Centrálna banka

Centrálna (ústredná, ceduľová, emisná) banka predstavuje štátnu bankovú investíciu. Zodpovedá v štáte za emisiu obeživa a priamo alebo nepriamo aj za množstvo úverov v obehu a za výšku úrokových sadzieb. Zákonnou povinnosťou centrálnej banky je zabezpečiť cenovú stabilitu, čo je veľmi dôležité pre ,,zdravie ekonomiky". Preto reguluje rozsah bankových zdrojov, a tým ponuku peňazí (množstvo peňazí v obehu).

Centrálna banka v trhovej ekonomike plní vo všeobecnosti niekoľko štandardných funkcií:

- je emisnou bankou, t.j. zo zákona má výsadné právo vydávať na území svojej krajiny hotovostné peniaze (bankovky, mince),
- je vrcholným subjektom menovej politiky - určuje a uskutočňuje menovú politiku,
- je bankou bánk - pôsobí ako banka pre ostatné komerčné banky, ktorým, okrem iného, poskytuje úvery,
- je bankou pre štát - vedie účty štátneho rozpočtu, spravuje štátny dlh,
- je reprezentantom štátu v menovej oblasti - zabezpečuje vzťahy s centrálnymi bankami iných krajín a s medzinárodnými finančnými inštitúciami,
- zabezpečuje správu devízových rezerv a ovplyvňuje menový kurz,
- vykonáva dohľad nad činnosťou komerčných bánk a pobočiek zahraničných bánk, resp. dozor nad činnosťou aj ďalších finančných inštitúcií (obchodníci s cennými papiermi, poisťovne).

Na zabezpečenie svojich úloh centrálna banka využíva priame a nepriame nástroje, prostredníctvom ktorých sa usiluje regulovať ponuku peňazí a podmienky úverovania. Tak ovplyvňuje základné makroekonomické ukazovatele - infláciu, HDP a zamestnanosť. S nástrojmi, ktoré využíva, sa bližšie oboznámime pri výklade menovej politiky.

V každej krajine je len jedna centrálna banka, čo umožňuje uskutočňovať jednotnú menovú politiku.[2] Predpokladom efektívneho fungovania centrálnej banky a plnenia jej funkcií je nezávislosť centrálnej banky od vlády. Vzájomný vzťah oboch inštitúcií je upravený rôzne, napríklad od povinnosti koordinovať svoju činnosť s vládnou politikou (napr. Bank of England) až po plnú nezávislosť od vládnej politiky (napr. USA, Japonsko, Švajčiarsko či NSR do roku 1999). V súčasnosti sa celosvetovo presadzuje trend k posilneniu nezávislosti centrálnej banky. Nezávislosť centrálnej banky je okrem iného, jednou z podmienok na vstup krajiny do Európskej menovej únie[3].

Centrálna banka predstavuje vrcholný subjekt menovej politiky. K jej funkciám patria:

- výkon menovej politiky,
- emisia hotovostných peňazí,
- výkon funkcií banky štátu,
- výkon funkcií banky bánk,
- devízové a kurzové operácie,
- zastupovanie štátu v medzinárodných menových a finančných in­štitúciách.

Cieľ centrálnej banky môže byť formulovaný rôzne, napríklad ako cenová stabilita, stabilita meny, inflačné cielenie a pod. Na rozdiel od komerčných bánk centrálna banka nie je orientovaná na dosahovanie zisku, čo dokumentuje aj skutočnosť, že prebytok svojho hospodáre­nia odvádza do štátneho rozpočtu.

Komerčná banka je špecifický podnikateľský subjekt, zameraný na dosahovanie zisku pri zohľadnení primeraného rizika podnikania v oblasti bankovníctva.

K hlavným funkciám komerčných bánk patrí funkcia finančného sprostredkovateľa, prijímanie vkladov, poskytovanie úverov, vykoná­vanie platobného styku a poskytovanie ďalších služieb pre svojich klientov.

Podľa knihy Ekonómia v novej ekonomike od Jána Lisého je známe chápanie komerčných bánk takto: 

Komerčná banka sa obyčajne charakterizuje ako finančný sprostredkovateľ presunu dočasne voľných prostriedkov v ekonomike – prijíma vklady od tých, ktorí sporia, a poskytuje pôžičky tým, ktorí majú investičné príležitosti. Vkladateľom na požiadanie vypláca peniaze naspäť alebo ich prevádza na iné účty.

Základnými funkciami komerčnej banky sú:

- prijímanie vkladov,
- poskytovanie úverov,
- realizácia platobného styku,
- poskytovanie ďalších finančných a poradenských služieb,
- ovplyvňovanie emisie úverových peňazí a pod.

Komerčné banky predstavujú obchodno-podnikateľské subjekty, zamerané na dosahovanie zisku. Zdrojom zisku bánk je predovšetkým bankové rozpätie, t.j. rozdiel medzi príjmami z poskytnutých úverov a úrokmi, ktoré banka musí vyplatiť na prijaté vklady[4]. Preto sa banka snaží premieňať vklady na úvery. To znamená, že sú to práve banky, ktoré v trhovej ekonomike predstavujú inštitucionalizovanú podobu ponuky peňazí.

Z hľadiska rozsahu a druhu uskutočňovaných operácií môžeme komerčné banky rozdeliť na univerzálne, ktoré uskutočňujú všetky základné operácie, a špecializované, ktoré uskutočňujú obmedzenú skupinu operácií (napr. hypotekárne banky sa špecializujú na dlhodobé pôžičky zabezpečené nehnuteľným majetkom).

Činnosť súkromných komerčných bánk podlieha pomerne prísnej regulácii zo strany centrálnej banky.