NA potrebu zmeny reaguje japonská vláda zmenami v regulácii trhu, predávajú sa štátne podniky a pripravuje sa administratívna reforma. Na prekonanie hospodárskej kríyz sú však nutné i komplexné spoločenské zmeny. Faktory, ktoré prispeli v povojnovom období k rekordnému rastu, v súčasnosti skôr brzdia japonské hospodárstvo. Celoživotné zamestnanie poskytovalo firmám lojálnych pracovníkov. I keď bolo ukončenie pracovného pomeru nepravdepodobné, firma mala k dispozícii pracovnú silu podľa svojej potreby (je tu vysoká flexibilita pracovných hodín i platov, v závislosti od situácie na trhu) a nemusela sa obávať štrajkov, či nespokojnosti zamestnancov. Celoživotné zamestnanie taktiež umožňuje firmám značne investovať do vzdelávania pracovníkov, nakoľko sa nemuseli obávať ich odchodu do iného zamestnania. S celoživotným zamestnaním je spojený i systém odmeňovania na základe seniority. V súčasnosti je však tento systém zdrojom problémov, postupné starnutie obyvateľstva teda i pracovnej sily znamená vyššie mzdy pre viac pracovníkov. Problémom je i chýbajúca interakcie medzi schopnosťami a výkonmi pracovníkov a ich odmenou. Budúcnosť japonského hospodárstva je postavená na odvetviach náročných na vysoko kvalifikovanú
a špecializovanú pracovnú silu (softvérový priemysel, finančné služby, komunikácia a pod), čo je nezlúčiteľné s tradičným japonským systémom celoživotného zamestnávania, pri ktorom pracovník prechádza jednotlivými oddeleniami a úrovňami riadenia. V budúcnosti bude rozhodujúca flexibilita, ktorú bude možné zabezpečiť len zmenou vo vzťahu zamestnávateľov a zamestnancov.

Typickým pre japonské hospodárstvo je i systém hlavnej banky. Firmy si v tomto systéme vytvoria dlhodobé partnerstvo s bankou, ktorá sa stáva ich výhradnou bankou čím má banka zabezpečený dlhodobý zdroj príjmov. Banka poskytuje pôžičky
a vlastní i významný podiel akcií spoločnosti, banka taktiež dohliada na manažment spoločnosti i ziskovosť projektov. Menší akcionári i iný inštitucionálny akcionári sa nepodieľajú na monitorovaní firmy, spoliehajú sa na banku a netlačia ani na zvýšenie dividend ako je tomu v USA. Hlavná banka tak má dlhodobý prehľad o ziskovosti a fungovaní firmy. Tento systém je však od deväťdesiatych rokov stále častejšie kritizovaný. Problémy s bublinovou ekonomikou vrhli tieň na racionalitu a rastovú úlohu hlavných bánk, čím bola odbúraná konkurencia medzi bankami. Liberalizácia finančných trhov a oslobodenie sa od hlavných bánk poskytuje firmám možnosť získania lacnejších pôžičiek, pričom úroková miera reflektuje celkovú efektivitu firmy. Firmy môžu vydávať a verejne predávať vlastné akcie a tak získavať kapitál na konkurenčných domácich a zahraničných trhoch.

Ďalším unikátom japonského hospodárstva je systém Keiretsu, ktorý predstavuje dlhodobé previazanie medzi spoločnosťami. Keiretsu môžu byť horizontálne (medzi firmami v rôznych odvetviach) alebo vertikálne (medzi výrobcom a jeho subdodávateľmi alebo predajcami a dílermi). Spoločnosti vlastnia navzájom svoje akcie a kontrolujú manažment ostatných spoločností v skupine. Ani tento špecifický prvok japonského hospodárstva, nie je ušetrený kritiky. Firmy, ktoré predstavujú technologickú špičku
a pravdepodobne budú jadrom rastu japonského hospodárstva v budúcnosti totiž nepatria do systému Keiretsu. Budúcnosť japonského hospodárstva je v službách, zábavnom priemysle, či doprave. Tieto odvetvia nedokážu efektívne pracovať v systéme Keiretsu. Taktiež perióda silného jenu, prinútila mnohých producentov aby presťahovali svoju výrobu do zahraničia. Tým sa dostali do problémov menší subdodávatelia, ktorí neboli schopní presunúť svoju výrobu spolu s ostatnými členmi Keiretsu.

Významným prvkom v ktorý prispel k rekordnému rastu v povojnovom období je priemyselná politika štátu, táto sa nesie v duchu intervencionizmu a silnej podpory exportu. Japonsko stále predstavuje akúsi opozíciu USA vo svetovej ekonomike. Spojené štáty presadzujúce ideu nezasahovania a slobodnej ruky trhu predstavujú opozíciu japonskému intervencionizmu. Od konca druhej svetovej vojny pristúpila japonská vláda k ochrane vybraných priemyselných odvetví, ktoré mali zabezpečiť
hospodárky rast a zvýšenie exportu. Vláda poskytovala firmám lacné úvery, umelo znížila konkurenciu a obmedzila vstup nových spoločností do týchto strategických odvetví. Rozvíjajúce sa odvetvia boli chránené kvótami a vysokými dovoznými clami pred zahraničnou konkurenciou. Takto chránene firmy získavali zahraničné technológie, ktoré naďalej zdokonaľovali. Postupne
zvyšovali svoju produkciu, čo viedlo k zníženiu nákladov na výrobu a rastu konkurencieschopnosti, následne firmy začali prudko exportovať. Až po dosiahnutí tohto štádia boli uvoľnené dovozné obmedzenia, ktoré dovtedy firmu chránili (najpatrnejšie to bolo v oceliarskom a lodiarskom priemysle). Podporu exportu a ochranu strategických odvetví malo na starosti Ministerstvo medzinárodného obchodu a priemyslu (MITI). Tieto opatrenie sú často kritizované a označované za zbytočné.

Uvádzajú sa príklady elektronického priemyslu, ktorý nikdy nebol takto ochraňovaný a podporovaný, napriek tomu je spotrebná elektronika najúspešnejším exportným odvetvím japonského hospodárstva. Ďalším negatívnym príkladom je automobilový priemysel, v ktorom sa japonská vláda pokúsila znížiť konkurenciu, znížením počtu výrobcom automobilov na dve veľké spoločnosti. Proti tomuto kroku sa rázne postavili  japonský výrobcovia automobilov a znemožnili ho. Následne sa japonský automobilový priemysel stal jedným z ťahúňov japonskéhohospodárstva, ktorý svojou konkurencieschopnosťou dobiť svetové trhy. V súčasnosti sa však Japonsko nemôže naďalej spoliehať na rast ťahaný zvýšením exportu, tým sa stáva proexportná politika prebytočnou. Japonsko je po viacerých zahranično-obchodných konfliktoch, najmä s USA, nútené naďalej liberalizovať svoje trhy a v záujme vlastné rastu podporovať rast domácej spotreby.