Ricardo vychádzal zo Smitha a celé svoje dielo chápal ako kritiku Smitha a posmithovskej teórie. Hodnota podľa neho nie je tvorená troma dôchodkami (Smith), ale sa na ne rozdeľuje. Mzdu označil za prvotný dôchodok, zisk a rentu za druhotné. Mzdu chápal ako cenu práce. Rozlišoval prirodzenú mzdu a trhovú mzdu. Výška prirodzenej mzdy je daná nákladmi nevyhnutnými pre život robotníka a jeho rodiny. Trhová mzda kolíše okolo prirodzenej pod vplyvom dopytu a ponuky na trhu práce. Ricardo predpokladal, že existuje určitý mechanizmus, tzv. železný zákon mzdový, ktorý automaticky reguluje trhovú mzdu tak, že sa na dlhší čas nemôže odkloniť od prirodzenej mzdy ani vyššie ani nižšie.

Podľa Ricarda sa hodnota vytvorená prácou robotníka rozpadá na dve časti - na mzdu a zisk. Z týchto dvoch častí je mzda primárna, zisk je odvodená veličina, ktorá zostane priemyselnému podnikateľovi po odpočítaní mzdy z hodnoty robotníkovho produktu. Zisk môže vzrásť, len ak poklesne mzda a naopak, každý rast mzdy vyvolá pokles zisku. Ricardo poukázal na protikladnosť záujmov robotníkov a kapitalistov, čím bol jeho obraz kapitalizmu omnoho menej idylický než Smithov.

Výklad renty je veľmi dôležitou súčasťou Ricardovej teórie. Vychádzal z predpokladu, že hodnotu poľnohospodárskych výrobkov určuje najväčšie množstvo práce vynaložené na najhoršej pôde, ktorej výrobky sú ešte potrebné, aby mohol byť uspokojený dopyt. Na tejto najhoršej pôde nájomca dosahuje priemerný zisk a nedosahuje nijakú rentu. Naproti tomu na pôde úradnejšej alebo výhodnejšie položenej k trhu, kde treba vynaložiť menej práce, dosahujú nájomcovia okrem priemerného zisku aj určitý prebytok nad priemerný zisk. Tento prebytok im však nezostane. V dôsledku konkurencie ho pri prenajímaní pôdy musia zaplatiť majiteľom pôdy vo forme renty.

Táto renta sa nazýva diferenciálnou rentou, pretože vyplýva z rozdielov v úrodnosti pôdy a jej polohe. Diferenciálna renta nie je súčasťou ceny, pretože cenu určuje najväčšie množstvo vynaloženej práce na pôde najhoršej akosti, ktoré trh, vzhľadom na potrebu obilia, ešte akceptuje. Podľa Ricarda, obilie nie je drahé preto, že sa platí renta, ale renta sa platí preto, lebo obilie je drahé.

Ricardo v učení o rente použil metódu, ktorá neskôr dostala názov hraničný prístup. Tvrdil, že s rastom obyvateľstva bude potrebné čoraz väčšie množstvo potravín, ktoré sa dá získať len dodatočnými vkladmi kapitálu a práce do toho istého pozemku. Tieto dodatočné vklady však majú klesajúcu výnosnosť, teda získava sa nimi čoraz menšie množstvo potravín. Tu videl Ricardo perspektívy kapitalistickej spoločnosti pochmúrne, pretože rast renty a cien obilia povedie k rastu existenčného minima, tým k rastu miezd a následne k poklesu ziskov. Záujmy pozemkových vlastníkov sú teda podľa neho protichodné so záujmami ostatného obyvateľstva. Preto bol Ricardo presvedčený zástanca zrušenia obilných zákonov. Tým by sa umožnil dovoz lacnejšieho zahraničného obilia do Anglicka, čo vyvolá zníženie miezd, zvýšenie ziskov, a tým stimulovanie rastu bohatstva celej spoločnosti. Ricardo tu mal úplne opačný názor ako Malthus. ktorý bol za udržanie obilných zákonov, pretože predpokladal, že vysoká cena potravín a vysoká pozemková renta sú sprievodným znakom bohatej spoločnosti.

Ricardo venoval veľkú pozornosť medzinárodnej deľbe práce. Za jej základ považoval rozdiel v nákladoch, ale nie v absolútnych nákladoch ako Smith, ale relatívnych (komparatívnych). Rozdiely vo veľkosti nákladov jednotlivých tovarov sú v jeho chápaní rozdielmi v množstve práce vynaloženej na výrobu týchto tovarov. Pri voľnom obchode bude každá krajina vyrábať a vyvážať tie tovary, ktoré môže vyrábať relatívne lacnejšie, a dovážať tie tovary, ktoré relatívne lacno vyrába iná krajina.

Je to tzv. teória komparatívnych nákladov, ktorú Ricardo vysvetľoval na známom príklade Anglicka a Portugalska a výrobe vína a súkna. Portugalsko má absolútne náklady nižšie aj pri výrobe vína (80 - to znamená ročná práca 80 osôb), aj pri výrobe súkna (90). Anglické náklady na výrobu vína sú 120 a na výrobu súkna 100. Napriek tomu, že Portugalsko má absolútne prednosti pri výrobe obidvoch tovarov, bude sa špecializovať na výrobu vína, lebo tu sú jeho komparatívne prednosti väčšie. (Víno v Portugalsku je 80 : 120, kým súkno len 90 : 100.) Anglicko sa potom bude špecializovať na výrobu súkna, pri ktorého výrobe má tiež absolútnu nevýhodu, ale komparatívne menšiu, než pri výrobe vína. Výhodu z takého obchodu dosiahne aj Anglicko, aj Portugalsko. Teória komparatívnych nákladov teda predstavovala dôležitý argument v prospech voľného medzinárodného obchodu. Stala sa významnou súčasťou teórií o medzinárodnej deľbe práce, či už v tejto podobe alebo neskôr v premenenej forme teórie komparatívnych výhod.