Cobbova-Douglasova výrobná funkcia zodpovedá východiskovým predpokladom neoklasických teórií rastu, ktoré možno vymedziť týmito základnými znakmi:

-Predpokladá sa, že sú k dispozícii dva homogénne výrobné factory, práca a kapitál, a výsledkom ich vzájomného pôsobenia je homogénny produkt.
-Pôsobí mechanizmus voľnej konkurencie, v dôsledku čoho výrobným faktorom patrí odmena, zodpovedajúca ich hraničným produktom, to znamená, že mzda sa rovná hraničnému produktu práce a zisk sa rovná hraničnému produktu kapitálu. Takéto rozdeľovanie dôchodkov zodpovedá prínosu výrobných faktorov a ich množstvu.
-Úplne sa využívajú všetky výrobné faktory ako dôsledok pôsobenia mechanizmu voľnej konkurencie, neobmedzenej substitúcie medzi prácou a kapitálom a voľnej tvorby cien výrobných faktorov v závislosti od dynamiky práce a kapitálu.
-Nespotrebovaná časť produktu, t. j. úspory, sa v plnom rozsahu investuje, neexistujú problémy s dopytom.
-Zvýšenie objemu výroby nemá vplyv na riešenie efektívnosti.
-Technický pokrok je neutrálny a autonómny, rovnomerne zvyšuje efektívnosť oboch výrobných faktorov.
-Elasticita substitúcie výrobných faktorov sa rovná 1. To znamená, že zmena vzťahu medzi mzdou a ziskom vyvolá analogické zmeny vo vzťahu medzi prácou a kapitálom, a naopak. Rozdelenie dôchodkov sa v dôsledku toho nemení.
-Kapitál je homogénny, vystupuje ako rovnorodá, tvárna masa, ktorá je poddajná a môže pružne reagovať na zmeny cien výrobných faktorov.

Ak sú splnené tieto predpoklady výrobnej funkcie, možno konštatovať, že vyjadruje a zahŕňa nielen technicko-ekonomické vzťahy, ale aj sociálno-ekonomické problémy rozdeľovania (za predpokladu úplného využívania všetkých výrobných kapacít a v podmienkach úplnej zamestnanosti). Vtedy, keď výrobná funkcia zodpovedá týmto podmienkam, stáva sa neoklasickým modelom rastu, formou, ktorá plne vyjadruje podstatu neoklasických teórií rastu a rozdeľovania.

Takto chápaný neoklasický model rastu má ukázať, že ekonomika vykazuje vnútornú stabilitu a disponuje mechanizmami automatickej obnovy narušenej rovnováhy. Tak napríklad podľa predstaviteľa neoklasických teórií rastu J. MEADA neoklasický model ekonomiky v podobe Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie smeruje k stabilnému stavu, t. j. v tomto modeli rastú všetky základné ekonomické veličiny stálym tempom (dôchodok, kapitál, úspory a investície), ktoré sa rovná tempu rastu pracovných síl. V prípade, že nejaké destabilizujúce faktory urýchľujú alebo spomaľujú tempo rastu úspor (a teda aj mieru akumulácie kapitálu), nebude táto skutočnosť podľa neoklasikov ovplyvňovať tempo rastu dôchodku, jeho zvýšenie alebo zníženie, ale zmeny pomeru medzi kapitálom a prácou alebo medzi kapitálom a produktom. V dôsledku pružnosti cien, resp. pružnej menovej politiky sa zmení vzťah medzi ziskom a mzdou, v dôsledku čoho rozdelenie dôchodkov a všetky ostatné ukazovatele rastu zostanú bez zmeny a rovnováha bude aj naďalej stabilná.

Napriek tomu, že v súčasnosti je k dispozícii bohatá literatúra o rôznych typoch výrobných funkcií, neoklasické modely rastu najčastejšie vychádzajú z Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie, hlavne pre jej jednoduchosť a prehľadnosť a tiež preto, že táto výrobná funkcia umožňuje merať ďalšie faktory rastu, najmä technický pokrok.

1. 3 Ďalšie zdokonalenie neoklasických teórií rastu – vplyv technického pokroku

Veľký vplyv na ďalšie rozvíjanie neoklasických teórií rastu malo rešpektovanie vplyvu technického pokroku na ekonomický rast, resp. uznanie, že aj technický pokrok, aj akumulácia kapitálu, t. j. investície, sú dva samostatné faktory rastu. Neoklasická ekonómia chápe technický pokrok ako súhrn kvalitatívnych zmien v ekonomike, ktoré sú výsledkom pôsobenia dokonalejšej techniky a technológie vo výrobe, ale aj ako súhrn dokonalejšej organizácie práce a výroby a kvalifikovanejšej a vzdelanejšej pracovnej sily.

Najskôr bol vplyv vedecko-technického pokroku zakomponovaný do Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie ako faktor času preto, aby bolo možné zdôvodniť vznik tej časti prírastku výroby, ktorá nebola výsledkom prírastku práce a kapitálu. V ďalšom období boli vypracované diferencovanejšie kvantitatívne charakteristiky vplyvu technického pokroku na ekonomický rast, ako aj rozdiely pri jeho pôsobení na efektívnosť jednotlivých výrobných faktorov. To si vyžiadalo rozvinúť všeobecnú teóriu technického pokroku ako predpoklad vypracovania zložitejších a presnejších výrobných funkcií.

Vychádzajúc z dvojfaktorovej výrobnej funkcie (práca a kapitál) možno hovoriť o dvoch typoch technického pokroku – o neutrálnom a nie neutrálnom technickom pokroku.

V dôsledku pôsobenia neutrálneho technického pokroku sa proporcionálne zvyšuje efektívnosť oboch výrobných faktorov. Výsledkom pôsobenia neutrálneho technického pokroku je, že sa dosahuje väčší objem výroby pri nezmenených výrobných nákladoch, alebo sa dosahuje taký istý objem výroby s poklesom výrobných nákladov pri zachovaní toho istého pomeru medzi množstvom vynaloženej práce a kapitálu. To znamená, že pomer koeficientov elasticity medzi prácou a kapitálom (α : β) sa nemení, zostáva stály.

Nie neutrálny technický pokrok šetrí buď prácu alebo kapitál. Preto možno hovoriť o technickom pokroku, ktorý šetrí prácu (je náročný na kapitál) a o technickom pokroku, ktorý šetrí kapitál (je náročný na prácu). V tomto prípade sa mení pomer medzi výrobnými faktormi a tiež podiel jednotlivých faktorov na výslednom produkte. Pomer koeficientov elasticity (α : β) sa mení, nie je stály.

Predstavitelia neokeynesovských teórií kritizovali, že technický pokrok v neoklasických modeloch nevyžaduje nijaké náklady (čo dočasne vyvolalo vlnu investičného pesimizmu, ktorá bola založená na ilúzii, že technický pokrok ako najvýznamnejší faktor rastu je celkom nezávislý od investícií). Pod tlakom tejto kritiky začali neoklasickí ekonómi vo svojich modeloch rozlišovať tzv. stelesnený a nestelesnený technický pokrok.

Zdrojom nestelesneného technického pokroku je lepšia organizácia práce a výroby, efektívnejšie metódy a formy riadenia, kvalifikovanejšia pracovná sila a pod. Nestelesnený technický pokrok si podľa predstaviteľov neoklasických teórií rastu nevyžaduje žiadne investície.

Stelesnený technický pokrok je výsledkom akumulácie kapitálu a nových výrobných investícií. V dôsledku pôsobenia stelesneného technického pokroku dochádza k modernizácii a zavádzaniu najnovšieho výrobného zariadenia.

Stúpenci neoklasických teórií rastu spočiatku rešpektovali len vplyv tzv. nestelesneného technického pokroku. Neskôr (pod vplyvom neokeynesovskej kritiky) uznali aj vplyv akumulácie kapitálu (investícií) na ekonomický rast. Zároveň čoraz väčší význam pripisovali hrubým investíciám. Podľa ich názoru (na rozdiel od staršieho prístupu) nositeľom technického pokroku nie sú len čisté investície, ale aj hrubé investície, ktoré prispievajú k obnove a modernizácii morálne alebo fyzicky opotrebovaného fixného kapitálu, čo predstavuje dôležitý faktor ekonomického rastu.

Predstavitelia neoklasických teórií rastu neskôr rešpektovali poznatok, že aj tzv. nestelesnený technický pokrok vyžaduje investície, ktoré sa vynakladajú mimo sféru materiálnej výroby. Rozvoj vedy a techniky, zdokonaľovanie používanej technológie, zvyšovanie vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne pracovných síl tiež vyžadujú veľké, obyčajne celospoločenské investície. Ide o tzv. nemateriálne investície zamerané na rozvoj školstva, zdravotníctva, vedy a výskumu, ktoré majú tiež osobitný význam pre tempo ekonomického rastu.