Deviata časť (§ 853 až 879) je nazvaná Záverečné, prechodné a zrušovacie ustanovenia.Vzhľadom na niekoľkonásobnú novelizáciu Občianskeho zákonníka záverečné, intertemporálne a derogačné ustanovenia sú osobitne rozčlenené do niekoľkých skupín v závislosti od toho, kedy tá-ktorá právna úprava, vytvárajúca či novelizujúca Občiansky zákonník, nadobudla účinnosť, samozrejme, za predpokladu, že konkrétna novela ustanovenia takéhoto druhu vôbec obsahuje. Podľa tohto prístupu k deviatej časti Občianskeho zákonníka patria osobitné prechodné a zrušovacie ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 1964 (zákon č. 40/1964 Zb.), od 1. apríla 1983 (zákon č. 131/1982 Zb.), od 1. januára 1989 (zákon č. 188/1988 Zb.), od 1. januára 1992 (zákon č. 509/1991 Zb.), od 20. júna 1997 (zákon č. 153/1997 Z.z.), od 1. septembra 2001 (zákon č. 261/2001 Z.z.), od 1. januára 2003 (zákon č. 526/2002 Z.z.), od 1. júla 2003 (zákon č. 514/2003 Z.z.), od 1. apríla 2004 (zákon č. 150/2004 Z.z.), od 1. augusta 2004 (zákon č. 404/2004 Z.z.) a od 1. januára 2005 (zákon č. 635/2004 Z.z.).

Občiansky zákonník tak ako každý zákon pôsobí na určitý okruh právnych vzťahov a subjektov v určitom čase a priestore. Na základe toho rozlišujeme vecnú, osobnú, časovú a priestorovú pôsobnosť Občianskeho zákonníka.

Prostredníctvom vecnej pôsobnosti sa určuje okruh právnych vzťahov, na ktoré sa Občiansky zákonník má aplikovať. Zásadne je vymedzená v § 1 ods. 2, podľa ktorého Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, za predpokladu, že tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.

Do tohto okruhu občianskoprávnych vzťahov patria predovšetkým tie vzťahy, ktoré sú v Občianskom zákonníku výslovne upravené. Okrem nich sem však treba zaradiť aj tie vzťahy, ktoré v zákone síce výslovne upravené nie sú, ale zákon ich vznik za určitých podmienok pripúšťa. Ide o atypické zmluvy podľa § 51, ktoré môžu účastníci uzavrieť pod podmienkou, že neodporujú obsahu a účelu Občianskeho zákonníka. Ďalej sa vecná pôsobnosť Občianskeho zákonníka rozširuje prostredníctvom možnosti použitia analógie legis podľa § 853 ods. 1. Na základe tohto ustanovenia možno na občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú upravené Občianskym zákonníkom ani iným zákonom, aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Zákonom č. 252/1999 Z.z. ustanovenie § 853 o analógii legis bolo doplnené o nový odsek 2. Keďže odsek 2 v súvislosti s realizáciou záložného práva na byt alebo rodinný dom odkazuje na ustanovenie § 711 o zániku nájmu bytu výpoveďou prenajímateľa, meritórny výklad tejto otázky je obsiahnutý v druhom zväzku v dvadsiatej tretej hlave.

Vzhľadom na to, že medzi Občianskym zákonníkom na jednej strane a Obchodným zákonníkom a Zákonníkom práce na strane druhej existuje vzťah lex generalis k lex specialis, vecná pôsobnosť Občianskeho zákonníka sa rozširuje na niektoré obchodnoprávne vzťahy a pracovnoprávne vzťahy.

Napokon na základe § 110 zákona o rodine niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka sa aplikujú aj na rodinnoprávne vzťahy, ak zákon o rodine neustanovuje inak.

Pri posudzovaní časovej pôsobnosti sú významné dve otázky:
1.odkedy Občiansky zákonník pôsobí, t.j. kedy nadobudol účinnosť, a
2.akým právom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou.
Na obe tieto otázky dávajú odpoveď intertemporálne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú obsiahnuté v jeho deviatej časti.

Pokiaľ ide o tú druhú otázku, Občiansky zákonník v § 854 a 868 upravuje nepravú spätnú pôsobnosť (nepravú retroaktivitu). Jej podstata spočíva v tom, že zákon sa vzťahuje aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou s tým, že vznik týchto vzťahov a nároky z nich sa spravujú podľa predpisov platných v čase ich vzniku. Občiansky zákonník sa vo všeobecnosti tejto zásady nepravej spätnej pôsobnosti aj pridržiaval s výnimkou novely Občianskeho zákonníka z roku 1982 (zákon č. 131/1982 Zb.), ktorá v § 507a (teraz § 865) ustanovila, že pokiaľ v zákone nie je uvedené inak, novelou sa spravuje aj vznik právnych vzťahov a nárokov založených pred jej účinnosťou. V tomto prípade sa teda v Občianskom zákonníku výnimočne pripustila pravá spätná pôsobnosť (pravá retroaktivita).

Pre vymedzenie osobnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka je smerodajné predovšetkým určenie subjektov občianskeho práva. Podľa Občianskeho zákonníka sú nimi fyzické osoby (§ 7 a nasl.) a právnické osoby (§ 18 a nasl.). Pokiaľ ako účastník občianskoprávnych vzťahov vystupuje štát, je právnickou osobou (§ 21) a má také isté postavenie ako ktorákoľvek právnická osoba.

V súvislosti s osobnou pôsobnosťou sa vynára otázka, či sa Občiansky zákonník vzťahuje aj na cudzie fyzické a právnické osoby a naopak, za akých podmienok sa normy cudzieho občianskeho práva majú použiť na občianskoprávne vzťahy, ktorých účastníkmi sú slovenské fyzické a právnické osoby. Vo všetkých týchto a podobných prípadoch a právnych situáciách ide o občianskoprávne vzťahy s medzinárodným prvkom, na ktoré sa použije vždy právny poriadok štátu určeného podľa noriem medzinárodného práva súkromného (zákon č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov).

Priestorovú pôsobnosť Občianskeho zákonníka treba posudzovať v nových štátoprávnych súvislostiach tak, že je daná územím Slovenskej republiky. Na základe recepčnej normy, obsiahnutej v čl. 152 Ústavy Slovenskej republiky, Občiansky zákonník sa stal 1. januárom 1993 súčasťou jej právneho poriadku, ktorý je výrazom zvrchovanosti slovenského štátu. Všade tam, kde sa uplatňuje štátna zvrchovanosť, platí aj právny poriadok. V tomto smere normy občianskeho práva pôsobia na celom území Slovenskej republiky.