období boli vypracované diferencovanejšie kvantitatívne charakteristiky vplyvu technického pokroku na ekonomický rast, ako aj rozdiely pri jeho pôsobení na efektívnosť jednotlivých výrobných faktorov. To si vyžiadalo rozvinúť všeobecnú teóriu technického pokroku ako predpoklad vypracovania zložitejších a presnejších výrobných funkcií.

Vychádzajúc z dvojfaktorovej výrobnej funkcie (práca a kapitál) možno hovoriť o dvoch typoch technického pokroku – o neutrálnom a nie neutrálnom technickom pokroku.

V dôsledku pôsobenia neutrálneho technického pokroku sa proporcionálne zvyšuje efektívnosť oboch výrobných faktorov. Výsledkom pôsobenia neutrálneho technického pokroku je, že sa dosahuje väčší objem výroby pri nezmenených výrobných nákladoch, alebo sa dosahuje taký istý objem výroby s poklesom výrobných nákladov pri zachovaní toho istého pomeru medzi množstvom vynaloženej práce a kapitálu. To znamená, že pomer koeficientov elasticity medzi prácou a kapitálom (α : β) sa nemení, zostáva stály.

Nie neutrálny technický pokrok šetrí buď prácu alebo kapitál. Preto možno hovoriť o technickom pokroku, ktorý šetrí prácu (je náročný na kapitál) a o technickom pokroku, ktorý šetrí kapitál (je náročný na prácu). V tomto prípade sa mení pomer medzi výrobnými faktormi a tiež podiel jednotlivých faktorov na výslednom produkte. Pomer koeficientov elasticity (α : β) sa mení, nie je stály.

Predstavitelia neokeynesovských teórií kritizovali, že technický pokrok v neoklasických modeloch nevyžaduje nijaké náklady (čo dočasne vyvolalo vlnu investičného pesimizmu, ktorá bola založená na ilúzii, že technický pokrok ako najvýznamnejší faktor rastu je celkom nezávislý od investícií). Pod tlakom tejto kritiky začali neoklasickí ekonómi vo svojich modeloch rozlišovať tzv. stelesnený a nestelesnený technický pokrok.

Zdrojom nestelesneného technického pokroku je lepšia organizácia práce a výroby, efektívnejšie metódy a formy riadenia, kvalifikovanejšia pracovná sila a pod. Nestelesnený technický pokrok si podľa predstaviteľov neoklasických teórií rastu nevyžaduje žiadne investície.

Stelesnený technický pokrok je výsledkom akumulácie kapitálu a nových výrobných investícií. V dôsledku pôsobenia stelesneného technického pokroku dochádza k modernizácii a zavádzaniu najnovšieho výrobného zariadenia. Stúpenci neoklasických teórií rastu spočiatku rešpektovali len vplyv tzv. nestelesneného technického pokroku. Neskôr (pod vplyvom neokeynesovskej kritiky) uznali aj vplyv akumulácie kapitálu (investícií) na ekonomický rast. Zároveň čoraz väčší význam pripisovali hrubým investíciám. Podľa ich názoru (na rozdiel od staršieho prístupu) nositeľom technického pokroku nie sú len čisté investície, ale aj hrubé investície, ktoré prispievajú k obnove a modernizácii morálne alebo fyzicky opotrebovaného fixného kapitálu, čo predstavuje dôležitý faktor ekonomického rastu.

Predstavitelia neoklasických teórií rastu neskôr rešpektovali poznatok, že aj tzv. nestelesnený technický pokrok vyžaduje investície, ktoré sa vynakladajú mimo sféru materiálnej výroby. Rozvoj vedy a techniky, zdokonaľovanie používanej technológie, zvyšovanie vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne pracovných síl tiež vyžadujú veľké, obyčajne celospoločenské investície. Ide o tzv. nemateriálne investície zamerané na rozvoj školstva, zdravotníctva, vedy a výskumu, ktoré majú tiež osobitný význam pre tempo ekonomického rastu.

Zdokonalenie neoklasických modelov rastu je nerozlučne späté s menom významného amerického ekonóma R. M. SOLOWA, ktorý do výrobnej funkcie zaviedol technický pokrok ako faktor rastu. Podobu Cobbovej-Douglasovej výrobnej funkcie upravil takto:

Y = F ( K, L, t ),

kde t – vyjadruje technickú zmenu ako funkciu času.

Solow počíta s tzv. neutrálnym technickým pokrokom, ktorý podľa neho nezávisí od kvantitatívnych zmien vo výrobných faktoroch a ani sám na ne nevplýva. Výrobná funkcia, rešpektujúca neutrálny technický pokrok, nadobúda potom takúto podobu:

Y = A( t ) f ( K, L)

kde A(t) – koeficient, ktorý meria technický pokrok ako funkciu času t.