ÚVOD

Dejinné skúsenosti z dlho existujúcich štátnych útvarov ukazujú, že vážnym faktorom ich stability je zachovanie vlastných, kontinuálne sa vyvíjajúcich foriem verejnej správy a územného a správneho členenia.

Slovensko bolo do roku 1992 súčasťou väčších štátnych celkov (s výnimkou existencie Slovenského štátu). Napriek tomu, že Slováci v podstatnej miere nemohli zasahovať do formovania verejnej správy, nedá sa povedať, že verejná správa nemá vlastnú tradíciu.

Poznanie vývoja verejnej správy je dôležité pre pochopenie potreby a obsahu reformných krokov vo verejnej správe, ktorá sa uskutočňuje v súčasných podmienkach Slovenska a bude sa uskutočňovať aj v budúcnosti. Vývoj to potvrdzuje.

CIELE

1.Poznať vývoj územnej správy na území Slovenska v časových etapách: do vzniku 1. Československej republiky, do roku 1947, v období rokov 1947-1989.
2.Pochopiť príčiny reforiem a zásadné zmeny, ku ktorým dochádzalo v územnej správe.
3.Poznať reformu verejnej správy, ktorá sa uskutočňuje na Slovensku.:
•poznať dôvody pre reformu verejnej správy,
•poznať princípy reformy,
•pochopiť reformný proces ako komplex vzájomne pôsobiacich zmien (financií, vzdelávania, informatizácie a kontrole vo verejnej správe),
•vysvetliť etapovité rozloženie reformy verejnej správy a s tým súvisiace zmeny v štruktúre verejnej správy,
•poznať výsledky, ktoré sme dosiahli reformnými procesmi doposiaľ.
4.Poznať organizačnú štruktúru verejnej správy platnú od 1.1.2004.

VÝKLAD

VÝVOJ ÚZEMNEJ VEREJNEJ SPRÁVY DO VZNIKU 1. ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY

Na základe najstarších písomných prameňov možno konštatovať, že už v období 5. – 6. storočia sa začali na území terajšieho Slovenska vytvárať sídelné centrá, ku ktorým inklinovalo (organizačne i správne) širšie okolie. V 9. storočí sa začala formovať sústava miest – hradov, ako správnych stredísk jednotlivých regiónov na našom území.

Prvú známu reformu územnej správy uskutočnil kráľ Štefan I., ktorý vytvoril na celom území štátu tzv. hradské španstvá, ktoré sa stali strategickou oporou kráľovskej moci. Ich centrami sa stali kráľovské hrady: Bratislava, Nitra, Trenčín, Starý Tekov, Hont, Novohrad, Zvolen, Spiš, Šariš, Zemplín a i. Španstvá rešpektovali prirodzený spôsob väzieb medzi sídlami kráľa a jeho okolím.

Samospráva na území Slovenska sa začala formovať už v 13. storočí. Cechy remeselníkov si presadzovali v procese tzv. stavovskej demokratizácie práva hovoriť a usmerňovať rozvoj remesiel na území.

V 14. a 15. storočí bola štruktúra hradských španstiev postupne nahradená šľachtickými stolicami. Na čele stolice a neskôr župy stál panovníkom menovaný „župan“. Stolice postupne začali napĺňať samosprávnu podstatu aj keď v obmedzenom rozsahu. Samosprávne pôsobila len šľachta. Hlavným predstaviteľom samosprávy bol podžupan, ktorý bol volený stoličným parlamentom. Považoval sa tiež za vedúceho stoličnej administratívy. Stolice sa členili na slúžnovské okresy. Okresy spravoval slúžny za pomoci jedného až dvoch spoluprísažných.

Na konci 17. storočia (1785 – 1790) bola uskutočnená reforma verejnej správy. V stoliciach, ktoré sa zachovali, bola zrušená ich samospráva, a tak sa posilnila štátna byrokracia v prospech moci panovníka. Aby sa centralizovala moc, rozdelilo sa Uhorsko na väčšie územné celky – dištrikty, ktorých bolo 10, z toho 3 na Slovensku. Do každého dištriktu spadalo niekoľko stolíc.

K opätovnému obnoveniu územnej samosprávy došlo v rokoch 1848-49, i keď nie v pôvodnej podobe. Až v roku 1860 František Jozef I. na základe municipálnych zákonov reformoval verejnú správu. Za municípa boli považované župy (18), okresy tvorilo 164 miest a bolo vytvorených 18 slobodných kráľovských miest. Samosprávu v municípach tvoril municipálny výbor, ktorý bol zložený z najväčších daňových poplatníkov (50 %). Druhú polovicu tvorili volení zástupcovia obyvateľstva.

V rokoch 1. svetovej vojny ovládal municipálnu správu štát prostredníctvom vládnych komisárov.