Odovzdanie úloh zákonom na samosprávu bude znamenať zvýšenie tlaku na rozpočty územnej samosprávy, čo je potrebné riešiť úpravami, ktoré sa dotknú: sústavy daní, daňového určenia, daňovej právomoci, zmien v štruktúre rozpočtov, zmien v rozpočtových pravidlách, zmien kritérií pri prerozdeľovaní podielových daní, zmien princípu dotačného systému a štátnych fondov, ale aj zavedenie nového systému vertikálneho a horizontálneho finančného vyrovnávania ( na princípoch solidarity a motivácie) na celoštátnej úrovni a na úrovni vyšších územných celkov.

Zmenu pôsobnosti a zodpovednosti územnej samosprávy musí sprevádzať aj prevod majetku na územnú samosprávu, pretože bez možnosti hospodárenia s majetkom (za podmienok definovaných zákonom) nebude môcť zabezpečiť uhradenie modernizačného dlhu decentralizovaných zariadení a rast výdavkov na verejné služby inak, ako zvyšovaním daní a poplatkov za služby. To by vzhľadom na rozdielnu disponibilitu príjmov (osobných a verejných) mohlo spôsobovať rast rozdielov medzi regiónmi, tlak na objem finančného vyrovnávania a s tým súvisiace zvýšenie výdavkov na prerozdeľovanie, prípadne až rozpad systému, najmä sociálnej infraštruktúry.

Súčasťou zmien musí byť posilnenie finančnej autonómie územnej samosprávy v súlade s princípmi Európskej charty miestnej samosprávy. Územná samospráva musí mať dostatočnú voľnosť pri stanovovaní výšky miestnych daní a poplatkov, a stanovovaní ceny za miestne a regionálne služby. Je potrebné posilniť daňovú právomoc miestnej samosprávy, a dať v primeranom rozsahu daňovú právomoc samospráve vyšších územných celkov. Posilnenie nezávislosti samosprávy si však vyžaduje aj zvýšenie finančnej zodpovednosti a zavedenie kontrolných mechanizmov zo strany štátu. Tieto mechanizmy však v žiadnom nesmú narušovať autonómnosť rozhodovania územnej samosprávy o využití vlastných finančných zdrojov a v žiadnom prípade nemôže vzniknúť vzťah nadriadenosti a podriadenosti medzi jednotlivými úrovňami verejnej správy. V tejto súvislosti je potrebné upustiť od účelovo viazaných dotácií a uprednostniť dotácie blokové. Všetky tri úrovne majú volených predstaviteľov, svoje kompetencie a svoje programy, za ktoré sa zodpovedajú svojim voličom. Akýkoľvek vplyv jednej úrovne na druhú deformuje vzťah volič - volený predstaviteľ. Na druhej úrovni sú potrebné dostatočné kontrolné mechanizmy na všetky tri úrovne verejnej správy. Zo strany štátu pri kontrole grantov a transferov, resp. zo strany Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) v rámci hospodárneho využívania všetkých verejných financií.

V rámci zmeny systému je dôležité zvážiť mechanizmy, ktoré budú zmierňovať dopad prirodzenej súťaživosti medzi územnou samosprávou. Ak by sa tak nestalo, mohlo by prichádzať k pokračovaniu rastu rozdielov medzi regiónmi a medzi obcami pri ponuke verejných služieb. Tento jav môže spôsobiť destabilizáciu sídelnej štruktúry, ale môže pôsobiť negatívne aj v rámci systému finančného vyrovnávania.

Je potrebné počítať s tým, že výdaje na verejné služby najmä na sociálne služby, ochranu životného prostredia, spracovanie odpadu,...) budú neustále narastať. Extrémny nárast verejnej spotreby nebude možné realizovať iba reštriktivnými opatreniami, ale je nevyhnutné, aby sa zvyšovala participácia občanov pri ich realizácii a či už vo fáze rozhodovania o ich zabezpečovaní, resp. vyššou spoluúčasťou na ich úhrade.