FINANCIE
Transformačný proces v podnikoch má 2 stránky: vecnú a finančnú.
Vecná stránka transf. Procesu zahŕňa obstarávanie výr. činiteľov, výrobu ako produktívne spájanie živej a zhmotnenej práce a odbyt produktov.
Finančná stránka transf. Procesu predstavuje pohyb finančných zdrojov. Ide o procesy ich získavanie, efektívneho vkladania do jednotlivých zložiek podnikového majetku a rozdeľovania finančných výsledkoch transf. procesu.
Rozvojom trhovej ekonomiky sa význam finančného hospodárstva podniku zvyšuje. Pôsobia na to viaceré skutočnosti:
- získavanie finančných zdrojov v podnikovej sfére čoraz viac závisí od finančných trhov,
- mení sa daňová, colná a monetárna politika jednotlivých štátov, menia sa kurzy mien,
- finančné investovanie (nákup cenných papierov),
- peňažníctvo sprostredkuje pohyb peňazí a kapitálu je stále sa rozvíjajúcim odborom podnikania, ktoré zahŕňa rad organizačných foriem – banky, poisťovne, burza atď.
Finančné kritériá sa stávajú rozhodujúcou súčasťou formovania podnikových cieľov a finančné riadenie patrí do vrcholového riadenia ako jeho integrujúca zložka.
Podnikové financie sledujú a organizujú pohyb peňazí, majetku a kapitálu.
Peniaze – hotovosť v pokladnici podniku a kreditné zostatky na jeho vkladových účtoch v peň. ústavoch. Zahrňujeme sem aj ceniny a krátkodobé obchodovateľné cenné papiere.
Kapitál – „bohatstvo“ používané na získavanie ďalšieho bohatstva. Ak chceme vyjadriť konkrétne formy, v akých je kapitál v podniku viazaný, hovoríme o majetku.
Veľkosť majetku a jeho štruktúrne zloženie zistíme v aktívach súvahy. Kapitál v podniku = finančné zdroje. Zloženie týchto zdrojov označujeme ako finančnú štruktúru podniku. Jej stav je zobrazený v pasívach súvahy.
Majetok podniku rozdeľujeme na:
1. Investičný majetok
- nehmotný IM (patenty, know-how, goodwill)
- hmotný IM (pozemky, budovy, stroje a i.)
- finančné investície (dlhodobé finančné aktíva)
2. Obežný majetok (obežné aktíva) zahrňujúci zásoby, pohľadávky a peniaze.
Finančné zdroje kryjú podnikový majetok. Členíme ich na zdroje:
a) vlastné (vlastné imanie podniku),
b) cudzie – dlhodobé (dlhodobé záväzky)
– krátkodobé (krátkodobé záväzky
Podľa pôvodu finančných zdrojov plynúcich do podniku poznáme:
1. externé financovanie zahŕňajúce
- vklady vlastníkov (spoločníkov)
- získavanie úverov,
- dotácie
2. interné financovanie
- samofinancovanie z podnikového zisku,
- financovanie z odpisov.
Opačným procesom financovania a investovania je definancovanie a deinvestovanie.
Dochádza k nemu pri znižovaní podnikového kapitálu v dvoch prípadoch:
- v dôsledku obmedzenia podnikovej činnosti sa zníži potreba kapitálu
- hospodárenie sa skončilo stratou, ktorá pohltila časť vlastného imania podniku.
ÚČTOVNÁ EVIDENCIA PODNIKU
Účtovné jednotky (FO – podnikatelia a PO) sú povinné svoje podnikateľské činnosti zaznamenávať účtovníckym spôsobom v súlade so zákonom.
Predmetom účtovníctva je majetok, záväzky, rozdiel majetku a záväzkov, náklady a výnosy abo príjmy a výdavky a výsledok hospodárenia.
Rozlišujeme jednoduché a podvojné účtovníctvo.
Podvojné účtovníctvo – účtovné knihy:
- denník
- hlavná kniha
- kniha analytickej evidencie.
Jednoduché účtovníctvo – účtovné knihy:
- peňažný denník
- kniha pohľadávok a kniha záväzkov
- pomocné knihy o ostatných zložkách majetku a o záväzkoch.
Všetky skutočnosti, o kt. podnik účtuje, musí podložiť písomnosťou – dokladovať.
Účtovná osnova:
0 – investičný majetok (HIM, NIH, fin. invest.)
1 – zásoby (materiál, výrobky, tovar..)
2 – finančné účty
3 – zúčtovacie vzťahy (pohľadávky, záväzky..)
4 – kapitálové účty a dlhodobé záväzky (zákl. imanie, fondy..)
5 – náklady (spotreba mat., tovaru, služby, dane..)
6 – výnosy (tržby)
7 – závierkové a podsúvahové účty (súvahový účet, účet ziskov a strát..)
8 a 9 – vnútropodnikové účtovníctvo
Účtovná závierka
- vykonáva sa na konci účtovného obdobia, spravidla kalendárneho roka. Musí byť overená auditorom.
- v podvojnom účt. sa skladá:
a) zo súvahy (bilancie majetku)
b) z výkazu ziskov a strát
c) z prílohy.
- v jednoduchom účt. sa skladá z výkazu o majetku a záväzkoch, a o príjmoch a výdavkoch.
Obchodné spoločnosti, kt. povinne vytvárajú základné imanie, a družstvá musia mať overenú účtovnú závierku, ak v predchádzajúcom roku splnili aspoň dve z podmienok:
a) celková suma obch. majetku presiahla 20mil. Sk,
b) čistí obrat priniesol 40mil. Sk
c) priemerný počet zamestnancov presiahol 20
Pri zostavení účtovnej závierky zisťujeme:
- bilanciu aktívneho a pasívneho majetku
- hospodársky výsledok (zisk abo strata) člení sa na:
a) prevádzkový hosp. výsledok
b) hosp. výsledok z finančných operácií – finančný
c) mimoriadny hosp. výsledok.
Príloha, ktorú podniky zostavujú obsahuje údaje týkajúce sa použitých spôsobov oceňovania, postupov odpisovania, postupov účtovania a informácie, ktoré sú dôležité na posúdenie stavu majetku a záväzkov, finančnej situácie a hospodárskeho výsledku účtovnej jednotky.
Inventarizácia majetku – vykonáva sa ku dňu účtovnej závierky. Stav majetku a záväzkov v účtovníctve by mal zodpovedať skutočnosti. Zistené inventarizačné rozdiely sa vyúčtujú do obdobia, za ktoré sa inventarizáciou overuje stav majetku a záväzkov.
Príjmy a náklady podniku
Podnik môže získavať finančné zdroje tromi spôsobmi externého financovania:
dodatočnými vkladmi – zvýšenie ZI podniku.
a) Najdôležitejšou príčinou zvýšenia býva rast objemu podnikovej činnosti, kt. nie je možné v plnej miere finančne pokryť úverom v vnútorným financovaním.
b) Získaním úveru – dlhodobý, strednodobý abo krátkodobý úver.
c) Získaním dotácie – z prostriedkov štátneho rozpočtu, z fondu abo nadácie. Výnimočná forma, ktorou sa podporuje realizácia niektorých spoločensky prospešných programov.
Hlavný zdroj príjmov podnikov: realizácie hotových výrobkov a služieb n trhu. Tržby – peňažné vyjadrenie realizovaných výrobkov, vykonaných prác a služieb.
Peňažné výdavky:
- nákup HIM
- nákup surovín, mat., a služieb
- mzdy a platy
- zabezpečenie pokračovania transformačného procesu
- poskytovateľom kapitálu a štátu – vlastníkom, - veriteľom, - štátnemu rozpočtu.
Vlastníci podniku – získavajú podiel na zisku, výška podileu závisí od dosiahnutého zisku a intenzity jeho zdanenie, a od rozhodnutia vlastníkov, koľko zisku z podniku odčerpajú.
Veriteľom plynú splátky úverov, ktoré podniku poskytli, a úroky z nich. Závisia od formy, ktorou bol úver poskytnutý a od podmienok úverovej zmluvy. Dlhodobé úvery sa splácajú spravidla jednorázovo v termíne splatnosti príslušnej emisie. Ostatné úvery sa splácajú zvyčajne postupnými splátkami v dohodnutých termínoch.
Výška úrokov – dohodnuté pevné percento na celé obdobie splácania.
Štátny rozpočet – odčerpávajú časť peňažných prostriedkov podnikov formou rôznych daní a poplatkov. V európskom regióne dochádza k postupnému harmonizovaniu daňových sústav.
Náklady podniku – peňažné ocenenie spotreby výrobných faktorov vynaložených podnikom na jeho výkony a ostatné účelovo vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou.
Výdavok – znamená zmenšenie objemu finančných prostriedkov podniku.
Náklady – predstavujú použitie prostriedkov podniku na určité výkony. Výdavky vznikajú v okamihu úhrady, náklady v okamihu spotreby. Každý výdavok je zároveň nákladom a naopak. Rozdiely medzi nákladmi a výdavkami:
a) jestvujú výdavky, ktoré nie sú nákladmi (obstaranie IM, úhrada rozličných záväzkov)
b) náklady môžu existovať aj bez výdavkov (odpisy)
c) medzi nákladmi a výdavkami môže byť časový nesúlad, hoci sa inak zhodujú.
Náklady členíme podľa:
1. nákladových druhov (druhové členenie)
2. položiek kalkulačného vzorca (kalkulačné členenie)
3. závislosti nákladov od objemu výroby.Ekonomicky rovnorodé skupiny:
a) materiálové náklady,
b) služby (externé)
c) mzdové a ostatné osobné náklady
d) dane a poplatky
e) iné prevádzkové náklady (pokuty, penále)
f) odpisy a rezervy
g) finančné náklady
h) rezervy a finančné náklady
i) mimoriadne náklady (manká, škody)
j) dane z príjmov
Druhové členenie nákladov má význam, lebo:
1. umožňuje zistiť, koľko z nákladov tvoria materiálové náklady a odmeny pracovníkov, a to absolútne i relatívne
2. umožňuje väzbu plánu nákladov s čiastkovými plánmi podniku
3. je dôležité pre rozbor práce podniku
Pri kalkulačnom členení sa náklady rozdeľujú podľa ich vzťahu k výrobnému procesu (činnosti podniku).
Kalkulačný vzorec – kalkulačné položky:
1. Priamy materiál (zahŕňa výrobnú spotrebu surovín a základného materiálu, výrobkov, polotov. A služieb kooperujúcich podnik, ďalej aj pracovné predmety, ktoré prechádzajú do výrobku. Náklady na spotrebný materiál sa znižujú o cenu použitého odpadu.)
2. Priame mzdy (sú to mzdy výrobných robotníkov za odpracovaný čas abo určitú vykonanú prácu, aj prémie a odmeny)
3. Ostatné priame náklady (sú také, kt. nie sú obsiahnuté v priamych materiálových nákladoch)
4. Prevádzková réžia (je súhrn nákladov súvisiacich s fiadením obsluhou prevádzky podniku, kt. nemôžeme stanoviť priamo na kalkulačnú jednotku).
1. – 4. Vlastné náklady prevádzky (výroby)
5. Správna réžia (patria sem všetky časovo rozlíšené prvotné a druhotné náklady, súvisiace s riadením a správou podniku, s organizáciou a všeobecnou obsluhou výrobnej alebo nevýrobnej činnosti vrátane zásobovania a odbytu, rozpočtové a účtovné ako správna réžia, ktoré nepatria do výrobnej réžie.)
1. – 5. Vlastné náklady výkonu
6. Odbytové náklady (skladajú sa z odbytovej réžie a priamych odbytových nákladov)
1. – 6. Náklady realizovaných výkonov
7. Zisk (strata)
1.– 7. Predajná cena.
Pri členení nákladov v závislosti od objemu výkonov zmena objemu produkcie ovplyvňuje vývoj nákladov.
1. Variabilné (premenlivé, pružné) náklady. Ich absolútna výška sa mení so zmenou objemu výroby. Sú to náklady na základný mat., priame mzdy výrobných robotníkov atď.
2. Fixné (pevné, stále, nepružné) náklady. Pri meniacom sa objeme produkcie zostávajú vo svojej absolútnej výške rovnaké, abo sa menia iba čiastočne.
Variabilné náklady rozdelujeme na:
- Proporcionálne (vyvíjajú sa v tom istom pomere ako produkcia. Prepočítané na jednotku výroby sú pri nezmenených výrobných podmienkach stále rovnaké.)
- Neproporcionálne (môžu byť progresívne, degresívne a regresívne)
Členenie fixných nákladov – 2 hľadiská:
a) podľa reakcie jednotlivých položiek fixných nákladov pri zmene objemu výkonov (tvoria náklady, ktorých celková výška za rovnaké obdobie sa nemení, hoci sa mení objem produkcie.)
b) podľa stupňa využitia výrobnej kapacity (patria sem fixné náklady, ktoré sa vo svojom úhrne nemenia iba v rámci určitého objemu produkcie.)
Zdroje znižovania nákladov – predstavujú skryté rezervy, nevyužité možnosti, ktorých odkrytie a využitie pôsobí na znižovanie nákladov celkovej produkcie abo jednotlivých výkonov, a tým aj na zhospodárňovanie celej podnikovej činnosti.Medzi základné prostriedky znižovania nákladov patria:
a) zavádzanie modernej techniky a technológie
b) zlepšovanie organizácie práce a riadenia činnosti
c) zvyšovanie odborného vzdelania pracovníkov
Základnými zdrojmi znižovania priamych nákladov sú:
a) znižovanie spotreby celkového množstva základného materiálu. Môže sa to dosiahnuť:
- znížením obsahu zákl. mat. v zhotovovanom výrobku
- zvýšením stupňa využitia materiálu, čiže znížením jeho strát v transformačnom procese
b) Zníženie obstarávacích nákladov materiálu, ktoré dosiahneme:
- správnym výberom materiálov a dodávateľov
- zníženie nákladov zaobstarávania
Pri znižovaní nepriamych nákladov podstatnú časť v režijných nákladoch predstavujú náklady na údržbu, dopravu medzi pracoviskami, odpisy výrobného zariadenia a pod. Poradie jednotlivých zdrojov možno stanoviť podľa závislosti jednotlivých položiek od zmeny objemu výkonov takto:
a) znižovanie odpisov IM
b) znižovanie mzdových nákladov na riadenie a obsluhu výroby
c) znižovanie nákladov na pomocný mat., palivo a energiu.
Plán nákladov podniku – 2 formy:
a) plán nákladov v druhovom členení (rozpočet nákladov)
b) plán nákladov v kalkulačnom členení (rozpočet výdavkov)
Pri zostavovaní plánu nákladov v druhom členení sa aplikujú 2 metódy:
a) súhrnná (globálna) – priamo na podnik
b) rozpočtová – podľa hospodárskych stredísk.
Úspornosť aj účinnosť predstavujú extrémne prístupy k zvyšovaniu efektívnosti. Ich vývoj môže byť pozitívny, negatívny a neutrálny. Oba extrémy vedú k rovnakým výsledkom –znižovaniu spotreby zdrojov na jednotku výroby a tým tiež k zvyšovaniu produktivity práce. Efektívnosť tak nadobúda hlavný charakter. znak –hospodárnosť. Ďalej ide o transformáciu zdrojov na úžitkové hodnoty a nakoniec o účinnosť uspokojovania potrieb vytvorenými úžitkovými hodnotami – druhý hlavný znak efektívnosti.
Cieľavedomosť práce sa dá vyjadriť:
a., kvantitou produkcie,
b., úžitkovou hodnotou výrobkov,
c., sortimentom produkcie,
d., časovosťou dodávok.
Pri výbere ukazovateľov na meranie efektívnosti nás zaujíma vstup a výstup podniku. Vecný obsah (stroje, materiál, prac. sily), kt. sa transformáciou menia na výstupy (hotové výrobky, práce a služby) Na základe vzťahov medzi vstupom a výstupom možno konštruovať tieto ukazovatele:
1., Rozdiel medzi vstupom a výstupom je zisk, jeho maximalizácia
2., Pomer medzi vstupom a výstupom ako ukazovateľ nákladovej účinnosti sa môže použiť ako: -pomer medzi výnosmi a nákladmi na spracovanie; -pomer výnosov k spotrebe materiálu; -pomer výnosov k spotrebe energie
3., Pomer medzi vstupom a výstupom, t.j. ukazovateľ nákladovosti abo halierový ukazovateľ nákladov.
4., Pomer rozdielu medzi vstupom a výstupom k vstupu, čiže miera rentability nákladov.
5., Pomer rozdielu medzi vstupom a výstupom k výstupu teda miera rentability výkonov
6., Pomer medzi rozdielom prírastku výstupu na výstupe celkom a podielom prírastku vstupu na vstupe celkom.Finančná analýza: zahŕňa fin. revíziu a fin. analýzu.
Finančná revízia: skúma dodržiavanie právných predpisov a noriem, smerníc upravujúcich fin. hosp. podnikov.
Fázy fin. analýzy:
- sústredenie východisk. údajov
- konštruovanie a výpočet pomer. fin. ukazovateľ.
- porovnanie ukazovateľov so zvoleným základom
- vyhodnotenie výsledkov a návrhov opatrení
1., sústredenie východisk. údajov: pre spoľahlivosť analýzy rozhod. význam (súvaha, výkaz ziskov a strát, prehľad o peňažných prúdoch)
2., konštruovanie a výpočet pomer. ukazovateľ.: má za cieľ kvantitatívne vyjadriť základ. vzťahy medzi sústrednými údajmi tak, aby čo najjasnejšie charakterizovali stav a vývoj fin. procesov a výsledkov podniku.
- ukazovateľ likvidity: char. schopnosť podniku plynulo uhrádzať svoje splatné záväzky
- ukazovatele obratovosti kapitálu viazaného v podniku: char. rýchlosť obratu podnikového majetku a trvanie jednej obrátky
- ukazovatele fin. štruktúry podniku: vyjadrujú vzťahy medzi cudzími a vlastnými fin. zdrojmi podieľajúcimi sa na krytí podnik. majetku
- ukazovatele rentability: charakterizujú schopnosť podniku produkovať zisk.
3., Porovnanie ukazovateľov zo zvoleným základom (3 porovnávacie základy)
- porovnávanie skutočných ukazovateľov s ukazovateľmi predpokladanými vo fin. pláne podniku,
- porovnávanie s rovnakými podnikovými ukazovateľmi z predchádzajúcich období.
- porovnanie podnikových ukazovateľov s priemernými ukazovateľmi dosahovanými súborom podnikov v danom odbore podnikania.
4., Vyhotovenie výsledkov a návrh opatrení: záverečná a najdôležitejšia fáza každej fin. analýzy. Musí dať odpoveď na otázku prečo?, aké sú príčiny rozborom konštatovaného stavu a vývoja fin. hospodárenia podniku?
Analýza, kt. nie je zavŕšená návrhom opatrení je samoúčelná.
MARKETINGMarketing je podnikateľská politika založená na trhu. Vyžaduje prechod podnikovej ekonomiky od koncepcie výrobno-obchodnej na obchodno-výrobnú. Za najdôležitejšie nástroje marketingového mixu sa považujú:
- prieskum trhu,
- cenová a výrobková politika,
- podpora predaja.
Prieskum trhu cieľom je zistenie určitých skutočností daných trhom, ale aj zisťovanie mienky (názorov) potenciálnych záujemcov o ponúkané tovary a motívy, ktoré sú podnetom nákupu alebo odmietnutie týchto tovarov. Prieskum trhu je zameraný na tieto oblasti:
a) potreba zákazníka (alebo odbytu),
b) konkurencia (alebo ponuky),
c) odbytové cesty.
Všeobecná úloha prieskumu potrieb:
- poznávať potreby, ich a štruktúru a faktory, ktoré pôsobia na ich vývoj,
- poznávať stupeň doterajšieho a predpokladaného uspokojovania potrieb, a to po stránke kvantitatívnej aj kvalitatívnej.
Špecifikum prieskumu potrieb výrobných tovarov:
- charakter výrobných tovarov je formovaný pôsobením množstva technických a ekonomických faktorov,
- dlhší cyklus výroby výrobných tovarov než spotrebných tovarov,
- dlhšia životnosť výrobných tovarov, - rovnaké výrobné tovary plnia i rozdielne funkcie u rôznych spotrebiteľov,
- motivácia dopytu má väčšinou racionálny a praktický charakter,
- existuje tu niekoľkostupňová závislosť: (spotrebné tovary – investície – výrobky pre investície – materiál pre výrobky),
- počet odberateľov výrobných tovarov býva často relatívne malý, - sieť odbytových ciest je predurčená, atď.
Faktory motivujúce spotrebu výrobkov sa môžu líšiť podľa:
a) charakteru spotrebiteľského odvetvia,
b) veľkosti (počtu) a typu spotrebiteľov,
c) časového obdobia spotreby,
d) charakteru spotreby (výrobok na priamu spotrebu, resp. komplementárny výrobok, ktorý umožňuje lepšie predať finálny výrobok).Úlohy prieskumu spotrebiteľov:
- identifikovať spotrebiteľa podľa charakteristických znakov,
- poznať správanie spotrebiteľov pri prerokovaní dodávateľsko-odberateľských vzťahov,
- určiť faktory, ktoré motivujú potrebu a spotrebu konkrétnych výrobkov u jednotlivých spotrebiteľov.
Metódy prieskumu:
- tovaroznalecký výskum obchodu,
- rozhovory s občanmi,
- kladenie otázok vybraným jednotlivcom alebo skupinám obyvateľstva,
- bezprostredný styk výrobcov s obchodnými podnikmi,
- predaj na skúšku pri niektorých nových výrobkoch,
- prieskum na výstavách, veľtrhoch, módnych prehliadkach,
- ankety, dotazníkové akcie atď.
Cenová politika – oblasti:
- výber vhodnej metódy tvorby ceny,
- pružná diferenciácia cien
Základné metódy tvorby ceny:
- podľa nákladov,
- podľa odbytu,
- podľa konkurencie.
Metódy tvorby ceny podľa nákladov:
- metódy analytické (sú zamerané na určenie minimálnej ceny (spodného limitu), pri ktorej daný podnik síce nedosahuje žiaden zisk, ale nie je ani stratový),
- metódy prirážkové (sú najčastejšie používané metódy tvorby ceny podľa nákladov. Ich podstata spočíva vo vyčíslení nákladov na jednotku výrobku, ku ktorým sa pripočítava prirážka na zisk(ako určité percento nákladov).
Politika v oblasti rabatov je založená na poskytovaní zliav za určitých predpokladov, prípadne v určitých situáciách. Rabaty poznáme:
- naturálne rabaty (množstvo tovaru dostáva zákazník za určitých podmienok zadarmo, navyše),
- funkčné rabaty (ak má výrobca pevne stanovenú predajnú cenu, musí poskytnúť rabat obchodnej organizácii, ktorá predaj realizuje – ním si obchodná organizácia kryje náklady a dosahuje zisk),
- časové rabaty (napr. pri zavádzaní výrobku na trh, sezónny rabat),
- vernostné rabaty (stálym zákazníkom).
Podpora predaja výrobkovou politikou ako procesom dotvárania výrobku na obchodovateľný tovar, sa väčšinou rozumejú tieto okruhy činnosti:
- vývoj a uvádzanie nových výrobkov na trh,
- prispôsobovanie ponúkaného množstva výrobkov reálnym potrebám,
- tzv. „tvorba výrobku“(prispôsobovanie technickej stránky, dizajnu a pod. požiadavkám odberateľom a ich potrebám).
Užitočnosť výrobku sa rozumie miera, akou výrobok uspokojuje určitú potrebu.Rozdelenie potrieb ľudí:
1. Potreby, ktoré majú ľudia v sledovanom období (napr. rok, mesiac, deň). Nazývame ich periodické alebo bežné potreby.
2. Potreby, ktoré sa vyskytujú iba s veľkým časovým odstupom, pritom nie v každom sledovanom období (napr. nie každý rok). Napr. kúpa auta. Nazývame ich neperiodické potreby.
3. Potreby, ktoré sa vyskytujú iba za celkom konkrétnych okolností, výnimočne, bez akejkoľvek pravidelnosti. Hovoríme o singulárnych (jedinečných, výnimočných) alebo jednorázových potrebách.
Tvorba výrobku je chápaná ako dotváranie výrobku ako tovaru. Vychádza zo snahy maximálne prispôsobiť vlastnosti výrobku požiadavkám spotrebiteľov. Najskôr sa porovnávajú skutočné vlastnosti výrobku s vlastnosťami, ktoré očakáva spotrebiteľ ako predpoklad prinesenia maximálneho úžitku. V ďalšom kroku sa zisťujú náklady, ktoré by súviseli so zmenou určitých vlastností. Aby spotrebiteľ tovar kúpil, musí sa mu aj páčiť. Známy je slogan: „Výrobok sa musí predávať sám“. Obal môže ovplyvniť výsledok predaja aj podľa toho, či spôsob balenia vyhovuje požiadavke spotrebiteľa. Ide najmä o tzv. veľkosť balenia (počet, prip. Hmotnosť výrobkov balených ako jednotka predávaného tovaru).
Reklama (propagácia) je jedným z podporných prvkov umiestnenia výrobku na trhu (ďalšie dôležité podporné prvky sú najmä cena a predajná technika). Reklamu by sme mohli definovať ako cieľavedomé komunikačné pôsobenie na potenciálnych odberateľov so zameraním na sprostredkovanie informácie, vyvolanie určitej predstavy, dojmu a pod.
Funkcia reklamy – je predovšetkým aktivizovať dopyt (podpora predaj – sales promotion), včasnou informáciou o prednostiach a užitočnosti ponúkaného tovaru, zoznamovať s novými druhmi tovarov. V reklame je dôležité jej správne načasovanie. Ak by sme ju začali oveľa skôr ako sa výrobok dostane na trh, potenciálny zákazník (odberateľ) na reklamu zabudne, t.j. nebude účinná.
Požiadavky pri výbere metód a prostriedkov reklamy:
- pôsobivosť (účinnosť),
- pravdivosť,
- hospodárnosť.
Výber prostriedkov na reklamu:
1. Grafické prostriedky:
- inzeráty v novinách a časopisoch,
- reklamné plagáty a oznamy,
- svetelná reklama,
- prospekty, katalógy, obalový materiál a pod.
2. Reklamné akcie:
- reklamné prednášky a besedy,
- módne prehliadky a iné spôsoby predvádzania,
- rozhlasové a televízne reklamné vysielanie,
- reklamné filmy,
- reklamné pochody (napr. nosičov plagátov a pod.)
3. Reklamné vybavenie priestorov obchodov a výkladov,
4. reklamnú pomoc predaju:
- reklamné darčeky, doplnky, zľavy na cene,
- služby zákazníkom (dodávka do domu, servis...).
- uvedenie výrobku do prevádzky (montáž, inštalácia a pod.),
- poskytnutie náhradných dielov,
- zabezpečovanie technických prehliadok (kontroly), údržby a opráv.
Typické obchodné služby zákazníkom:
- dodávka do domu,
- informačné a poradenské služby (vrátane školení),
- darčekové balenie,
- právo na výmenu.
Z časového hľadiska služby zákazníkom:
- pred dodávkou (napr. poradenstvo),
- pri dodávke (napr. inštalácia),
- po dodávke (napr. servis).
LOGISTIKA PODNIKULogistika je určitá metodológia podniku, ktorá organizuje, plánuje, riadi, prevádza a kontroluje všetky dopravné, manipulačné a skladovacie procesy v podniku. Zaoberá sa všetkými pohybovoskladovacími aktivitami súvisiacimi s tokom materiálu, výrobkov a služieb od bodu vzniku (nákupu) obstarania suroviny po bod finálnej spotreby, ako aj informačnými tokmi, ktoré uvádzajú materiál, výrobky a služby do pohybu za účelom uspokojovania potrieb odberateľov pri primeraných nákladoch. Teda jej úlohou je globálna optimalizácia integrovaného systému, v ktorom sa koordinuje a riadi materiálový tok a príslušný informačný tok. Podnikovú logistiku môžeme členiť do šiestich skupín:
- zásobovacia a skladovacia logistika,
- dopravná logistika,
- výrobná logistika,
- odbytová a obalová logistika.
Zásobovacia činnosť – ňou sa zabezpečuje obstaranie hmotných vstupov pre podnikový proces (zabezpečovanie potrieb materiálu a výrobkov, dispozičná činnosť v oblasti materiálu, vystavovanie objednávok, styk s dodávateľmi, vybavovanie objednávok a prísun materiálu a výrobkov, úlohy spojené s prepravou materiálu a výrobkov do podniku, preberanie tovaru a v prípade, že dodávky nie spú časovo zladené s výrobou a montážou, potrebné uskladnenie materiálu a výrobkov). Zásobovacia logistika je začiatkom podnikového transformačného procesu.
Úloha zásobovacej logistiky je predovšetkým zabezpečiť uvedené hmotné vstupy do podnikového procesu v požadovanom množstve, kvalite, sortimente a čase.
Predmety obstarania:
- vstupné materiály,
- polovýrobky,
- obchodné tovary.
Vstupné materiály sú také, ktoré sa zúčastňujú na podnikovom transformačnom procese. Členia sa na:
a) výrobkové materiály, ktoré sa stávajú súčasťou výrobku a môžeme ich ešte členiť na:
- základný materiál (tvoriaci hmotnú podstatu výrobku),
- pomocný materiál (dotvárajúci výrobok, napr. farby),
b) technologické materiály (označované aj ako podnikové prevádzkové materiály, napr. vykurovacie oleje, mazadlá, nástroje, náradie, baliaci materiál).Polovýrobky sú také predmety obstarávania, ktoré sa určitým spôsobom podieľajú na kompletizácii výrobku produkovaného vo vlastnom výrobnom procese. Môže ísť o rôzne medziprodukty, kompletizačné časti, konštrukčné dielce, súčiastky a pod.
Obchodné tovary sa nepodieľajú na kompletizovaní vlastného výrobku, ale z rôznych dôvodov sa stávajú v pôvodnej podobe predmetom ďalšieho predaja, napr. v súvislosti s požiadavkou odberateľa kupujúceho náš výrobok – autorádio).
Zásobovacia stratégia podniku ako jedna z funkčných stratégií vychádza predovšetkým z odbytovej stratégie podniku. Odbyt výrobkov, vychádzajúci z poznatkov o konečných potrebách, rozhodujúcou mierou vplýva na tvorbu výrobného programu, od ktorého sa odvodzuje potreba materiálu. Zásobovacia stratégia tiež aktívne ovplyvňuje rozhodovanie o budúcom materiálovom variante výrobku. V tejto oblasti priamo ovplyvňuje technickú, konštrukčnú a technologickú prípravu výroby. Zásobovacia stratégia sa realizuje prostredníctvom svojich prvkov, ktoré určujú konkrétny postup podniku pri realizácii nákupu materiálu (zásobovaní materiálom).
Prvky zásobovacej stratégie:
a) prvky súvisiace s predmetom nákupu:
- politika množstva, - politika kvality,
- cenová politika,
b) prvky súvisiace so zdrojmi nákupu:
- spôsob dodania,
- počet dodávateľov,
- priestorové rozloženie dodávateľov,
c) prvky spojené s tvorbou podmienok nákupu:
- vytváranie dodávateľských vzťahov,
- nákupná reklama,
- nákupné orgány,
- kooperácia pri nákupe.
Základné dodacie podmienky, na ktoré nakupujúci podnik prihliada, sú predovšetkým: cena, množstvo a kvalita obstaraného materiálu.
Voľba dodávateľa – pri voľbe dodávateľa rešpektujeme všeobecné znaky:
- riziko nákupu sa zmenší, ak sa materiál nakupuje od viacerých dodávateľov,
- malé množstvá materiálu je výhodnejšie nakupovať vo veľkoobchode, než u výrobcu.
Dodacie podmienky:
- skupina podmienok týkajúcich sa spôsobu platby za dodávku materiálu (okamžitá platba, dodávateľský úver, platba akreditívom a pod.),
- podmienky súvisiace s úhradou dodacích nákladov (či idú celé na ťarchu nakupujúceho podniku, alebo časť z nich hradí dodávateľ),
- podmienky súvisiace so zosúladením objemových a časových požiadaviek na dodávky od odberateľa s možnosťami dodávateľa (tým sa ovplyvňuje výška nákladov na skladovanie na jednej i druhej strane).
Tvorba zásobovacej stratégie je v podstate rozhodovaním o kombinácií nástrojov (prvkov) zásobovacej stratégie. Zásobovacie stratégie sa vytvárajú predovšetkým na tie skupiny materiálov, ktoré majú podstatný vplyv na uvedené charakteristiky podnikovej činnosti. Ako metóda na odvodenie takýchto modelových zásobovacích stratégií sa čoraz častejšie používa portfóliová analýza.
Portfóliová stratégia:
Prvým krokom pri tvorbe zásobovacej stratégie je určenie relatívne homogénnych skupín materiálov, ktoré majú strategicky značný význam z hľadiska prosperity podniku (vplyvu na náklady a výkony). Druhým krokom portfóliovej analýzy je zobrazenie portfóliovej analýzy je určenie dimenzií (rozmerov) faktorov. Tretím krokom je zobrazenie portfóliovej matice. Ide o trojdimenzionálne založenie portfóliovej analýzy na dvoch strategických faktoroch: - na riziku obstarávacieho trhu (faktor z okolia podniku), - na flexibilite potrieb (podnikový faktor).
Riziko obstarávacieho trhu vyjadruje pravdepodobnosť porúch v zásobovaní z hľadiska množstva, kvality a času. K najdôležitejším indikátorom tohto rizika patria: - konkurencia (prípadne monopol) na strane dodávateľov materiálov, - kapacita (pohotová) dodávok, - vývoj dopytu na obstarávacom trhu a pod.
Druhy plánov:
a) plán materiálových potrieb,
b) plán spôsobu obstarania (nákupu) materiálu.
Úloha plánovania materiálových potrieb je na základe informácií o výrobnom pláne a očakávanej materiálovej spotrebe určiť druh a množstvo požadovaných materiálových vstupov v určitom čase. Určovanie potrieb materiálových vstupov predpokladá objektívne normy spotreby materiálu.
Norma spotreby je za daných technicko-organizačných podmienok výroby maximálne prípustné množstvo spotreby materiálu na výrobu jednotky produkcie stanovenej kvality. Je to miera výrobnej spotreby materiálu.
Najznámejšie metódy určovania noriem spotreby:
- prepočtovo-analytická (vychádza z technickej a technologickej dokumentácie),
- skúšobno-experimentálna (sa môže realizovať v dvoch modifikáciách:
-ako skúšobno-laboratórna (skúšky sa robia v laboratóriách),
-ako skúšobno-prevádzková (skúšky priamo vo výrobnej prevádzke),
- štatistická (vychádza z určenia normy spotreby materiálu na základe priemernej štatistickej (skutočnej) spotreby za uplynulé obdobie).
Plán spôsobu obstarania materiálov určuje postup realizácie potrieb materiálu v podobe dodávok konkrétneho množstva v stanovenom čase. Obsahom plánu nákupu materiálu býva aj posudzovanie a výber vhodných dodávateľov. Najčastejšie hovoríme o troch zákl. spôsoboch obstarávania materiálu:
- obstarávanie od prípadu k prípadu (obstarávanie sa rieši bezprostredne so vznikom potreby, hovorí sa tomu aj náhodné obstarávanie),
- zásobovacie obstarávanie (nakupuje sa na sklad s tým, že skladovanie plní synchronizačnú funkciu zásobovania a výroby, je to najrozšírenejší spôsob obstarávania v priemysle),
- synchrónne obstarávanie (nakupované materiál sa neskladujú, ale zadávajú priamo do výroby, preto sa tento spôsob nazýva tiež bezskladové obstarávanie).
Určenie časového momentu objednania – vyplýva z viacerých príčin: čas spotreby, objednávací čas, dodací čas dodávateľa, prepravný čas, manipulačný čas príjmu materiálu, poistný čas a iné časy.
Skladovacia logistika zaoberá sa všetkými rozhodnutiami o stave zásob, ktoré majú vplyv na výšku zásob. Skladové zásoby sú vyrovnávacími – prekleňovacími miestami medzi tokmi vstupov a výstupov tovarov. Vyrovnávacie miesta vznikajú vtedy, ak sa odlišuje časová a kvantitatívna štruktúra vstupných tokov od tokov výstupných.
Riadenie zásob vyžaduje primeraný informačný systém o ich stave a pohybe. Zmyslom riadenia zásob je udržiavať zásoby na takej výške, ktorá umožní plynulý priebeh výrobného procesu pri najnižšej viazanosti finančných prostriedkov. Stav zásob možno vedome udržiavať na určitej výške jednak primeraným objednávaním, jednak uskutočňovaním mimoriadnych opatrení, napr.:
- zmenou dodávkového cyklu,
- zmenou objemu dodávok (prípadne dodatočnou novou objednávkou, alebo zrušením uvažovanej objednávky),
- zabezpečením dodávky z mimoriadneho zdroja.Najčastejšie sledované normy zásob:
- minimálna norma (sa rovná sume poistnej a technologickej zásoby),
- priemerná norma (sa rovná polovici maximálnej bežnej zásoby plus poistná a technologická zásoba),
- maximálna norma (je sumou maximálnej bežnej zásoby, technologickej a poistnej zásoby),
- maximálna bežná zásoba (sa rovná priemernej výške dodávky),
- technologická zásoba (závisí od potreby technologickej úpravy materiálu pred výdajom do výroby),
- poistná zásoba (závisí od miery rizika z výpadu bežných dodávok a od podmienok zabezpečenia náhradného riešenia).
Na sledovanie stavu a pohybu zásob v skladoch podnik vedie dôkladnú evidenciu, pretože bez presnej evidencie nie je možná ich kontrola, nemožno prijímať včasné opatrenia na prísun chýbajúcich zásob, ani sledovať celkovú hospodárnosť skladovania. Tradičnou formou operatívnej evidencie zásob sú skladové karty. Pri modernej evidencii stavu a pohybu zásob na sklade sa používajú prostriedky výpočtovej techniky, ktoré umožňujú uplatniť aj zložitejšie metódy riadenia zásob, a tým dosiahnuť racionalizáciu skladového hospodárstva.
Dopravná logistika
– rozumie sa ňou preklenutie priestoru alebo zmena miesta prepravovaných materiálov a tovarov pomocou dopravných prostriedkov. Rozlišujeme vnútropodnikovú dopravu – doprava v jednom závode z jedného miesta výroby k druhému, alebo doprava v sklade medzi rôznymi skladovacími miestami v sklade a vonkajšiu dopravu – doprava od dodávateľov ku zákazníkom, doprava medzi závodmi a skladmi podniku.
Spôsoby dopravy:
1. vlastnými prostriedkami (vlastná podniková doprava),
2. cudzími prostriedkami (prepravcami). Z hľadiska použitia dopravných prostriedkov môže ísť o dopravu automobilovú (cestnú), železničnú, lodnú leteckú, rôznymi špeciálnymi prostriedkami (potrubná doprava). Jednotlivé druhy dopravy sa odlišujú nielen výškou nákladov (prepravnou cenou), ale aj časom, ktorý potrebujú na realizáciu prepravy toho istého materiálu.
Prepravný reťazec je postupnosť vzájomne prepojených technických a organizačných úkonov, pri ktorých sa prepravujú materiál, tovary alebo ľudia. Prepravné reťazce môžu byť jednočlánkové (dodávateľské a odberateľské miesta sú spojené bezprostredne bez prerušenia prepravy alebo priamo bez zmeny dopravného prostriedku) alebo viacčlánkové (pri prepojení dodávateľského a odberateľského miesta nastáva zmena dopravného prostriedku. Tu hovoríme o prerušovanej preprave alebo kombinovanej preprave. Kombinovaná preprava sa odlišuje od prerušovanej tým, že sa tu nemusia využívať dopravné prostriedky rôznych nositeľov dopravy, ale je snaha o kombináciu, aby sa zabránilo zbytočnému prekladaniu.
Formy kombinovanej prepravy existujú dve:
- dvojičková preprava (jeden dopravný prostriedok transportuje iný dopravný prostriedok, napr. preprav áut na koľajniciach na dlhšie trate),
- kontajnerová doprava (kontajnery sa prepravujú na dopravných prostriedkoch).
Výrobná logistika – je veľmi dôležité rozhodnutie o umiestnení firmy distribučného centra, rozmiestnenia strojov vo výrobnom procese, umiestnenie jednoúčelového stroja a pod. Samotnú výrobu chápeme ako kombináciu výrobných faktorov. K výrobe priraďujeme:
- získavanie surovín v ťažobných podnikoch,
- zhotovovanie výrobkov vo výrobných podnikoch,
- spracúvanie surovín a výrobkov v zušľachťujúcich podnikoch,
- poskytovanie služieb.
Výrobný proces môžeme členiť podľa viacerých aspektov.
Výrobný proces podľa výrobného programu:
a) základnú výrobu, ktorá je v súlade s výrobným programom podniku,
b) vedľajšiu výrobu, ktorá produkuje výrobky súvisiace so zákaldnou výrobou, prípadne tvoriace jej časti,
c) doplnkovú výrobu, pomocou ktorej sa zabezpečí optimálne využitie strojového zariadenia alebo odpadu,
d) pridruženú výrobu, ktorá nesúvisí s výrobným programom podniku.
Výrobný proces podľa technológie:
a) mechanickú výrobu, v ktorej sa podstata obrábanej suroviny nemení, ale mení sa aj jej tvar a akosť,
b) chemickú výrobu, pri ktorej sa mení vlastnosť spracúvanej suroviny,
c) biochemickú výrobu, ovplyvnenú prírodnými procesmi, pri ktorých sa mení podstata opracúvanej suroviny.Plánovanie výroby vychádza z objednávok od zákazníkov, termínu dodávky, technologických a ekonomických kritérií a pod.
Úlohy plánovania:
1) zostaviť výrobný program,
2) rozvrhovať výrobný proces,
3) zabezpečiť faktory nevyhnutné na realizáciu výrobného procesu (zásobovanie, doprava a skladovanie).
Výrobný program tvoria všetky činnosti, ktoré podnik realizuje. Určenie výrobného programu obsahuje rozhodnutie o tom, aké výrobky bude podnik vyrábať.
Porovnávanie výrobného programu a programu odbytu:
a) výrobný program sa zhoduje s programom odbytu,
b) výrobný program je väčší ako program odbytu – keď podnik použije časť svojej výroby pre vlastnú potrebu,
c) výrobný program je menší ako program odbytu – keď podnik časť odbytovaných výrobkov nevyrába sám, ale kooperuje alebo poverí výrobou iného výrobcu, či časť výrobkov nakupuje a potom ďalej predáva.
„Make o Buy“ rozhodovanie:
- náklady, treba ich porovnať pri samotnej výrobe s cenou nakupovaných výrobkov, nie je ekonomické vyrábať v malom množstve výrobok, ak ho iný výrobca zhotovuje v hromadnej výrobe,
- výrobok, predpokladom pre nákup výrobku je, že musí byť na trhu, a to v žiadanom druhu z hľadiska kvantity a kvality,
- výrobnú kapacitu, ak máme v podniku stroje, ktoré nie sú celkom využité, tak kvôli minimalizácií prestojov treba vyrábať výrobky vo vlastnej réžií,
- finančné prostriedky, ak treba kúpiť nové strojové zariadenia, treba si objasniť, či je potrebný kapitál k dispozícii alebo či ho treba zaobstarať,
- dodávateľ, na dodávateľa sa kladú určité nároky, musí mať predovšetkým vlastnosti ako je spoľahlivosť, požadovanú kvalitu, pružnosť, záujem o výskum a vývoj,
- nezávislosť, čím väčšie sú objednávky a menej je dodávateľov, ktorí prichádzajú do úvahy, o to väčšia je závislosť podniku od dodávateľov, ktorí môžu tento stav zneužiť (napr. zvýšením cien),
- spolupracovníkov, zo sociálnopolitického hľadiska sa odporúča, aby podnik uprednostnil plnú zamestnanosť pre kooperáciou, hoci môže byť ekonomickejšia,
- vývoj trhu, môže vzniknúť napr. taká situácia, že vlastná výroby nebude dlhodobo ekonomická, a to vtedy, ak vzrastie trhová cena nakupovaných aj predávaných produktov.
Plán výroby musí popri údajoch výrobného programu obsahovať aj údaje potrebné na jeho realizáciu, t.j. musí určiť, kedy, ktoré výrobné faktory budú nasadené, a ktoré úlohy sa musia realizovať. Plánovanie výroby musí teda odpovedať na otázku, čo, kedy, nasadením ktorých faktorov a akým spôsobom budeme vyrábať.
Plánovanie výroby sa uskutočňuje v troch na seba nadväzujúcich stupňoch: Prvý stupeň je kvantitatívna analýza vzťahu medzi prvkami výrobného procesu a objemom uskutočnených výkonov. Druhý stupeň je analýzou objemu výkonov a nákladov. Tretí stupeň obsahuje analýzu vzťahov medzi objemom prvkov výrobného procesu, riadiacim programom a dosiahnutou úrovňou podnikových cieľov. Úlohou tejto analýzu je určiť, aké množstvá, aké druhy výkovov treba realizovať, aby sa dosiahli podnikom stanovené ciele.
Čas prípravy a čas výrobného procesu:
- základný čas–čas potrebný na vlastnú výrobu a na dopravu,
- čas osobných prestávok,
- čas prestojov spôsobených poruchami alebo zlou organizáciou.
Fázy pri realizácii a plánovaní pomocou sieťového grafu:
a) štruktúrne plánovanie – tvorí prehľadné znázornenie logického priebehu štruktúry realizovaného projektu,
b) časové plánovanie – jeho podstatou je minimalizácia časového priebehu a dodržanie termínov,
c) plánovanie kapacít – tvorí optimalizáciu vyťaženosti kapacít,
d) plánovanie nákladov – podstatou je ich minimalizácia.Kapacita podniku je determinovaná schopnosťou podniku realizovať určité výkony za časový úsek. Táto schopnosť je určená:
- výrobnými prostriedkami a ich výkonmi,
- pracovnou silou a jej schopnosťami,
- organizáciou,
- časovým úsekom.
Kapacitou vo všeobecnosti môžeme triediť podľa týchto znakov ako je druh, objem a výkon.
Výrobná kapacita podľa druhu:
- technická kapacita (výrobné prostriedky sú konštruované na určitý výkon, ktorý nie je vhodné prekročiť),
- hospodárna kapacita (pri nej sú náklady na jednotku výkonu minimálne).
Výrobná kapacita podľa objemu:
- maximálna kapacita (dosiahneme ju s minimálnym časom potrebným na prípravu, ako aj s minimálnymi stratovými časmi, pri maximálnej intenzite výkonu a optimálnej organizácií),
- minimálna kapacita (má význam napr. ak zariadenie nemôžeme vypnúť z technických dôvodov, ale daný výkon je potrebné realizovať len v malom rozsahu, ako v zariadeniach vyrábajúcich energiu.
Určovanie objemu výroby:
- ide o určenie vyrábaného objemu za určité obdobie,
- ide o časový rozvrh tohto objemu na plánované obdobie.
Faktory, kt. ovplyvňujú časové rozloženie objemu výroby
a) výroba, kt. je v súlade s objednávkou a s výrobou na sklad,
b) sezónne výkyvy,
c) vyťaženosť výrobnej kapacity,
d) minimalizácia skladovacích nákladov,
e) nedostatok dokončenej výroby. Určiť optimálny (kritický) objem znamená určiť taký objem výroby, pri ktorom sú fixné aj proporcionálne náklady na jednotku výroby minimálne.
Odbytová logistika – problematika odbytu je zložitá a neexistuje jednoznačná teória. Najčastejšie sa stretávame s dvoma druhmi odbytových teórií:
- funkcionálna odbytová teória (vychádza zo základných funkcií odbytu.
Základné funkcie odbytu:
- dodávka tovaru na miesto spotreby,
- dodávka tovaru v správnom čase,
- dodávka tovaru v požadovanom množstve,
- dodávka tovaru v požadovanej kvalite),
- nástrojová odbytová teória (je založená na tom, že výsledok predaja závisí od využitia odbytových nástrojov. Táto odbytová teória sa nazýva marketing a nástroje, s ktorými pracuje ako marketingové nástroje odbytovej politiky – marketingový mix).
Nástroje odbytovej stratégie:
a) odbytové metódy,
b) tvorba výrobku,
c) reklama,
d) cenová politika.
Plánovanie odbytu je konkretizácia cieľov odbytovej stratégie podniku. Jeho úlohou je stanoviť budúci predaj tovarov. Plán odbytu zväčša obsahuje tri čiastkové plány:
- plán predaja,
- plán odbytových nákladov,
- akvizičný plán (získavanie zákazníkov).
Aktivity odbytovej stratégie podľa E. Sundhoffa:
a) politika oceňovania (cenová politika a politika obchodných preferencií),
b) politika „vecného výkonu“- orientovaná na predmet predaja (politika kvality, politika tvorby výrobku),
c) politika poskytovania služieb (servisu a iných služieb),
d) politika ovplyvňovania (politika reklamy, balenia),
e) politika prispôsobovania sa (sortimentná politika).Kontraktačná činnosť podniku sa označuje tiež ako obchodná politika podniku v oblasti úhrad za realizované výkony. Za najdôležitejšiu obchodnú podmienku považujeme cenu. Pri financovaní odbytu ide o také opatrenia podniku, ktoré umožňuje kúpu aj zákazníkom, ktorí momentálne nemajú pohotové finančné prostriedky na zaplatenie za kúpu tovaru.
Najznámejšie formy financovania odbytu:
- dodávateľský úver,
- factoring (dodávateľ predá pohľadávky, ktoré mu vzniknú z dodávok tovar factoringovej organizácii, t.j. factoringová organizácia zaplatí za tovar okamžite – ešte pred termínom splatnosti pohľadávky, za túto rýchlu platbu si samozrejme účtuje),
- leasing (je to „predaj“ formou prenájmu, často sa spája s možnosťou odkúpenia tovaru po uplynutí lehoty prenájmu).
Metóda odbytu – rozumieme ňou spôsob, akým sa dostane výrobok k spotrebiteľovi. Metóda odbytu sa vždy spája s konkrétnym tovarom predajného systému. Najčastejšie sa stretávame s týmito základnými typmi predajných systémov:
a) podnikový (vlastný) predajný systém, ktorý tvorí sieť vlastných odbytových útvarov,
b) spoločný predajný systém, ktorý znamená prepojenie (kapitálové alebo zmluvné s inými podnikmi,
c) cudzí predajný systém, ktorý sa chápe ako predajný systém právne a ekonomicky oddelený od výrobcu
Odbytová cesta je určitou formou organizácie pohybu výrobkov od výrobcov k spotrebiteľom. Skladá sa z dvoch etáp:
- etapa expedičná, ktorá zahŕňa všetky úkony potrebné na expedíciu výrobkov až do prevzatia zásielky dopravcom,
- etapa prepravná, ktorá sa začína prevzatím výrobkov na prepravu a končí ich dodaním do miesta určenia.
Odbytové cesty poznáme:
- priame (traťové) odbytové cesty (priamy odbyt),
- nepriame (sprostredkované, skladové) odbytové cesty (nepriamy odbyt).
Fázy životného cyklu výrobku:
-
fáza uvedenia na trh (treba aktivizovať dopyt po výrobku. Keďže ide o nový výrobok, treba s ním najskôr spotrebiteľa oboznámiť. Na to je potrebné vynaložiť často pomerne vysoké výdavky na reklamu. V tejto fáze sa predaj výrobku iba pomaly rozbieha, obrat je malý a výšku tržieb často znižuje ešte aj potreba uplatniť tzv. zavádzaciu cenu. Túto fázu považujeme za ukončenú pri dosiahnutí prahu zisku),
-
fáza rastu predaja (začína, ak výrobok sa na trhu dobre uvedie, uchytí. Spája sa sňou pomerne prudký rast obratu. Priaznivo sa vyvíjajúci obrat a zisk však postupne priláka aj prvých konkurentov, čím sa fáza prudkého rastu väčšinou končí.),
-
fáza zrelosti (dospelosti) (sa síce eešte obrat absolútne zvyšuje, ale tempo rastu sa postupne spomaľuje. Spôsobuje to rast konkurencie, čo vyžaduje ďalšie náklady – na inováciu, reklamu, podporu predaja a pod. Koniec tejto fázy sa vyznačuje tým, že obrat prestáva rásť aj absolútne, jeho vývoj začína stagnovať.),
-
fáza nasýtenosti trhu (sa vyznačuje stagnáciou dopytu, nakoľko trh je nasýtený. Cenový boj s konkurenciou sa odráža v čoraz výraznejšom poklese zisku. Táto fáza trvá tak dlho, pokiaľ sa neponúkne na uspokojenie danej potreby nový výrobok, ktorý zabezpečí jej lepšie uspokojenie),
-
fáza útlmu predaja (v ktorej predaj najskôr klesá pomalšie, neskôr pomerne prudko. Pôvodný výrobok prenecháva stále väčší podiel trhu novému výrobku. Výroba sa postupne stáva nerentabilnou, stratovou. Výrobok treba vyradiť z výrobného programu a stiahnuť z trhu.
Obal výrobku zohráva veľmi dôležitú úlohu v ekonomike podniku. Okrem toho, že má ochrannú funkciu a vhodným označením a dizajnom napomáha rastu obratu podniku, optimálny obal umožňuje aj zrýchliť manipuláciu, dopravu a skladovanie v podniku, prepravu k zákazníkom a výrazne prispieť k zvýšeniu finančných úspor a možnosti znižovania nákladov v procese obehu.
Obalová logistika rieši ako zabezpečiť:
- ochrannú funkciu (aby sa k prijímateľovi dostal tovar neporušený a v pôvodnej kvalite a kvantite),
- skladovaciu funkciu (aby vyhovoval požiadavkám skladovacích zariadení s možnosťou stohovania s dostatočnou pevnosťou, s dobrým využitím priestoru skladu, regálov a pod.),
- prepravnú funkciu (aby sa tovar vôbec mohol prepravovať pri čo najmenšej váhe, svojou formou a veľkosťou prispieval k optimálnemu využitiu ložného priestoru dopravných prostriedkov),
- manipulačnú funkciu (napomôcť vytvoriť racionalizačnú a manipulačnú jednotku pri skladovaní, preprave a predaji i spotrebe vhodnými rozmermi, množstvom a hmotnosťou), - informačnú funkciu (schopnosť obalu identifikovať tovar, sprostredkovávať vizuálnu komunikáciu v distribučnom kanály),
- ekologickú funkciu (vyberať vhodnú surovinu pre výrobu obalov, čím riešiť problém, čo s obalom po spotrebovaní produktu, čo s jeho likvidáciou, resp. cirkuláciou),
- ekonomickú funkciu (cena obalov čo najnižšia najmä pri potravinárskych produktoch).
MARKETINGMarketing je podnikateľská politika založená na trhu. Vyžaduje prechod podnikovej ekonomiky od koncepcie výrobno-obchodnej na obchodno-výrobnú. Za najdôležitejšie nástroje marketingového mixu sa považujú:
- prieskum trhu,
- cenová a výrobková politika,
- podpora predaja.
Prieskum trhu cieľom je zistenie určitých skutočností daných trhom, ale aj zisťovanie mienky (názorov) potenciálnych záujemcov o ponúkané tovary a motívy, ktoré sú podnetom nákupu alebo odmietnutie týchto tovarov. Prieskum trhu je zameraný na tieto oblasti:
a) potreba zákazníka (alebo odbytu),
b) konkurencia (alebo ponuky),
c) odbytové cesty.
Všeobecná úloha prieskumu potrieb:
- poznávať potreby, ich a štruktúru a faktory, ktoré pôsobia na ich vývoj,
- poznávať stupeň doterajšieho a predpokladaného uspokojovania potrieb, a to po stránke kvantitatívnej aj kvalitatívnej.
Špecifikum prieskumu potrieb výrobných tovarov:
- charakter výrobných tovarov je formovaný pôsobením množstva technických a ekonomických faktorov,
- dlhší cyklus výroby výrobných tovarov než spotrebných tovarov,
- dlhšia životnosť výrobných tovarov,
- rovnaké výrobné tovary plnia i rozdielne funkcie u rôznych spotrebiteľov,
- motivácia dopytu má väčšinou racionálny a praktický charakter,
- existuje tu niekoľkostupňová závislosť: (spotrebné tovary – investície – výrobky pre investície – materiál pre výrobky),
- počet odberateľov výrobných tovarov býva často relatívne malý,
- sieť odbytových ciest je predurčená, atď.
Faktory motivujúce spotrebu výrobkov sa môžu líšiť podľa:
a) charakteru spotrebiteľského odvetvia,
b) veľkosti (počtu) a typu spotrebiteľov,
c) časového obdobia spotreby,
d) charakteru spotreby (výrobok na priamu spotrebu, resp. komplementárny výrobok, ktorý umožňuje lepšie predať finálny výrobok).
Úlohy prieskumu spotrebiteľov:
- identifikovať spotrebiteľa podľa charakteristických znakov,
- poznať správanie spotrebiteľov pri prerokovaní dodávateľsko-odberateľských vzťahov,
- určiť faktory, ktoré motivujú potrebu a spotrebu konkrétnych výrobkov u jednotlivých spotrebiteľov.
Metódy prieskumu:
- tovaroznalecký výskum obchodu,
- rozhovory s občanmi,
- kladenie otázok vybraným jednotlivcom alebo skupinám obyvateľstva,
- bezprostredný styk výrobcov s obchodnými podnikmi,
- predaj na skúšku pri niektorých nových výrobkoch,
- prieskum na výstavách, veľtrhoch, módnych prehliadkach,
- ankety, dotazníkové akcie atď.
Cenová politika – oblasti:
- výber vhodnej metódy tvorby ceny,
- pružná diferenciácia cienZákladné metódy tvorby ceny:
- podľa nákladov,
- podľa odbytu,
- podľa konkurencie.
Metódy tvorby ceny podľa nákladov:
- metódy analytické (sú zamerané na určenie minimálnej ceny(spodného limitu), pri ktorej daný podnik síce nedosahuje žiaden zisk, ale nie je ani stratový),
- metódy prirážkové (sú najčastejšie používané metódy tvorby ceny podľa nákladov. Ich podstata spočíva vo vyčíslení nákladov na jednotku výrobku, ku ktorým sa pripočítava prirážka na zisk(ako určité percento nákladov).
Politika v oblasti rabatov je založená na poskytovaní zliav za určitých predpokladov, prípadne v určitých situáciách. Rabaty poznáme:
- naturálne rabaty (množstvo tovaru dostáva zákazník za určitých podmienok zadarmo, navyše),
- funkčné rabaty (ak má výrobca pevne stanovenú predajnú cenu, musí poskytnúť rabat obchodnej organizácii, ktorá predaj realizuje – ním si obchodná organizácia kryje náklady a dosahuje zisk),
- časové rabaty (napr. pri zavádzaní výrobku na trh, sezónny rabat),
- vernostné rabaty (stálym zákazníkom).
Podpora predaja výrobkovou politikou ako procesom dotvárania výrobku na obchodovateľný tovar, sa väčšinou rozumejú tieto okruhy činnosti:
- vývoj a uvádzanie nových výrobkov na trh,
- prispôsobovanie ponúkaného množstva výrobkov reálnym potrebám,
- tzv. „tvorba výrobku“(prispôsobovanie technickej stránky, dizajnu a pod. požiadavkám odberateľom a ich potrebám).
Užitočnosť výrobku sa rozumie miera, akou výrobok uspokojuje určitú potrebu.
Rozdelenie potrieb ľudí:
1. Potreby, ktoré majú ľudia v sledovanom období (napr. rok, mesiac, deň). Nazývame ich periodické alebo bežné potreby.
2. Potreby, ktoré sa vyskytujú iba s veľkým časovým odstupom, pritom nie v každom sledovanom období (napr. nie každý rok). Napr. kúpa auta. Nazývame ich neperiodické potreby.
3. Potreby, ktoré sa vyskytujú iba za celkom konkrétnych okolností, výnimočne, bez akejkoľvek pravidelnosti. Hovoríme o singulárnych (jedinečných, výnimočných) alebo jednorázových potrebách.
Tvorba výrobku je chápaná ako dotváranie výrobku ako tovaru. Vychádza zo snahy maximálne prispôsobiť vlastnosti výrobku požiadavkám spotrebiteľov. Najskôr sa porovnávajú skutočné vlastnosti výrobku s vlastnosťami, ktoré očakáva spotrebiteľ ako predpoklad prinesenia maximálneho úžitku. V ďalšom kroku sa zisťujú náklady, ktoré by súviseli so zmenou určitých vlastností. Aby spotrebiteľ tovar kúpil, musí sa mu aj páčiť. Známy je slogan: „Výrobok sa musí predávať sám“. Obal môže ovplyvniť výsledok predaja aj podľa toho, či spôsob balenia vyhovuje požiadavke spotrebiteľa. Ide najmä o tzv. veľkosť balenia (počet, prip. Hmotnosť výrobkov balených ako jednotka predávaného tovaru).
Reklama (propagácia) je jedným z podporných prvkov umiestnenia výrobku na trhu (ďalšie dôležité podporné prvky sú najmä cena a predajná technika). Reklamu by sme mohli definovať ako cieľavedomé komunikačné pôsobenie na potenciálnych odberateľov so zameraním na sprostredkovanie informácie, vyvolanie určitej predstavy, dojmu a pod.
Funkcia reklamy – je predovšetkým aktivizovať dopyt (podpora predaj – sales promotion), včasnou informáciou o prednostiach a užitočnosti ponúkaného tovaru, zoznamovať s novými druhmi tovarov. V reklame je dôležité jej správne načasovanie. Ak by sme ju začali oveľa skôr ako sa výrobok dostane na trh, potenciálny zákazník (odberateľ) na reklamu zabudne, t.j. nebude účinná.
Požiadavky pri výbere metód a prostriedkov reklamy:
- pôsobivosť (účinnosť),
- pravdivosť,
- hospodárnosť.
Výber prostriedkov na reklamu:
1. Grafické prostriedky:
- inzeráty v novinách a časopisoch,
- reklamné plagáty a oznamy,
- svetelná reklama,
- prospekty, katalógy, obalový materiál a pod.
2. Reklamné akcie:
- reklamné prednášky a besedy,
- módne prehliadky a iné spôsoby predvádzania,
- rozhlasové a televízne reklamné vysielanie,
- reklamné filmy,
- reklamné pochody (napr. nosičov plagátov a pod.)
3. Reklamné vybavenie priestorov obchodov a výkladov,
4. reklamnú pomoc predaju:
- reklamné darčeky, doplnky, zľavy na cene,
- služby zákazníkom (dodávka do domu, servis...).
- uvedenie výrobku do prevádzky (montáž, inštalácia a pod.),
- poskytnutie náhradných dielov,
- zabezpečovanie technických prehliadok (kontroly), údržby a opráv.
Typické obchodné služby zákazníkom:
- dodávka do domu, - informačné a poradenské služby (vrátane školení),
- darčekové balenie,
- právo na výmenu.
Z časového hľadiska služby zákazníkom:
- pred dodávkou (napr. poradenstvo),
- pri dodávke (napr. inštalácia),
- po dodávke (napr. servis).
