3. NOVÉ VÝVOJOVÉ TRENDY V ORGANIZAČNEJ ŠTRUKTÚRE PODNIKOV

V súčasnej dobe inklinuje značná časť moderných autorov k systémovému chápaniu organizačnej štruktúry, ktorá sa v tomto zmysle chápe ako súbor prvkov (útvarov, pracovísk) a vzťahu (väzieb) medzi nimi. Pod pojmom „prvky" (resp. „štruktúrne jednotky") možno podľa miery agregácie zahrnovať napr. závody, prevádzky, úseky, odbory, oddelenia a pod. Vzťahy medzi prvkami sú informačné väzby, ktoré vyjadrujú nielen interakčné prepojenie, ale z hľadiska rozhodovacej právomoci aj prípadné vzťahy nadriadenosti, podriadenosti, rovnoprávneho postavenia útvarov a pod. Takto vzniká hierarchické (viacstupňové, viacúrovňové) organizačné usporiadanie.

Klasik svetového manažmentu P. F. Drucker prehlásil: „najjednoduchšia organizačná štruktúra, ktorá plní svoje poslanie, je to najlepšie. Čim jednoduchšia je štruktúra, tým menej je toho, čo môže isť zle". Najmä v poslednom desaťročí sa v manažmente krajín s vyspelou trhovou ekonomikou dvíha búrlivá vlna kritiky na adresu organizačných štruktúr a to najmä vo veľkých podnikoch. V popredí stojí predovšetkým rad chýb z preceňovania úlohy organizačných štruktúr, a to ako dôsledok neúmernej pozornosti a rozvíjania zložitých foriem na úkor racionálnosti riadiacej činnosti, ktorú by tieto štruktúry mali pružne a hospodárne zaisťovať. Poukazuje sa na mnoho príkladov vzniku a byrokratického fungovania nepružných hierarchických štruktúr, ktoré majú nadmerný, prebujnený počet riadiacich a administratívnych pracovníkov. Charakteristickou črtou nových tendencií organizačných štruktúr je odklon od vertikálnej organizačnej štruktúry k štruktúre výrazne horizontálnej.

K najvýznamnejším zmenám v oblasti organizovania patria v súčasnosti tieto tendencie:

•tvorba organizačných štruktúr, ktoré najlepšie zabezpečia realizáciu manažérskych procesov
•jednoduchosť a pružnosť metód a foriem organizovania potrebných na rýchlu adaptáciu na meniace sa príležitosti a hrozby podnikateľského prostredia /napr. Pružné pracovné tímy/
•autonómnosť správania sa podnikateľských jednotiek s cieľom rozvoja vnútornej a vonkajšej podnikateľskej činnosti
•zoštíhľovanie štábnych útvarov a ich obsadzovanie profesijne a kvalifikačne vhodnými ľuďmi
•spájanie metód a foriem organizovania ľudí s motivačnými systémami participácie na dobrých aj zlých výsledkoch práce

K zložitých problémom súčasných tendencií organizovania patrí aj komplex otázok týkajúcich sa účelnej veľkosti organizácie a tomu zodpovedajúcej štruktúry.
Veľké podniky sú kapitálovo silnejší, majú lepšiu vybavenosť zdrojmi a tým rozsiahlejšie možnosti financovania, majú silnejšiu konkurenčnú pozíciu na domácom i zahraničnom trhu.

Malé a stredné podniky majú väčšiu pružnosť a inovatívnosť, menšiu byrokraciu i nižšiu anonymitu v rozhodovaní a tým jednoduchšiu kontrolu.

Z hľadiska organizácie a tomu zodpovedajúcich štruktúrnych foriem pri riešení problému ,,veľké a stredné alebo malé podniky, možno použiť tieto spôsoby:

1. spoločné podnikanie, tzv. strategické aliancie
2. využitie autonómnych organizačných jednotiek, tzv. strategické podnikateľské jednoty ( Stretegic Business Unit – SBU)

3.1. Strategické aliancie

Strategické aliancie predstavujú organizačne - právnu formu medzipodnikovej spolupráce, resp. Spoločného podnikania. Realizujú sa spájaním určitých zdrojov ( ľudských, finančných, hmotných, informačných a ďalších ) , podnikateľského úsilia a rizika za účelom dosiahnutia vyššej úrovne podnikateľskej činnosti.
Strategické aliancie využívajú rad foriem usporiadania, napr. ,,joint ventures,, výskumné a marketingové dohody, menšinové účasti, zmluvy o výmene licencií, dohody o zabezpečení zdrojov pre verejnoprospešné a neziskové organizácie atď.
Medzi strategické aliancie nepatria voľné nezmluvné ,,tiché dohody,, alebo veľmi úzke organizačne a právne prepojené formy, ktoré sú skôr splynutím ako záujmovou spoluprácou.