Kapitalista pos- kytuje službu tým, že požičaním svojho kapitálu ušetrí druhým námahu spojenú s vytváraním kapitálu, za čo dostáva úrok. A nájomca pôdy svojou prácou a kapitálom zvyšuje úroveň pôdy, za čo dostáva diferenciálnu rentu.
Nevyhnutnou podmienkou pre to, aby sa uskutočnila ekvivalentnosť výmeny služieb a tým vlastne všeobecná harmónia záujmov, je hospodárska sloboda. Bastiat patril k známym obhajcom hospodár-skeho liberalizmu. Všetky ekonomické protirečenia v spoločnosti sú podľa neho spôsobené len zasaho-vaním štátu do výroby. SIMONE DE SISMONDI (1773 – 1842)

V ekonomickej činnosti k ľudskému blahobytu

Zo začiatku sa hlásil k učeniu A. Smitha, ktoré chcel vo svojom diele vyložiť. Po viacerých rokoch, keď sa vrátil do ekonomiky, sa postavil proti klasickej škole, najmä proti Ricardovi. Zmenu jeho názo-rov zapríčinili zreteľné sociálne následky priemyselnej revolúcie, hlavne masové ruinovanie malovýro-bcov, nadvýroba, nezamestnanosť a prvé hospodárske krízy. Sismondi považoval politickú ekonómiu za vedu, ktorá má morálne ciele. Nedotýka sa bohatstva ako takého /ako to chápali klasici/, ale bohat-stva vo vzťahu k ľuďom. Skúma ekonomickú činnosť z hľadiska ľudského blahobytu, preto patrí prob-lém rozdeľovania medzi najdôležitejšie ekonomické problémy.
Nezdieľa optimizmus klasikov a ich vieru v harmóniu kapitalizmu. Bol jedným z prvých ekonómov, ktorý hovoril o existencii dvoch sociálnych tried, bohatých a chudobných, kapitalistov a robotníkov, ktorých záujmy sú neustále vo vzájomnom konflikte.

Príčiny nadvýroby a krízy

Podľa Sismondiho je nadvýroba a kríza spôsobená tromi príčinami:
1. Konkurenčný charakter výroby, ktorý neumožňuje každému výrobcovi poznať trh.
2. Výroba je určovaná nie potrebami spotreby, ale tak, aby kapitál bol zamestnaný ziskovo.
3. Oddelenie vlastníctva a práce, ktoré zvyšuje dôchodky kapitalistov, ale nie robotníkov, ktorí vytvárajú hlavnú masu spotrebiteľov.

Úloha štátu

Sismondi vychádzal z toho, že príčinou nedostatkov je hospodársky liberalizmus, preto je nutná intervencia /zasahovanie/ štátu do hospodárstva. Definoval cieľ hospodárskej politiky ako vytvorenie rovnováhy medzi výrobou a spotrebou a spojenie vlastníctva a práce. Štát má chrániť obyvateľstvo pred negatívnymi dôsledkami neohraničenej voľnej konkurencie, zastupovať záujem všetkých proti záujmom jednotlivca, spomaľovať rast bohatstva, aby nevznikal nesúlad medzi výrobou a dôchodka-mi, riadiť spravodlivo rozdeľovanie.
Sem patria aj požiadavky sociálneho poistenia a zabezpečovania robotníkov, ich účasť na zisku, skrátený pracovný čas a zákaz práce žien a detí.