REFORMA VEREJNEJ SPRÁVY PO ROKU 1990

Od roku 1990 Slovensko rovnako ako všetky krajiny východného bloku prechádzalo a prechádza viacerými zásadnými politickými i spoločenskými zmenami. Zmeny boli najmä:

•politickej povahy, kde išlo o prechod z totalitného na demokratický štát, s ktorým je spojená horizontálna a vertikálna deľba moci,
•ekonomickej povahy, kde išlo o prechod na trhovú ekonomiku založenú na výraznom posilnení súkromného vlastníctva a s ním spojenej transformácie ekonomiky,
•zmeny organizačnej štruktúry dotýkajúce sa organizácie štátu. Vytvorením samostatného Slovenska bolo potrebné uskutočniť novú organizáciu štátu.

Pri takejto komplexnej transformácií spoločnosti zohráva verejná správa významnú úlohu.

Teória a prax neboli pripravené na transformáciu spoločenského systému, a preto chýbala koncepcia reformy verejnej správy zohľadňujúca nový spoločenský systém.
Preto sa vláda a SNR rozhodli rozložiť reformu verejnej správy do niekoľkých etáp, v rámci ktorých sa mali postupne vytvárať systémové kroky smerujúce k formovaniu racionálnej podoby verejnej správy. Reformu verejnej správy v nových spoločenských podmienkach Slovenska je potrebné vnímať v kontexte novej a zmenenej filozofie. Uskutočňovanie reformy verejnej správy to nie sú len zmeny v rozdelení právomoci medzi úrovňou verejnej správy (štátna správa a samospráva), alebo decentralizácia moci na nižšie stupne.

Reformné procesy sa dotýkajú aj:

•zmeny chápania postavenia verejnej správy v spoločnosti, rast podielu súkromného sektora na plnení úloh, ktoré sa doteraz chápali výlučne ako úlohy verejnej správy,
•chápanie verejnej správy ako služby občanom a nie ako nástroj uplatňovania moci,
•uplatňovanie nových metód riadenia smerujúcich k vyššej kvalite výkonu verejnej správy,
•decentralizácia právomocí a zodpovednosti územnej štátnej správy na územnú a záujmovú samosprávu v oblasti služieb spolu s posilňovaním fiškálnej autonómie a zvyšovaním politického záujmu predstaviteľov samospráv,
•rastúca podpora verejnej správy súkromnému sektoru,
•vytváranie nových metód kontroly,
•vývoj informatizácie a posilňovania informovanosti,
•podpora rastu kvalifikácie zamestnancov verejnej správy.

Reformu verejnej správy je preto potrebné v súčasnosti chápať ako:

1.celkovú zmenu filozofie vo vzťahu k verejnej správe,
2.permanentný proces prebiehajúci v čase,
3.komplex vzájomne pôsobiacich vecných zmien súvisiacich s reformným procesom, to znamená uskutočniť v súčinnosti aj ďalšie reformné kroky a to:

3.1. reformu kompetencií
3.2.reformu verejných financií,
3.3 reformu riadenia a vzdelávania vo verejnej správe,
3.4 reformu informatizácie verejnej správy,
3.5 reformu mechanizmu kontroly.

Reforma verejnej správy sa neuskutočňuje len v krajinách s transformujúcou sa ekonomikou ale aj vo väčšine európskych štátov. Napriek tomu, že členské krajiny EÚ, ako aj asociované krajiny uplatňujú rôzne reformné stratégie, musia pri ich realizácii rešpektovať základné princípy reformy verejnej správy, ktorými sú:

1.Princíp občianskej spoločnosti je potrebné chápať ako participáciu občanov na rozvoji spoločnosti, a preto je potrebné vytvoriť podmienky pre ich čo najväčšiu spoluúčasť na rozvoji. To znamená vytvoriť nový vzťah medzi štátnou správou, územnou a záujmovou samosprávou, súkromným sektorom a organizáciami nevládneho sektora.

2.Princíp subsidiarity. Aby sa naplnili podmienky pre reálnu funkčnosť občianskej spoločnosti je nutné preniesť podiel zodpovednosti za správu verejných úloh na tú inštitucionálnu a územnú úroveň, ktorá je najbližšie k občanom a má predpoklady pre ich plnenie (odborné, ekonomické).

3.Princíp efektívnosti sa spája s racionalizáciou výdavkov spojených s výkonom verejnej správy na všetkých úrovniach. Výkonom verejnej správy by mali byť poverené subjekty garantujúce ekonomickú a sociálnu efektívnosť.

4.Princíp transparentnosti. Nepriehľadná, komplikovaná a na subjektivizme založená verejná správa umožňuje rast klientelizmu a korupcie. Preto je potrebné vniesť do života spoločnosti úsilie o spravodlivosť, zodpovednosť, vládu zákona, rešpekt pred deľbou moci a podporu iniciatíve a aktivite ľudí. Sprehľadnením štruktúry verejnej správy, stabilizáciou inštitúcií verejnej správy a zamestnancov v nich pôsobiacich je možná i zvýšená a objektívnejšia kontrola verejnosti nad správou veci verejných.

5.Princíp flexibility. Reforma verejnej správy by mala umožniť jej flexibilné reagovanie na zmeny vnútroštátnych požiadaviek, na budúce trendy európskych a celosvetových zmien ako aj na diferenciáciu potrieb a požiadaviek obyvateľov jednotlivých regiónov a obcí. Dôsledkom je diferenciácia v organizačnej štruktúre inštitúcií verejnej správy a uplatňovanie diferencovaných metód a nástrojov pri plnení verejných úloh v jednotlivých krajinách.

6.Princíp solidarity vychádza z rozdielnych objektívnych predpokladov pre rozvoj územia a znamená zodpovednosť rozvinutejších a silnejších za menej rozvinutých a slabších tak, aby sa dosiahol vyvážený rozvoj území. Vyžaduje vytvorenie vyrovnávacieho finančného mechanizmu pôsobiaceho v rámci štátu.

Reforma verejnej správy sa v našich podmienkach realizuje v niekoľkých etapách.