Obsah

Úvod 3
Bankovníctvo 4
Bankový systém   4
Banková sústava na Slovensku 5
Centrálna banka 6
Vplyv centrálnej banky na komerčné banky 9
Multiplikačný proces a multiplikátor depozít 11
Kreácia bankových peňazí.
Multiplikátor ponuky peňazí. 12
Záver
Zdroje

Úvod

Cieľom mojej práce je oboznámenie sa so základnými pojmami, ktoré sa týkajú mojej témy, čiže bankového systému, centrálnej banky a multiplikátora bankových peňazí. Povieme si niečo o tom, ako je to na Slovensku, čo sa týka bankovej sústavy a aj to, aký je vplyv centrálnej banky na komerčné banky. Povieme si ako rozlišujeme bankové systémy a ich aj bližšie charakterizujeme. Takisto si aj uvedieme názorné príklady ohľadom kreácie bankových peňazí, aby sa to lepšie zapamätalo.

Bankovníctvo

Bankovníctvo skúma bankové systémy, inštitúcie, ktoré v nich pôsobia, analyzuje bankové produkty, a zaoberá sa aj ekonomickými, legislatívnymi a medzinárodnými
faktormi ovplyvňujúcimi efektívnosť a stabilitu bankových subjektov.Bankový systém

Bankový systém tvorí spravidla centrálna banka a sieť komerčných bánk. Bankové systémy jednotlivých krajín sú rozmanité, ich formovanie je podmienené konkrétnymi historickými a ekonomickými podmienkami tej ktorej krajiny.

Na základe jednotlivých kriteriálnych hľadísk začleňujeme bankové systémy do základných typov.

Podľa existencie inštitucionálneho oddelenia centrálnej banky od komerčných bánk rozlišujeme:

a) jednostupňový bankový systém,
b) dvojstupňový bankový systém.

Pre jednostupňový bankový systém je charakteristické, že jedna banková inštitúcia je nositeľom funkcií centrálnej banky a zároveň aj funkcií komerčných bánk. Jednostupňové bankové sústavy sa vyskytujú obvykle v iných než trhových podmienkach, a preto aj výkon funkcií centrálnej banky a komerčných bánk má formálny charakter.

Jednostupňový bankový systém nevylučuje existenciu viacerých bánk v ekonomike, sú však plne podriadené jednej ,,monobanke". Nepredstavujú samostatné trhové subjekty, ale zabezpečujú len akúsi deľbu práce svojou orientáciou na určitý druh operácií, napríklad v oblasti investičnej, bytovej výstavby, poľnohospodárstva alebo zahraničného obchodu.

Takáto banková sústava bola charakteristická pre bývalé centrálne plánované ekonomiky; u nás existovala v rokoch 1950 - 1990. Centrálnou bankou bola Štátna banka československá (ŠBČS). Existovali aj ostatné banky v spomenutých oblastiach: zahraničný obchod - Československá obchodná banka, sektor obyvateľstva - Česká štátna sporiteľňa a Slovenská štátna sporiteľňa, investičná výstavba - Investičná banka.

Okrem nich existovala ešte Živnostenská banka s pobočkou v Londýne, ktorá zabezpečovala cudzomenový styk pre domácnosti a neziskové organizácie.

Dvojstupňový bankový systém predstavuje štandardnú formu usporiadania moderného bankovníctva. Je charakteristický pre väčšinu vyspelých krajín. I keď existujú mnohé odlišnosti vo formách, v akých sa jednotlivé bankové systémy vyskytujú, za hlavné považujeme oddelenie centrálnej banky od komerčných bank,
vyjadrené v špecifických funkciách a cieľoch komerčných bánk oddelených od funkcií a cieľov centrálnej banky.

Banková sústava na Slovensku

Aj Slovensko má v súčasnosti dvojstupňovú bankovú sústavu.

Centrálnou bankou v SR je Národná banka Slovenska (NBS), ktorá vznikla súčasne so vznikom SR – 1. januára 1993. Je právnickou osobou so sídlom v Bratislave. Podľa pôvodného znenia zákona o NBS hlavnou úlohou NBS bolo zabezpečovanie menovej stability. Takto formulovaný cieľ obsahoval istú dichotómiu. Zahŕňal v sebe dva prvky, a to vnútroštátny a zahraničný cieľ – stabilnú cenovú hladinu a stabilný kurz voči zahraničným menám, pričom tieto dva ciele sa mohli dostať do vzájomného rozporu.

Novela zákona o NBS z roku 2001 (zákon NR SR č. 149/2001 Z.z.) priniesla okrem iného novú formuláciu hlavného cieľa NBS, ktorým sa stalo udržiavanie cenovej stability. Novokoncipovaný hlavný cieľ NBS je jednoznačný a je súčasťou harmonizácie legislatívy SR s legislatívou EÚ.

Najvyšším riadiacim orgánom NBS je osemčlenná banková rada NBS, ktorá sa skladá z guvernéra, 2 viceguvernérov, 2 vrchných riaditeľov a 3 ďalších členov. Guvernéra a viceguvernérov menuje a odvoláva prezident republiky na návrh vlády a po schválení Národnou radou SR. Ostatných členov bankovej rady menuje a odvoláva vláda na návrh guvernéra. Guvernér, viceguvernéri a vrchní riaditelia sú menovaní na 6 rokov, ostatní členovia bankovej rady na 4 roky. Členstvo v bankovej rade môže trvať najviac dve funkčné obdobia nasledujúce po sebe.

Na Slovensku v roku 2004 pôsobilo 21 komerčných bánk (Slovenská sporiteľňa, Všeobecná úverová banka, Tatra banka, ČSOB, ING Bank, HVB Bank Slovakia, Prvá stavebná sporiteľňa, UniBanka, Ľudová banka, Citibank (Slovakia), Dexia banka Slovensko, Istrobanka, OTP Banka Slovensko, Poštová banka, VÚB Wüstenrot, Credit Lyonnais Bank Slovakia, Komerčná banka Bratislava, ČSOB stavebná sporiteľňa, Banka Slovakia, Commerzbank, Slovenská záručná a rozvojová banka a Eximbanka SR (banka založená podľa osobitného zákona). Okrem týchto bánk pôsobí na Slovensku ešte sedem zastúpení peňažných ústavov zo zahraničia. V štruktúre uvedených bánk dominujú banky s univerzálnou licenciou, zastúpené sú tiež špecializované stavebné sporiteľne.

Vlastníctvo kapitálu v uvedených bankách je súkromné, okrem Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, ktorá disponuje štátnym kapitálom. Vo väčšine bánk je zastúpený zahraničný kapitál. Procesom privatizácie zahraničným investorom zatiaľ neprešla Poštová banka[1].Centrálna banka

Centrálna (ústredná, ceduľová, emisná) banka predstavuje štátnu bankovú investíciu. Zodpovedá v štáte za emisiu obeživa a priamo alebo nepriamo aj za množstvo úverov v obehu a za výšku úrokových sadzieb. Zákonnou povinnosťou centrálnej banky je zabezpečiť cenovú stabilitu, čo je veľmi dôležité pre ,,zdravie ekonomiky". Preto reguluje rozsah bankových zdrojov, a tým ponuku peňazí (množstvo peňazí v obehu).

Centrálna banka v trhovej ekonomike plní vo všeobecnosti niekoľko štandardných funkcií:

- je emisnou bankou, t.j. zo zákona má výsadné právo vydávať na území svojej krajiny hotovostné peniaze (bankovky, mince),
- je vrcholným subjektom menovej politiky - určuje a uskutočňuje menovú politiku,
- je bankou bánk - pôsobí ako banka pre ostatné komerčné banky, ktorým, okrem iného, poskytuje úvery,
- je bankou pre štát - vedie účty štátneho rozpočtu, spravuje štátny dlh,
- je reprezentantom štátu v menovej oblasti - zabezpečuje vzťahy s centrálnymi bankami iných krajín a s medzinárodnými finančnými inštitúciami,
- zabezpečuje správu devízových rezerv a ovplyvňuje menový kurz,
- vykonáva dohľad nad činnosťou komerčných bánk a pobočiek zahraničných bánk, resp. dozor nad činnosťou aj ďalších finančných inštitúcií (obchodníci s cennými papiermi, poisťovne).

Na zabezpečenie svojich úloh centrálna banka využíva priame a nepriame nástroje, prostredníctvom ktorých sa usiluje regulovať ponuku peňazí a podmienky úverovania. Tak ovplyvňuje základné makroekonomické ukazovatele - infláciu, HDP a zamestnanosť. S nástrojmi, ktoré využíva, sa bližšie oboznámime pri výklade menovej politiky.

V každej krajine je len jedna centrálna banka, čo umožňuje uskutočňovať jednotnú menovú politiku.[2] Predpokladom efektívneho fungovania centrálnej banky a plnenia jej funkcií je nezávislosť centrálnej banky od vlády. Vzájomný vzťah oboch inštitúcií je upravený rôzne, napríklad od povinnosti koordinovať svoju činnosť s vládnou politikou (napr. Bank of England) až po plnú nezávislosť od vládnej politiky (napr. USA, Japonsko, Švajčiarsko či NSR do roku 1999). V súčasnosti sa celosvetovo presadzuje trend k posilneniu nezávislosti centrálnej banky. Nezávislosť centrálnej banky je okrem iného, jednou z podmienok na vstup krajiny do Európskej menovej únie[3].

Centrálna banka predstavuje vrcholný subjekt menovej politiky. K jej funkciám patria:

- výkon menovej politiky,
- emisia hotovostných peňazí,
- výkon funkcií banky štátu,
- výkon funkcií banky bánk,
- devízové a kurzové operácie,
- zastupovanie štátu v medzinárodných menových a finančných inštitúciách.

Cieľ centrálnej banky môže byť formulovaný rôzne, napríklad ako cenová stabilita, stabilita meny, inflačné cielenie a pod. Na rozdiel od komerčných bánk centrálna banka nie je orientovaná na dosahovanie zisku, čo dokumentuje aj skutočnosť, že prebytok svojho hospodárenia odvádza do štátneho rozpočtu.

Komerčná banka je špecifický podnikateľský subjekt, zameraný na dosahovanie zisku pri zohľadnení primeraného rizika podnikania v oblasti bankovníctva.

K hlavným funkciám komerčných bánk patrí funkcia finančného sprostredkovateľa, prijímanie vkladov, poskytovanie úverov, vykonávanie platobného styku a poskytovanie ďalších služieb pre svojich klientov.

Podľa knihy Ekonómia v novej ekonomike od Jána Lisého je známe chápanie komerčných bánk takto:

Komerčná banka sa obyčajne charakterizuje ako finančný sprostredkovateľ presunu dočasne voľných prostriedkov v ekonomike – prijíma vklady od tých, ktorí sporia, a poskytuje pôžičky tým, ktorí majú investičné príležitosti. Vkladateľom na požiadanie vypláca peniaze naspäť alebo ich prevádza na iné účty.

Základnými funkciami komerčnej banky sú:

- prijímanie vkladov,
- poskytovanie úverov,
- realizácia platobného styku,
- poskytovanie ďalších finančných a poradenských služieb,
- ovplyvňovanie emisie úverových peňazí a pod.

Komerčné banky predstavujú obchodno-podnikateľské subjekty, zamerané na dosahovanie zisku. Zdrojom zisku bánk je predovšetkým bankové rozpätie, t.j. rozdiel medzi príjmami z poskytnutých úverov a úrokmi, ktoré banka musí vyplatiť na prijaté vklady[4]. Preto sa banka snaží premieňať vklady na úvery. To znamená, že sú to práve banky, ktoré v trhovej ekonomike predstavujú inštitucionalizovanú podobu ponuky peňazí.

Z hľadiska rozsahu a druhu uskutočňovaných operácií môžeme komerčné banky rozdeliť na univerzálne, ktoré uskutočňujú všetky základné operácie, a špecializované, ktoré uskutočňujú obmedzenú skupinu operácií (napr. hypotekárne banky sa špecializujú na dlhodobé pôžičky zabezpečené nehnuteľným majetkom).

Činnosť súkromných komerčných bánk podlieha pomerne prísnej regulácii zo strany centrálnej banky.Vplyv centrálnej banky na komerčné banky

Vzájomné pôsobenie medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami je možné vďaka previazanosti bilancií bánk.

Prístup k položkám bilancie v bankovníctve je špecifický, vyžaduje definovať prístup k aktívam a pasívam v centrálnej banke a v komerčnej banke.

V schematickej bilancii centrálnej banky pasíva predstavujú zdroje, resp. menovú bázu. Aktíva definujeme ako spôsob tvorby zdrojov centrálnej banky.

V komerčnej banke je odlišný prístup k bilancii. Pasíva predstavujú zdroje komerčnej banky, aktíva spôsob použitia týchto zdrojov. Napríklad, ak banka získa zdroje v podobe vkladov vkladateľov, tie predstavujú pasíva banky. Keď tieto zdroje poskytne v podobe úverov klientom, poskytnuté úvery predstavujú aktíva banky. Podobne možno interpretovať aj prístup k iným položkám aktív a pasív. Dôležité pritom je, aby sa jednotlivé položky posudzovali z pohľadu banky.

Bilancie bánk sú vzájomne prepojené prostredníctvom systému rezerv bankovej sústavy. Systém rezerv nie je vhodné stotožňovať len s povinnými minimálnymi rezervami, lebo ho chápeme širšie ako objem zdrojov v bankovej sústave, ktoré sa potenciálne môžu využívať napríklad na úvery v komerčných bankách.

Centrálna banka		Komerčná banka
Aktíva	Pasíva	Aktíva	Pasíva
1. Úvery komerčným bankám 2. Štátne cenné papiere 3. Zahraničné aktíva	1. Hotovostné obeživo Rezervy	1.Pokladničná hotovosť 2.Poskytnuté úvery 3.Investície 4.Majetok Rezervy	1.Vlastné zdroje 2.Cudzie zdroje - od centrálnej banky - od iných bánk - vklady vkladateľov - zdroje získané emisiou CP - ostatné zdroje

Všetky nástroje menovej politiky centrálnej banky vplývajú na zmenu zdrojov v bankovej sústave. Pôsobenie týchto zmien možno zhrnúť do troch základných okruhov:
1. sprostredkovanie nákupu a predaja štátnych cenných papierov centrálnou bankou komerčným bankám,
2. úvery centrálnej banky komerčným bankám,
3. zmena percentuálnej sadzby povinných minimálnych rezerv.

Nákup štátnych cenných papierov komerčnými bankami odčerpáva disponibilné prostriedky z bankového sektora, znižuje množstvo rezerv. Opačný proces, keď dochádza k vyplateniu týchto cenných papierov, zvyšuje množstvo rezerv v bankovom systéme.

Poskytnutie úverov centrálnou bankou komerčným bankám zvyšuje množstvo rezerv v bankovej sústave a naopak, splácanie úverov komerčnými bankami znižuje množstvo rezerv v bankovej sústave. Sledovanie zdrojov v bankovej sústave súvisí s potenciálnou schopnosťou multiplikácie depozít, resp. zdrojov v bankovej sústave.

Multiplikačný proces a multiplikátor depozít

Multiplilkátor depozít má obrátený tvar sadzby povinných minimálnych rezerv (PMR).

Pôsobenie multiplikátora depozít vysvetľuje príklad:

Pôsobením nástrojov menovej politiky centrálnej banky alebo rastu vkladov vkladateľov v bankách sa zvýšia rezervy bankového systému o 100 jednotiek. Ak budú povinné minimálne rezervy 10 %, z týchto 100 jednotiek budú musieť komerčné banky držať 10 jednotiek v podobe povinných minimálnych rezerv na účtoch v centrálnej banke a ostatných 90 jednotiek môžu použiť na poskytnutie úverov klientom. Týchto 90 jednotiek sa po vyrovnaní záväzkov medzi rôznymi subjektmi dostane na účty v bankách v podobe nových vkladov, z ktorých opäť 10 %, t. j. 9 jednotiek sa dostane na účty povinných minimálnych rezerv a zvyšných 81 jednotiek bude poskytnutých v podobe nových úverov. Opakovanie tohto procesu vedie k multiplikácii zdrojov v bankovej sústave a pôvodné zvýšenie zdrojov bankovej sústavy o 100 jednotiek sa ich opakovaným poskytovaním vo väčšej miere prejaví v ponuke peňazí.

Ak bude sadzba povinných minimálnych rezerv 10 %, ponuka peňazí sa zvýši takto:

∆ M = 100 jednotiek × 1 / 10% = 1 000 jednotiek

Ak bude sadzba povinných minimálnych rezerv 5 %, situácia bude nasledovná:

∆ M = 100 jednotiek × 1 / 5% = 2 000 jednotiek

Ak bude sadzba povinných minimálnych rezerv 20 %, ponuka peňazí sa zmení nasledovne:

∆ M = 100 jednotiek × 1 / 20% = 500 jednotiek

Z príkladov vyplýva, že čím nižšia je sadzba povinných minimálnych rezerv, tým viac sa zvýši ponuka peňazí.

Multiplikátor depozít vyjadruje potenciálnu schopnosť zvyšovať ponuku peňazí. Predpokladom na to, aby k multiplikácii skutočne došlo, je splnenie dvoch podmienok: ekonomické subjekty uložia svoje disponibilné prostriedky vo forme vkladov do komerčných bánk a banky takto získané zdroje použijú na poskytovanie úverov.

Význam multiplikátora depozít spočíva v jeho schopnosti vyjadriť potenciál úverovej emisie peňazí, na ktorej sa podieľajú komerčné banky.Kreácia bankových peňazí. Multiplikátor ponuky peňazí.

V modernej trhovej ekonomike existujú vo všeobecnosti dvaja ,,výrobcovia" peňazí: centrálna banka a komerčné banky. Zatiaľ čo hotové peniaze (bankovky a mince)
zavádza do obehu centrálna banka na základe svojho zákonného monopolného postavenia, bankové (depozitné) peniaze vznikajú prostredníctvom poskytovania úverov komerčnými bankami, pričom - ako si ukážeme ďalej - centrálna banka tento proces ovplyvňuje pomocou monetárnych nástrojov (operácie na voľnom trhu,
miera povinných rezerv, diskontná politika).

Kreácia bankových peňazí predstavuje špecifický produkt bankovej činnosti, ktorý má bezprostredné a priame dôsledky nielen na peňažný trh, ale aj na reálny výkon
ekonomiky. Komerčné banky, ktoré disponujú bankovými vkladmi, majú schopnosť ovplyvňovať množstvo a štruktúru peňazí v obehu poskytovaním úverov svojim
klientom. Vystupujú ako výrobná firma, ktorá ,,vyrába" peniaze a zhodnocuje aktíva.

V ďalšom výklade opíšeme mechanizmus tvorby nových peňazí bankovým systémom.

Komerčné banky držia časť peňažných prostriedkov, ktoré získajú ako vklady, na účte v centrálnej banke (a nemôžu nimi disponovať). Tieto povinné rezervy sa vytvárajú na základe zákonných požiadaviek[5], a to ako príslušný percentuálny podiel z vkladov (tzv. miera povinných rezerv). Okrem nich môžu komerčné banky držať dodatočné rezervy (prebytok rezerv), ktoré predstavujú najlikvidnejšie obchodné aktíva. Slúžia na každodenné obchodné potreby a realizáciu záväzkov banky (napr. pri výbere vkladov klientmi). Keby komerčné banky udržiava1i 100 % krytie vkladov, nemohli by vytvárať bankové peniaze. V tomto prípade by však vklady neprinášali komerčným bankám nijaký výnos, naopak, banky by z nich museli platiť úroky. Skutočnosť vyzerá inak.

Moderné banky uplatňujú systém čiastočného krytia vkladov. Keď banka získa vklad, časť z neho musí povinne držať vo forme zákonných rezerv v centrálnej banke a zvyšnú časť vkladov môže poskytnúť vo forme úverov klientom alebo vynaložiť na portfóliové investície (t. j. na nákup cenných papierov). Poskytnuté prostriedky sa vracajú do bankového systému ako vklad a proces sa opakuje. Do pohybu sa uvádza reťazová reakcia, ktorá v konečnom dôsledku vedie k multiplikácii bankových vkladov a k rozšíreniu množstva peňazí.

Tvorbu peňazí a zvýšenie ponuky peňazí možno ilustrovať na príklade.

Predpokladajme, že banka A (banka 1. generácie) získa vklad 1 000 Sk a miera povinných minimálnych rezerv stanovená centrálnou bankou je 10 %. Potom banka A musí deponovať zákonom požadovaných 100 Sk v podobe povinných bankových rezerv a zvyšných 900 Sk predstavuje prebytočné rezervy (z hľadiska zákonných požiadaviek). Tieto rezervy použije banka na poskytnutie úverov svojim zákazníkom, a1ebo na nákup cenných papierov s cieľom získať dodatočný dôchodok na základe trhovej úrokovej sadzby.

Bilancia uvedenej operácie banky A bude vyzerať takto:

Aktíva	Sk	Pasíva	Sk
Rezervy	100	Vklady	1000
Pôžičky a investície	900
Spolu	1000	Spolu	1000

Pasíva banky A naďalej tvorí 1 000 Sk, pretože poskytnutím pôžičiek sa záväzky banky voči vkladateľom nezmenili. Banka má však teraz dva druhy aktív: 100 Sk rezerv v trezoroch a 900 Sk úverov. (Úvery sú záväzkami subjektov, ktoré dostali pôžičku, ale pre banku predstavujú aktíva, pretože tieto subjekty sú povinné ich splatiť.) Naďalej platí, že suma aktív sa rovná sume pasív.

Teraz preskúmajme, čo sa stalo s ponukou peňazí. Pokým banka neposkytovala úvery, množstvo peňazí bolo 1 000 Sk na bežných účtoch. Keď komerčná banka začala
poskytovať úvery, ponuka peňazí sa zvýšila. Vkladatelia majú naďalej na svojich účtoch 1 000 Sk, ale teraz aj dlžníci majú 900 Sk hotovosti (resp. ak bol úver poskytnutý v bezhotovostnej forme - 900 Sk vo forme vkladov). Celkové množstvo peňazí sa zvýšilo a teraz tvorí 1 900 Sk. To znamená, že keď komerčná banka
drží len časť vkladov v podobe rezerv a zvyšnú časť použije na úvery, potom vytvára nové peniaze.

Čo sa stane s 900 Sk, ktoré banka A poskytla ako úver, resp. investovala do cenných papierov? Noví držitelia týchto peňazí ich buď uložia priamo do banky, alebo za ne nakúpia tovary a služby (v tom prípade ich ako tržby uložia do bánk predávajúci týchto statkov). Znamená to, že daná suma nezostane v domácnostiach alebo vo
firmách, ale vracia sa v podobe vkladov do bankového systému (predpokladajme, že do banky B - banky 2. generácie).

Banka B postupuje s vkladom 900 Sk podobne: ponecháva si 1/10 vkladu (90 Sk) v podobe predpísaných minimálnych rezerv a prebytočné rezervy, t.j. 810 Sk, zmení na pôžičky a portfóliové investície. Jej bilancia bude vyzerať takto:

Aktíva	Sk	Pasíva	Sk
Rezervy	90	Vklady	900
Pôžičky a investície	810
Spolu	900	Spolu	900

Pôvodných 1 000 Sk vkladu sa ,,rozmnožilo“ na 2 710 Sk (1000 + 900 + 810) a celý proces reťazovito pokračuje ďalej.

Vytváranie nových peňazí vďaka čiastočnému krytiu vkladov sa na prvý pohľad môže zdať nepravdepodobným, pretože vzniká dojem, že banka vytvára peniaze doslova zo vzduchu. Aby sme lepšie pochopili mechanizmus tvorby peňazí, poznamenajme, že keď komerčná banka poskytuje úvery zo svojich rezerv a zvyšuje množstvo peňazí, nevyrába žiadne materiálne hodnoty. Získanie úverov znamená, že u dlžníkov sa objavujú peniaze, a teda aj možnosť získať tovary a služby. Pritom sa však nestávajú bohatšími, pretože peniaze si požičiavajú. Inými slovami, zároveň ako banka dáva peniaze do obehu, zvyšujú sa aj záväzky ich dlžníkov. Výsledkom procesu tvorby peňazí je zvýšenie likvidity ekonomiky v tom zmysle, že sa v nej objavuje viac prostriedkov v obehu, ale úroveň bohatstva sa nemení.

Tento proces tvorby nových peňazí bankovým systémom sa označuje ako multiplikovaná expanzia bankových peňazí. Súhrnne ho môžeme znázorniť v nasledujúcej tabuľke:

Banka	Prírastok bankových peňazí	Rezervy	Úvery
A (1. generácie)	1 000	100	900
B (2. generácie)	900	90	810
C (3. generácie)	810	81	729
...	...	...	...
Spolu	10 000	1 000	9 000

Multiplikačný proces tvorby ,,nových" vkladov bude pokračovať dovtedy, pokým existujú relatívne prebytočné bankové rezervy. Keby uvedený proces prebiehal ideálne až do svojho vyčerpania, potom by čistý prírastok novovytvorených bankových peňazí (∆ M), ktoré sú súčasťou ponuky peňazí, predstavoval:

∆ M = 1 / r . ∆ R

kde:

∆ M je prírastok bankových peňazí,
∆ R - prírastok rezerv v bankovom systéme,
r - miera povinných rezerv (10 % = 0,1),

1 / r - multiplikátor ponuky peňazí (v našom prípade má hodnotu 10, čo znamená, že každá jednotka prírastku rezerv je sprevádzaná desaťnásobným prírastkom vkladov).

Môžeme zhrnúť: Bankový systém založený na čiastočnom krytí vkladov prostredníctvom povinných minimálnych rezerv vytvára priestor pre tvorbu bankových peňazí,
ktoré rozširujú ponuku peňazí. Prírastok vytvorených vkladov je daný prírastkom rezerv (pôvodného vkladu), vynásobeného multiplikátorom ponuky peňazí, ktorý sa rovná recipročnej hodnote miery povinných rezerv. Schopnosť niekoľkonásobne zvýšiť pôvodné bankové vklady je jednou zo základných vlastností bankového systému.

Treba však poznamenať, že v bankovej praxi proces tvorby depozitných peňazí neprebieha v takej ideálnej podobe ako v uvedenom príklade. Úplná expanzia vkladov by nastala len vtedy, keby boli splnené dve podmienky:

a) všetky nové peniaze (tržby) sa vracajú do bankového systému a neunikajú do mimobankového obehu;
b) žiadna banka nedrží prebytočné rezervy.

V opačnom prípade nárast vkladov bude menší ako teoreticky vypočítaný.

Uvedený multiplikačný proces môže prebiehať aj v opačnom smere, keď odlev zdrojov redukuje bankové peniaze - tzv. kontrakcia bankových peňazí. Ak vkladatelia (klienti) vyberajú svoje vklady, banky strácajú zároveň rovnaké množstvo rezerv. Musia potom vytvoriť nové rezervy (napr. redukciou pôžičiek alebo predajom niektorých zo svojich cenných papierov), čím sa však obmedzujú ich úverové možnosti; zníži sa peňažný základ a následne sa mnohonásobne zníži množstvo bankových peňazí. Pretože ,,ponuka peňazí = obeživo + šekové účty", obmedzenie šekových účtov redukuje celkovú ponuku peňazí.

Na expanziu, či kontrakciu množstva peňazí v obehu pôsobí, samozrejme, aj zmena miery povinných rezerv. Ak sa miera povinných rezerv zníži, vyvolá to prudký rast celkového prírastku vkladov; jej zvýšenie vedie, naopak, k prudkému poklesu ponuky peňazí.

Na ovplyvňovanie činnosti komerčných bánk - regulovanie bankových zdrojov, a tým vytáranie priaznivejších alebo menej priaznivých podmienok na poskytovanie úverov, môže centrálna banka využívať aj operácie na voľnom trhu a diskontnú politiku.

Záver

Na záver môjho projektu by som chcela povedať, že táto téma je veľmi zaujímavá a tieto informácie sú veľmi žiadúce, ak berieme do úvahy nás, budúcich ekonómov. Bankový systém ako sme sa dozvedeli tvorí centrálna banka a sieť komerčných bánk, ktoré nie sú cudzie ani pre jednoduchého občana. Dnes je taká doba, že prevažne každý občan Slovenskej republiky má nejaký vzťah s bankami a preto si myslím, že táto téma má niečo do seba. Je dobré, ak človek pozná rôzne formy a činnosti našich, ale aj zahraničných bánk, pretože nikdy nevie kedy bude potrebovať ísť do tej ktorej banky. A rozhodne je dobré ak človek, ktorý príde do banky vie čo chce a vie, čo tá ktorá banka mu môže ponúknuť. Myslím si, že táto téma zaujme a dúfam, že aspoň raz sa vám zídu tieto informácie.

Funkcie centrálnej banky v USA plní Federálny rezervný systém (Fed). Jeho organizácia vychádza z rozdelenia územia na 12 oblastí, pričom v každej z nich funguje federálna rezervná banka. Fed riadi sedemčlenná Rada guvernérov, ktorá určuje zásady menovej a úverovej politiky, vykonáva dozor nad federálnymi a členskými (tzv. národnými) bankami. Radu guvernérov vymenúva prezident a za svoju činnosť je zodpovedná Kongresu. Cieľom menovej politiky Fed je ovplyvňovať výkonnosť ekonomiky.

[1]Novým fenoménom v Európe v oblasti centrálneho bankovníctva bol vznik (od 1.1.1999) Eurosystému, tvoreného Európskou centrálnou bankou (ECB) a národnými centrálnymi bankami (pôvodne jedenástich, od 1.1.2001 dvanástich) členských krajín eurozóny, a Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB), tvoreného ECB a (pôvodne pätnástimi od 1.mája 2004 dvadsiatimi piatimi) národnými centrálnymi bankami členských štátov Európskej únie.

[2]Vytvorenie ESCB posilňuje integráciu menových vzťahov - jeho úlohou sa stáva realizácia jednotnej menovej politiky Eurosystému. Základným cieľom ESCB je udržať cenovú stabilitu, ktorou sa rozumie rast cien pod 2%; súčasne by mal podporovať základnú líniu hospodárskej politiky únie.

[3]Vytvorením ESCB a zavedením jednotnej menovej politiky v eurozóne sa situácia systémovo zmenila: kritérium nezávislosti sa presunulo na Európsku centrálnu banku (ECB), pričom všetky národné centrálne banky museli dosiahnuť rovnaký (stanovený) stupeň nezávislosti. Politická nezávislosť ECB sa pokladá za nevyhnutnú podmienku pre udržanie cenovej stability a poistku, že národné centrálne banky a vlády členských štátov eurozóny nebudú v menovej únii financovať svoje rozpočtové deficity emisiou peňazí.

[4]Komerčná banka môže, pochopiteľne získať príjmy aj z iných činností (napr. operácie s cennými papiermi, prevody bankových peňazí z účtu na účet a rôzne ďalšie služby zákazníkom).

[5] Stanovenie miery povinných rezerv je v kompetencii centrálnej banky. Povinné rezervy sú jedným y nástrojov umožňujúcich kontrolovať ponuku peňazí.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Bankový systém, centrálna banka a multiplikátor bankových peňazí