Porážka v druhej svetovej vojne znamenala pre Japonsko hospodársku katastrofu. Krajina bola zničená útokmi spojencov a vyčerpaná po rokoch bojov. V nasledujúcich rokoch však došlo k rýchlej obnove a masívnemu rastu. Dve povojnové desaťročia sú označované ako zázrak. Japonské hospodárstvo rástlo v tomto období v priemere o 8% ročne a stalo sa prvou krajinou, ktorej sa podarilo dostať zo skupiny rozvojových krajín medzi hospodársky vyspelé krajiny. K tomuto úspechu prispeli viaceré faktory. Vysoká miera úspor, pracovná sila s mimoriadne vysokou pracovnou morálkou, účinné zásahy vlády do ekonomiky. prísun lacnej ropy či vojna Kórei, ktorá predstavovala pre Japonsko „dar z neba“ (ako ju označujú niektorí japonský ekonómovia), nakoľko sa stalo hlavným dodávateľom amerických vojsk.

V povojnovom období Japonsko benefitovalo, viac ako ktorákoľvek iná krajina, z uvoľňovania medzinárodného obchodu, čo bolo presadzované medzinárodným menovým fondom a GATT. V roku 1968 už bola japonská ekonomika druhou najväčšou na svete, hneď za USA. V medzinárodnom obchode dosahovalo od polovice šesťdesiatych rokov permanentný prebytok (okrem pár rokov po ropnom šoku v roku 1973). V Japonsku sa masívne investovalo do výrobných kapacít, nastáva rozmach ťažkého priemyslu.
V roku 1960 oznámil japonský premiér plán na zvýšeni príjmov, pričom stanovil cieľ 7,8% ročný rast v rokoch 1961 až 1970. Už v roku 1968 došlo k zdvojnásobeniu príjmov a priemerný ročný rast hospodárstva dosiahol 10%.

V sedemdesiatych rokoch sa Japonsko dostalo do ťažkostí spojených s nadmernou ponukou peňazí, zvýšila sa miera inflácie a začalo sa špekulovať na trhu s nehnuteľnosťami. K tomu sa v októbri 1973 pridal ropný šok spojený s vojnou na blízkom východe. Výsledkom tejto situácie bolo spomalenie hospodárskeho rastu. Prognózy do budúcnosti boli skeptické, čo bolo nasledované znížením miery investovania. Desať percentné ročné tempo rastu z predchádzajúceho obdobia sa znížilo na 3.6% v rokoch 1974-1979. V osemdesiatych rokoch to bolo v priemere 4.4%. I napriek spomaleniu rastu nemali ropné šoky na japonské hospodárstvo zničujúci účinok, práve naopak. Japonsko sa rýchlo prispôsobilo novým podmienkam. Konkurencieschopnosť japonských výrobkov vzrástla. Podarilo sa zvýšiť efektivitu, znížiť náklady i celkovú energetickú náročnosť výroby. Popritom došlo k preniknutiu na trhy polovodičov a technologicky náročných výrobkov.

Po roku 1985 došlo prudkému rastu hodnoty japonského jenu, čo značne ovplyvnilo konkurencieschopnosť japonskej produkcie. V roku 1988 bola hodnota jenu voči americkému doláru tri-krát vyššia ako v roku 1971. Predaj na zahraničných trhoch sa znížil, vláde sa však rôznymi zásahmi do ekonomiky podarilo zvýšiť domáci dopyt. V rokoch 1988 až 1989 sa začal jav, ktorý dnes nazývame ako nafúknutie cenovej bubliny (alebo bublinová ekonomika) v dôsledku špekulácii sa ceny nehnuteľností zdvojnásobili. Firmy, ktoré používali nehnuteľnosti ako záruku pri úveroch začali nadmerne investovať. Vláda prijala opatrenia na spomalenie rastu cien nehnuteľností. Nasledoval prudký prepad ich cien, investície z čias nafukovania bubliny sa ukázali ako neefektívne. Tokijská burza zaznamenala prepad 38%, pričom sa stratilo 2,07 triliónov amerických dolárov. Tým cenová bublina praskla. Mnoho bánk sa dostalo do vážnych problémov a strát v dôsledku zlých úverov, ktoré boli kryté nehnuteľnosťami.

Nasledujúce obdobie bolo poznačené recesiou a opatrnosťou na strane firiem i bánk, čo sa nepodarilo prekonať počas celých deväťdesiatych rokov a pretrvávajú i na začiatku nového milénia. Celé toto obdobie je sprevádzané krachom veľkých finančných inštitúcii a zaťažené bremenom zlých úverov. Ceny nehnuteľností sa naďalej prepadávajú, banky obmedzujú pôžičky podnikom, dôsledkom čoho firmy menej investujú. Znížený dopyt v regióne, vyvolaný Ázijskou krízou vyúsťuje do zníženia miezd. Nižšie
mzdy sa prejavujú v znížení domáceho dopytu čo v roku 1998 vyvrcholilo do negatívneho rastu japonskej ekonomiky. V rokoch 1992 až 1995 rástlo Japonské hospodárstvo len o necelé jedno percento ročne.

Na situáciu reagovala vláda znížením daní a zvýšením vládnych výdavkov, čím vzniklo riziko nadmerného zadĺženia Japonskej vlády, v roku 2002 dosiahlo štátny dlh približne 150% HDP. Národná banka znížila úrokové miery na nulu a vláda poskytuje 7,5 triliónov jenov 15 najväčším bankám. Situácia sa v rokoch 1999 a 2000 zlepšila v dôsledku zvýšenia dopytu na Ázijských trhoch, zisk japonských spoločností sa zvýšil. V roku 2001 sa Japonské hospodárstvo dostáva opäť do recesie. Slabý domáci dopyt, deflácia, bremeno zlých úverov ako i medzinárodné faktory (hospodárske problémy v USA). Nezamestnanosť, ktorá bola v roku 1990 iba 2,1 percenta sa vyšplhala na 5,4% v roku 2002. Hospodárske oživenie v USA a Ázii, prispeli k zvýšeným exportom a priemyselnej produkcie. I napriek týmto pozitívnym náznakom však nie je isté, či sa japonská ekonomika stabilizovala. Stále je tu značná citlivosť na zmeny vo vonkajšom prostredí, slabý domáci dopyt. investície japonských firiem sú nízke, nakoľko musia splácať dlhy a banky musia použiť svoje zdroje na pokrytie strát plynúcich zo zlých úverov. Kroky japonskej vlády na posilnenie dopytu a pomoc bankám, sú len krátkodobé riešenia, ktoré neriešia štrukturálne problémy japonského hospodárstva. Tieto štrukturálne nedostatky spôsobujú neschopnosť japonského hospodárstva, okamžite reagovať na zmeny vo vnútornom i vonkajšom prostredí.