má svoju cenu, je cenou za riziko alebo cenou za možnosť vyhnúť sa riziku.

Čím vyšší je v bilancii podiel primárnych a sekundárnych rezerv v aktívach, tým menšia je potenciálna rentabilita a riziko.

Úverová politika
Úvery a pôžičky prinášajú obchodnej banke rozhodujúcu časť výnosov a zisku. Úvery a pôžičky nepriamo motivujú činnosť bánk pri získavaní úverových zdrojov, vkladov, pri poskytovaní rôznych bankových služieb. Patria k rizikovým, menej likvidným aktívam, lebo spravidla len výnimočne môžu byť splatené pred lehotou splatnosti (premeny na hotové peniaze). Stratám sú vystavené v prípadoch, keď dlžník nesplatí úver v lehote a úver nie je dostatočne zaistený likvidným majetkom dlžníka. Riadenie úverového portfólia tvorí dôležitú súčasť bankového riadenie. Jeho kvalita často rozhoduje o úspechu či neúspechu banky. Príliš veľa „problémových“ úverov ako dôsledok „nezdravých“ bankových praktík sa môže stať otázkou existencie banky.

Formulovaním úverovej politiky, organizáciou úverového úseku a kontrolných systémov rozhoduje vedenie banky o výnose rizikových položiek úverového portfólia, za čo je v konečnom dôsledku i zodpovedné. Stupeň rizika sa vyjadruje počtom platobne neschopných klientov a objemom úverov im poskytnutých vrátane dlžných úrokov a ďalších strát s tým spojených.

Za účelom rozhodnutí, či úver bude povolený alebo zamietnutý, si bank stanovujú vlastné pravidlá, ktoré vymedzujú podmienky pre poskytnutie úverov, stanovia minimálne požiadavky, definujú kompetencie a zodpovednosti a popisujú kontrolný systém. Tieto pravidlá sú obvykle stanovené v zásadách úverovej politiky danej banky. Stupeň rizika úverového portfólia je určovaný predovšetkým úverovým rizikom, rizikom úrokových sadzieb, likviditným rizikom, prevádzkovým rizikom a rizikom podvodu. Určujúce však zostáva posúdenie bonity klienta (jeho „úveryschopnosť“ a „úveryhodnosť“).

Pokiaľ banka akceptuje bonitu klienta, ide v ďalšom kroku o to, stanoviť podmienky úveru, predovšetkým úrokovú sadzbu. Pri inak rovnakých okolnostiach platí: čím menšie je úverové riziko klienta, tzn. čím lepšia je jeho bonita, tým nižšia je úroková sadzba. V bankovej praxi sú klienti zaraďovaní do určitých presne definovaných skupín, kde každá skupina má vlastnú štruktúru podmienok.

Riadenie zásob cenných papierov
Bankové portfólio cenných papierov má ako výnosovú, tak i likviditnú časť. Investície do cenných papierov, ktoré netvoria sekundárne rezervy, sú relatívne výnosným zdrojom dôchodku obchodných bánk. Banky vkladajú svoje dlhodobejšie disponibilné zdroje peňazí do dlhopisov podnikov, vládnych a komunálnych cenných papierov, investičných spoločností a fondov, penzijných a iných fondov. Ich prostredníctvom si tiež zaisťujú kapitálové účasti v akciových spoločnostiach, podnikoch i v iných bankách a ďalších inštitúciách.

Tieto cenné papiere môžu banky používať taktiež ako tzv. terciárne rezervy k prekonaniu nedostatku disponibilných zdrojov potrebných k iným aktívnym bankovým transakciám, napr. pre poskytnutie úveru dobrým klientom a pod. Zároveň môžu používať tieto cenné papiere k bežným obchodom na kapitálových trhoch. Pre banku je dôležité stanoviť akceptovateľný stupeň rizika pre portfólio cenných papierov a očakávaný výnos.

Základom riadenia cenných papierov je písomne formulovaná politika banky v oblasti cenných papierov. Jej náplňou je:
• stanovenie investičných cieľov,
• popis kompetencií a zodpovednosti,
• určenie druhu cenných papierov, ktoré prichádzajú do úvahy,
• stanovenie lehôt,
• stanovenie možných odchýlok investičnej politiky atď.

Riadenie hmotných aktív
Podiel hmotných aktív, teda budov a iných nehnuteľností (hmotného investičného majetku) na bilančnej sume sa pri zahrnutí počítačových systémov a zariadení a iných fyzických aktív pohybuje vo väčšine bánk medzi dvoma až troma percentami. Pretože v porovnaní s priemyslovými podnikmi tvoria hmotné aktíva len zanedbateľnú časť aktív, sú tieto aktíva v podobe bankových budov (sídla banky a jej pobočiek), ich zariadení (bezpečnostných a počítačových), automatických pokladní, ... pre bezporuchový chod banky a predaj jej služieb životne dôležité. Pre banku znamenajú pevné (fixné) náklady. Ich likvidita je najnižšia zo všetkých bankových aktív.

Riadenie pasív
Banková politika sa tradične sústreďuje na riadenie aktív. Štruktúra depozit je viac menej daná a bankou – aspoň krátkodobo – je považovaná za neovplyvniteľnou. Jedinú výnimku tvorí prechodné čerpanie úveru od centrálnej banky. Riadenie depozit pri realizácii optimálneho vzťahu medzi likviditou a rentabilitou hralo v bankovníctve dlhú dobu druhoradú rolu. Včlenenie pasív do riadenia bánk patrí k najvýznamnejšej zmene v histórii bankového managementu.

Riadenie pasív zahŕňa: riadenie depozit a riadenie vlastných prostriedkov.

Riadenie depozit (depozitná politika)
Riadenie depozit môže byť chápané v širšom a užšom zmysle. V širšom zmysle zahŕňa cielené riadenie akýchkoľvek záväzkov banky za účelom financovania plánovaného rastu a regulácie jej aktív. V užšom zmysle sa pod ním rozumie likviditné doplnenie riadenia aktív prostredníctvom nákupu likvidity. Oboma spôsobmi riadenia depozit je vlastná účinná refinančná politika. Jej cieľom je investovanie získaných prostriedkov do jednotlivých zložiek aktív. Pokiaľ banka potrebuje napr. dodatočnú likviditu k uspokojeniu požiadaviek a potrieb klientov, nakupuje nevyhnutné prostriedky na finančnom trhu (riadenie pasív v úzkom zmysle).

Rozdielna pružnosť úrokových sadzieb u rôznych kategórií pasív tvorí základ riadenia pasív.

Nástroje peňažného trhu hrajú kľúčovú rolu v riadení depozit v úzkom zmysle; strednodobé a dlhodobé záväzky banky v rôznych formách tvoria skôr súčasť strategického refinancovania, t. j. riadenia depozit v širokom zmysle.

Likvidita získaná riadením depozit slúži 2 účelom:
• môže byť použitá ku kompenzácii odtoku depozit, a tým k redukcii variability depozit. Neočakávané stiahnutie depozitných peňazí mimoriadne výbery vkladov) sa dá bezprostredne nahradiť nákupom nových prostriedkov;
• riadenie depozit v širokom zmysle slúži k uspokojeniu predovšetkým úverových požiadaviek klientov, väčšinou stálych, kvalitných klientov. Tento aspekt tvorí dôležitú súčasť starostlivosti o vzťahy s klientmi.

Riadenie depozit dopĺňa riadenie likvidity aktív. Účelové a rozumné riadenie depozit dovoľuje predovšetkým veľkým bankám s priamym prístupom k finančným trhom zvýšiť zdroje financovania a tým i likviditné zložky obsiahnuté v aktívach. Riadenie pasív teda ovplyvňuje ako rentabilitu, tak i riziko banky. Je preto nutné posudzovať túto činnosť z pohľadu výnosovo rizikových ukazovateľov.

Napr. k uspokojeniu zvýšeného dopytu po úveroch, pri neočakávanom výbere depozit a pod. potrebuje banka dodatočné voľné prostriedky, dodatočnú likviditu. Tú si obstará buď predajom likvidných aktív (napr. vládnych cenných papierov), alebo na peňažnom trhu, krátkodobými výpožičkami (napr. od iných bánk). Podstupuje riziko zmien tržnej úrokovej sadzby a ďalšie riziká.

Riadenie depozit nie je všeliekom na riešenie problémov likvidity.

Zásady riadenia pasív - zhrnutie
• Papiere peňažného trhu a úvery peňažného trhu môžu predstavovať pre banku dôležitý zdroj prostriedkov pre aktívne transakcie, napr. poskytovanie úverov.
• Tieto obchody je potrebné z hľadiska čiastky a doby splatnosti profesionálne viesť a sledovať.
• Pokiaľ sa dostane vývoj úrokových sadzieb do veľmi premenlivého a ťažko predvídateľného štádia, je účelné, aby úvery financované krátkodobými zdrojmi boli poskytované na báze variabilnej úrokovej sadzby.
• Z praktického pohľadu sú všetky bankové záväzky splatné „zajtra“. Dôvere verejnosti v banku je treba stále venovať mimoriadnu pozornosť.
• Rozhodnutie týkajúce sa aktív banky nemožno uskutočňovať na rozhodnutí v oblasti riadenia pasív. Toto rozhodnutie je treba vzájomne koordinovať.

Budúcnosť riadenia banky je v kombinovanom riadení bankových aktív a pasív.

Riadenie vlastného kapitálu a dividend
Vlastný kapitál tvorí základ prevádzky banky, pretože umožňuje vedenie banky realizovať ziskové možnosti nazhromažďovaním depozit a nákupom výnosných aktív. Kapitálová základňa, ktoré je považovaná trhom a/alebo dohliadacími orgánmi za „nedostatočnú“, zužuje akční priestor banky. Umenie riadiť vlastné prostriedky spočíva v schopnosti súčasne uspokojiť záujmové skupiny zainteresované na kapitálových položkách: centrálnu banku – bankový dohľad, akcionárov, investorov a finančných analytikov. Všeobecne je vlastný kapitál určený k financovaniu hmotného investičného majetku podniku (budovy, stroje, atď.). Pri banke však stojí v popredí záchytná alebo ochranná funkcia: Dostatočná základňa vlastného kapitálu má chrániť banku pred neočakávanými udalosťami, tzn. Musí byť schopná pohltiť straty, ktoré prekračujú bežné očakávanie vedenia banky.

Riadenie kapitálu je úzko spojené s riadením rizík.
Ďalšie funkcie vlastného kapitálu spočívajú v tom, aby si banka zaistila dôveru vkladateľov a zvýšila svoju úveryschopnosť. Banka môže zvyšovať svoj kapitál cestou interného a/alebo externého obstarávania kapitálu.

Interné obstarávanie kapitálu
Pokiaľ si chce vedenie banky obstarať kapitál nevyhnutný pre rast banky „vo vnútri banky“, musí sa postarať o vnútornú (internú) tvorbu kapitálu. Interná tvorba kapitálu je určovaná časťou nerozdelených či zadržaných ziskov a výnosnosti vlastného kapitálu. Čím vyššie sú tieto faktory, tým vyššia je interná tvorba kapitálu. Pokiaľ sa banke nepodarí dosiahnu týmito cestami zvýšenie vlastného kapitálu, musí si požadované zdroje obstarať na kapitálových trhoch. Malé banky majú spravidla prístup na kapitálové trhy obmedzený, a sú preto nútené zvyšovať vlastný kapitál internou cestou. Veľké banky, ktorých akcie sú obchodovateľné na burze, majú viac možností.

Externé obstarávanie kapitálu
Ekonomická situácie (napr. na trhu) alebo orgány bankového dohľadu môžu iniciovať u banky obstarávanie dodatočných vlastných prostriedkov na kapitálovom trhu. Dôvody môžu byť rôzne. Pre úspešné banky sa dajú rastu často realizovať len externým navýšením kapitálu, pretože interná tvorba kapitálu nie je dostatočná, lebo by bola spojená s nevýhodami (napr. skrátením dividend). Problémové banky sa zase na druhej strane cítia nútené (niekedy pod tlakom dohliadacích orgánov) rozšíriť základňu vlastného kapitálu, narušenú stratami (napr. v úverovej činnosti, v obchodoch s cennými papiermi a pod.).

Je treba zvažovať, čo je pre banku vhodnejšie, či obstarávanie akciového kapitálu (základného kapitálu) alebo tzv. dlhového kapitálu (napr. obligáciami). Pokiaľ banka má možnosť voľby, ide o posúdenie prednosti a nevýhod jednotlivých foriem kapitálu.

Zdroje:

Bankovníctvo, kolektív autorov, Bankovní institut VŠ v Prahe -