Nová klasická makroekonómia, označovaná aj ako teória racionálnych očakávaní alebo monetarizmus II., tvorí dôležitú súčasť modernej ekonomickej vedy.

Princíp racionálnych očakávaní sa stal základným teoretickým východiskom novej klasickej makroekonómie. Vysvetľuje mnohé ekonomické javy podstatne odlišnejšie ako M. Friedman, a preto prestala byť aj napriek niektorým spoločným znakom monetaristickou koncepciou. Nová klasická makroekonómia vychádza z niektorých teoretických postulátov predkeynesovskej neoklasickej ekonomickej teórie, zároveň sa však od nej odlišuje tým najpodstatnejším- jasným makroekonomickým zameraním. Nová klasická makroekonómia nezakladá svoje makroekonomické chápanie na agregátnych makroekonomických veličinách, ale makroekonomický prístup chápe ako súhrn činností a súhrn výsledkov individuálnych ekonomických subjektov.

Teória racionálnych očakávaní podobne ako ekonómia strany ponuky a monetarizmus vychádza z kritiky keynesovskej ekonomickej teórie a hospodárskej politiky. Jednou z jej úloh je preto oddeliť sa od keynesovskej makroekonomickej koncepcie.

Teória racionálnych očakávaní vychádza z chápania racionálneho homo oeconomicus v predstavách neoklasickej ekonómie a predpokladá, že hospodárske subjekty sa správajú racionálne a cieľavedome pri získavaní a vyhodnocovaní informácií, ako aj pri ich využívaní. Všetky hospodárske subjekty sú racionálne v tom zmysle, že robia všetko, ako najlepšie môžu. Usilujú sa získavať a využívať informácie v záujme maximalizácie svojej užitočnosti. Svoje predstavy a očakávania o ďalšom vývoji ekonomiky priebežne spresňujú a aktualizujú.

N týchto predpokladoch vznikla v priebehu 60. a 70. rokov minulého storočia teória racionálnych očakávaní. Jej základné princípy sformuloval v roku 1961 americký ekonóm J. F. MUTH. Jej hlavnými predstaviteľmi sú R. E. LUCAS, T. J. SARGENT, R. BORROW, N. WALLACE, R. J. BARRO, N. MÜLLER, W. BRASELTON a ďalší. Impulzom na vznik tejto teórie boli aj skúsenosti z koncepcie adaptívnych očakávaní. Koncepcia adaptívnych očakávaní sa však odlišuje od prístupov teórie racionálnych očakávaní.

Podľa teórie racionálnych očakávaní rast cien o 10% okamžite motivuje trhové subjekty, aby hľadali príčinu tejto zmeny a aby sa zároveň pružne prispôsobili zmeneným podmienkam. Na tomto základe tvoria hospodárske subjekty svoje očakávania racionálnym spôsobom, to znamená, že sa snažia čo najlepšie, t. j. racionálne využiť všetky dostupné informácie, vrátane tých, ktoré poskytuje ekonomická teória.

Teória racionálnych očakávaní pripúšťa, že jednotlivé hospodárske subjekty môžu aj pri racionálnom spracovaní všetkých dostupných informácií dospieť k mylným očakávaniam. Agregátne očakávania majú však byť správne alebo aspoň také dobré, ako sú návody ekonomickej teórie. Individuálne očakávania môžu byť v dôsledku rôznych informácií a pod vplyvom odlišných pohľadov na fungovanie hospodárstva v zásade rozdielne. Zhrnutie všetkých individuálnych očakávaní do agregátnych očakávaní, ktoré obsahujú všetky dostupné informácie, vylúči chyby a nesprávne tendencie.

Východiskom teórie racionálnych očakávaní je predpoklad, že kapitalistické hospodárstvo je vnútorne stabilné a neprotirečivé. Preto sú agregátne očakávania, ktoré sú vytvorené racionálnym spôsobom, správne. Očakávania jednotlivých hospodárskych subjektov sú teda neprotirečivé a vzájomne zlučiteľné, čo je základom ich agregácie, verifikácie a tiež tendencie k vytváraniu rovnovážneho stavu.

Niektoré názory školy racionálnych očakávaní sa využívajú aj na zdokonalenie a doplnenie monetaristickej koncepcie nevyhnutnosti stabilného tempa rastu množstva peňazí. Teória racionálnych očakávaní vychádza z toho, že tempo rastu množstva peňazí v obehu musí rešpektovať jednak potreby spojené s rozšírením výroby a rastom dôchodkov, ale aj subjektívne očakávania hospodárskych subjektov týkajúce sa perspektív ekonomického rozvoja, dôsledkov peňažnej a úverovej politiky štátu a pod. veľmi dôležitá je skutočnosť, že teória racionálnych očakávaní berie do úvahy tento subjektívny faktor, pretože podľa názoru jej stúpencov cyklický vývoj ekonomiky vyplýva z nedokonalosti informácií, ktoré potom vedú k mylným rozhodnutiam štátu.

Podľa teórie racionálnych očakávaní nie sú reakcie hospodárskych subjektov na tie isté ekonomické opatrenia vlády vždy rovnaké. Ľudia na základe vlastných skúseností, racionálnych očakávaní dôsledkov určitého hospodárskeho opatrenia vlád menia svoju prvotnú reakciu, ak sa vláda neskôr opäť vráti k tej istej hospodárskej politike, ktorá predtým neuspokojila očakávania hospodárskych subjektov.

Ak napríklad spotrebitelia a podnikatelia sponzorujú zvyšovanie množstva peňazí v obehu, reagujú najskôr tak, ako keby zbohatli. To znamená, že viac spotrebúvajú a viac investujú, čo stimuluje ekonomiku. Neskôr, keď sa presvedčia, že ich predchádzajúce hodnotenia dôsledkov vládnej politiky boli nesprávne, že v skutočnosti nezbohatli a rast bohatstva v peňažnej forme bol len iluzórny v dôsledku súčasného a rýchlejšieho rastu cien, bude nová reakcia hospodárskych subjektov iná. Ak sa totiž politika zvyšovania množstva peňazí používa trvale, prestáva plniť svoje poslanie, stimuly sa vytrácajú a výrobu už neovplyvňujú. Očakávané zvýšenie množstva peňazí v obehu sa premietne do inflácie. Pretože nemožno predvídať reakcie hospodárskych subjektov, odhadnúť nepredvídateľný kolektívny efekt, podľa názorov stúpencov teórie racionálnych očakávaní je potrebné skoncovať so zásahmi štátu do rozpočtovej a menovej sústavy. Čím menej vláda zasahuje, tým lepšie, pretože predovšetkým tieto zásahy podrývajú stabilitu ekonomiky a vťahujú ju do stavu ustavičného šoku.