1. Legislatívny rámec

„Všeobecný základ princípu rovnosti príležitostí žien a mužov nájdeme v čl. 12, odsek 2 Ústavy SR, ktorý je ďalej rozpracovaný v pracovno-právnej legislatíve (Zákonník práce) a taktiež zahrnutý v zákonoch o štátne službe a o verejnej službe.“
„Paragraf 6 tzv. antidiskriminačného zákona v prvom odseku stanovuje, že "sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodu ich pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“

Podľa druhého odseku to vyslovene platí v oblasti "prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do zamestnania".

Národný právny rámec: všeobecné ustanovenia
“Veľmi všeobecný náznak zásady rovnakej odmeny za rovnakú prácu a za prácu rovnakej hodnoty môže byť odvodený z Ústavy Slovenskej republiky. Táto zásada je ďalej rozpracovaná v pracovnoprávnej legislatíve, a to predovšetkým v Zákonníku práce. Zásada rovnakej odmeny za rovnakú prácu a za prácu rovnakej hodnoty je tiež implicitne obsiahnutá v legislatíve týkajúcej sa výkonu práce vo verejnom záujme a štátnej služby.”

Článok 12 ods. 2 Ústavy SR hovorí, že „základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rod, sociálny pôvod, majetok alebo iné postavenie (okrem ďalších dôvodov). Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“. Článok 12 predstavuje všeobecné ustanovenie pre uplatňovanie všetkých základných práv a slobôd, ktoré sú uvedené v ústave. Preto článok 36, ktorý okrem iného zakotvuje právo na odmenu za vykonanú prácu, tiež spadá pod toto všeobecné antidiskriminačné ustanovenie. Okrem toho článok 36 b) obsahuje špecifické ustanovenie o ochrane proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, čo sa nepochybne týka aj odmeňovania.

„Európska legislatíva týkajúca sa rovnosti príležitostí mužov a žien v zamestnaní je veľmi všeobecná. Dotýka sa takých rôznorodých oblastí, ako je rovnaké zaobchádzanie v rámci systému sociálneho zabezpečenia, rovnaký plat za rovnakú prácu, rodičovské voľno, rovnaké zaobchádzanie v prístupe k zamestnaniu, odborné vzdelanie a postup v zamestnaní, pracovné podmienky, aproximácia práva členských štátov v oblasti rovnosti a i. Od roku 1997 navyše už osoba, ktorá bola vystavená diskriminácii na pracovisku na základe svojho pohlavia, nemusí na súde dokazovať, že sa skutočne stala obeťou takejto diskriminácie. Takéto dokazovanie bolo vždy veľmi ťažké. V súčasnosti je na osobe obžalovanej z takejto formy diskriminácie, aby dokázala, že k diskriminácii nedošlo.“

2. Ženy na trhu práce

„Skúmanie rozdielov medzi mužmi a ženami v každom odbore činnosti ukazuje, že diskriminácia žien je stále ešte zjavná. To poukazuje na potrebu vzdelávacích a školiacich programov, špecificky zameraných na ženy, aby sa dosiahla rovnováha. Aj keď si ženy v čoraz väčšej miere vyberajú typicky „mužské“ profesie, sú stále nadmerne zastúpené v tradične „ženských“ zamestnaniach, napríklad ako sekretárky, ošetrovateľky, kým v zamestnaniach a profesiách s veľkými právomocami sú stále zastúpené nedostatočne. Dokonca aj v oblastiach, v ktorých ženy dominujú, ako napríklad v zdravotníctve, väčšina riaditeľov nemocníc a primárov sú muži.“

„V Európe sú ženy pri hľadaní pracovného miesta ešte stále menej úspešné ako muži. V 25 členských krajinách Európskej únie zostáva bez práce v priemere 9,8 percenta žien, naproti tomu iba 7,9 percenta mužov.
V Spojených štátoch rozdiely medzi evidovanými uchádzačkami a uchádzačmi o prácu prakticky neexistujú a v Japonsku sú iba minimálne, tvrdia štatistici. Na počet nezamestnaných v Európe podstatnou mierou vplýva aj geografická poloha jednotlivých štátov. V Grécku sa o prácu bez úspechu uchádza 15,5 percenta žien, avšak iba 6,2 percenta mužov. Najmenšie rozdiely ukázali štatistiky v krajinách ako Dánsko, Fínsko, Švédsko a Holandsko. Tieto krajiny vykazujú všeobecne nižšiu mieru nezamestnanosti a do pracovného procesu je už tradične zapojených viac žien. Opačnú situáciu, keď v roku 2005 bolo bez práce viac mužov ako žien potvrdili štatistiky z Británie, Írska, Estónska a Lotyšska.“