Občiansky zákonník

1 História občianskeho práva

Občianske právo patrí k základným a najstarším právnym odvetviam v histórii práva. Vzniklo v podmienkach starého Ríma, odkiaľ pochádza aj jeho názov – ius civile, ktorý sa používa doteraz. Ius civile sa postupným vývojom stalo základom rímskeho súkromného práva, v rámci ktorého vznikli pomerne dokonalé, abstraktné právne inštitúty, akými sú vlastnícke právo, držba, kúpna zmluva, nájom, darovanie, dedenie atď. Nielen termíny, ale aj formy týchto právnych vzťahov a inštitútov pretrvali viac ako dve tisícročia. Stalo sa tak v dôsledku tzv. recepcie rímskeho práva, ku ktorej v západnej a strednej Európe došlo v období medzi 12. a 16.storočím. Rímske súkromné právo a rímskoprávna kultúra vôbec ovplyvnili v kontinentálnej Európe všetky veľké občianskoprávne kodifikácie 19.storočia.

Zásadné zmeny ekonomického, sociálneho i politického systému zamerané na vytvorenie trhového hospodárstva a politickej plurality, ktoré v našej spoločnosti v posledných rokoch nastávajú, vo svojich dôsledkoch znamenajú vytvorenie kvalitatívne iných vzťahov upravených právom. Tento proces premien sa priamo dotýka vo všetkých smeroch aj sféry majetkových vzťahov tovarovo-peňažnej povahy, prípadne aj s nimi súvisiacich osobných a osobnomajetkových vzťahov. Zmenou charakteru uvedených vzťahov vznikla potreba ich novej optimálnej právnej regulácie a súbežne s tým sa nastoľuje otázka nového chápania i formovania, resp. vymedzenia miesta, povahy a funkcie tých právnych odvetví, ktoré sa uplatňujú v tejto oblasti vzťahov upravených právom. Medzi týmito právnymi odvetviami má osobitnú úlohu občianske právo, ktoré je funkčne, metódou, princípmi a prostriedkami právnej úpravy tradične uspôsobené mať kľúčové postavenie.

Občianske právo upravuje majetkové a s nimi súvisiace osobné a osobnomajetkové vzťahy. Takémuto vymedzeniu rozsahu občianskoprávnej úpravy v zásade zodpovedá aj vymedzenie rozsahu vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka v § 1 ods. 2, kde sa uvádza, že Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi nimi a štátom, ako aj vzťahy „vyplývajúce z práva na ochranu osôb“.


2 Pramene a systém práva

V súlade s najnovšími poznatkami všeobecnej teórie práva o význame pojmu a výrazu „pramene práva“ treba rozlišovať najmä pramene tvorby práva a pramene práva vo formálnom zmysle (formálne pramene práva). Prameňmi tvorby práva (materiálne pramene práva) sa pritom rozumie širší spoločenský kontext vytváraný ekonomickými, politickými, ideologickými a spoločenskými podmienkami a faktormi, z ktorých priamo či sprostredkovane vyviera obsah práva. Pokiaľ je reč o prameňoch občianskeho práva, ide o pramene vo formálnom zmysle, ktorými treba vo všeobecnosti rozumieť záväzné právne pravidlá vydané v štátom predpísanej a uznanej forme.

Prameňmi občianskeho práva vo formálnom zmysle sú právne normy upravujúce spoločenské vzťahy, ktoré tvoria predmet občianskeho práva. Keďže v Slovenskej republike platí výlučne písané právo, tieto právne normy sú výsledkom normotvornej činnosti štátu a sú vyjadrené v právnych predpisoch. Primerane tomu sa často za pramene práva označujú právne predpisy, t.j. zákony, vyhlášky, nariadenia vlády, atď. Pritom pre občianskoprávne predpisy je charakteristické, že jednotlivo obsahujú vždy viac právnych noriem.

Z okolnosti, že naše občianske právo je písaným právom ďalej vyplýva, že jeho prameňom je iba normatívny právny akt, a nie právna obyčaj či tzv. právotvorný precedens (sudcovské právo). Napriek tomu, že u nás súdy svojimi rozhodnutiami právo netvoria, publikované zovšeobecnené poznatky a skúsenosti súdov však nepochybne ovplyvňujú interpretačnú a aplikačnú prax pri používaní občianskoprávnych noriem.

Z hľadiska prameňov občianskeho práva vo formálnom zmysle v podmienkach existencie samostatného slovenského štátu treba na prvom mieste uviesť Ústavu Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorá priamo obsahuje niektoré základné ustanovenia občianskeho práva.
Sú to najmä ustanovenia o hospodárskom zriadení (čl. 55), o vlastníckom práve (čl. 20), o výlučnosti vlastníctva Slovenskej republiky (čl. 4) a niektoré ustanovenia druhej hlavy ústavy o základných práva a slobodách občanov.



Základným prameňom občianskeho práva je Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení zákonov č. 58/1969 Zb., č. 131/1982 Zb., č. 94/1988 Zb., č. 188/1988 Zb., č. 87/1990 Zb., č. 105/1990 Zb., č. 116/1990 Zb., č. 87/1991 Zb., č. 509/1991 Zb., č. 264/1992 Zb., č. 278/1993 Z.z., č. 249/1994 Z.z., č. 153/1997 Z.z., č. 211/1997 Z.z., č. 252/1999 Z.z., č. 218/ 2000 Z.z., č. 261/2001 Z.z., č. 281/2001 Z.z., č. 23/2002 Z.z., č. 34/2002 Z.z., č. 95/2002 Z.z., č. 184/2002 Z.z., č. 215/2002 Z.z., č. 526/2002 Z.z., č. 504/2003 Z.z., č. 515/2003 Z.z., č. 150/2004 Z.z., č. 404/2004 Z.z., č. 635/2004 Z.z., č. 171/2005 Z.z., č. 266/2005 Z.z. a č. 336/2005 Z.z.

Z uvedeného výpočtu noviel je zrejmé, že Občiansky zákonník z roku 1964 bol viackrát zmenený a doplnený. Z týchto noviel mali najväčší význam zákon č. 131/1982 Zb. a zákon č. 509/1991 Zb. V prvom prípade išlo o rozsiahlu novelizáciu uskutočnenú však v rámci existujúcej „úzkej“ koncepcie Občianskeho zákonníka. V súlade s požiadavkami praxe i teórie však boli vykonané aj niektoré inštitucionálne zmeny. Nové ustanovenia sa týkali najmä susedských práv, držby, vydržania, vecných bremien, vydedenia a ďalších. Naproti tomu v prípade zákona č. 509/1991 Zb. išlo o rozsahom veľmi veľkú a obsahom ďalekosiahlu novelizáciu, ktorá zmenila doterajšiu koncepciu i systematiku Občianskeho zákonníka, pričom sa zmenilo alebo doplnilo asi 80% jeho doterajšieho textu.

Na vykonanie Občianskeho zákonníka, prípadne iných zákonov patriacich k prameňom občianskeho práva, bol vydaný celý rad vykonávacích predpisov.
Najdôležitejšie z nich sú:
-nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,
-zákon č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia,
-vyhláška Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení vyhlášky č. 72/1997 Z.z., č. 533/2001 Z.z., č. 647/2004 Z.z.



Napokon k prameňom občianskeho práva zaraďujeme aj viaceré právne predpisy, ktoré súvisia s Občianskym zákonníkom alebo ďalšími typickými občianskoprávnymi predpismi.
K nim patria:
-Občiansky súdny poriadok,
-zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok),
-zákon o konkurze a vyrovnaní,
-zákon o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok),
-zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom,
-zákon o rodine a
-zákon o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon).

Systémom práva sa rozumie súhrn určitých vertikálne a horizontálne usporiadaných základných prvkov tohto systému. Keďže sám právny systém je subsystémom sociálneho systému, s ktorým je právny systém prepojený mnohorakými väzbami, do triedenia prvkov právneho systému treba zahrnúť aj vzťahy k prvkom sociálneho systému. Konkrétne ide najmä o usporiadanie právnych noriem, vzájomných väzieb medzi nimi, ako aj spoločenských vzťahov upravených právnymi normami, použijúc pritom rôzne vecné i metodické kritériá.

Systém občianskeho práva spravidla tvoria tieto systémové súčasti:
a)všeobecná časť,
b)vecné práva,
c)dedičské právo,
d)záväzkové (obligačné) právo,
e)osobné a osobnomajetkové práva.

Systém občianskeho práva nemožno stotožňovať so systematikou Občianskeho zákonníka.


3 Občiansky zákonník a jeho členenie

V novelizovanom Občianskom zákonníku sa pri úprave matérie vychádza z klasifikácie vnútornej štruktúry právnych vzťahov, a nie ako predtým zo sociálno-ekonomického účelu týchto vzťahov. Výsledkom takéhoto prístupu je upustenie od početných konkrétnych inštitútov a vzťahov, ktoré mohli vznikať len na daný sociálno-ekonomický účel medzi určitými subjektami (osobné užívanie, osobné vlastníctvo, služby atď.), a súčasne môžu vznikať štrukturálne rovnorodé vzťahy s rôznym sociálno-ekonomickým zameraním medzi ktorýmikoľvek subjektami občianskoprávnych vzťahov (vlastnícke právo, nájom, kúpna zmluva a pod.). Primerane tomu novelizovaný Občiansky zákonník už pozná a samostatne upravuje kategóriu vecných práv i kategóriu záväzkových práv.

Občiansky zákonník sa systematicky člení takto:
Prvá časť obsahuje všeobecné ustanovenia (§ 1 až 122), pričom ustanovenia o zabezpečení, zmene a zániku práv a povinností (§ 52 až 99) boli zrušené vzhľadom na to, že všeobecné ustanovenia o záväzkoch, medzi ktoré boli v novej podobe teraz zaradené, sú obsiahnuté v novovytvorenej ôsmej časti o záväzkovom práve. Vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka sú obsiahnuté normy o občianskoprávnych vzťahoch a ich ochrane, o účastníkoch občianskoprávnych vzťahov, o zastúpení, o právnych úkonoch, o premlčaní a napokon sú tu vymedzené niektoré pojmy.

Druhá časť (§ 123 až 151v) je venovaná novej úprave vecných práv. Na prvom mieste je upravené vlastnícke právo a držba vrátane ich ochrany, nadobúdanie vlastníckeho práva i spoluvlastníctva. Do rámca právnej úpravy vlastníckeho práva patrí aj vlastníctvo bytov a nebytových priestorov, ktoré je upravené mimo Občianskeho zákonníka v osobitnom zákone. V tejto časti sú upravené aj vecné práva k cudzím veciam, a to záložné právo, vecné bremená a zádržné právo.

Tretia, štvrtá a piata časť (§ 152 až 414), ktoré upravovali osobné užívanie, služby a práva a povinnosti z iných právnych úkonov, boli zrušené.

V šiestej časti (§ 415 až 459) je upravená zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie. Konkrétnej úprave zodpovednosti za škodu predchádzajú ustanovenia o prevencii. Medzi osobitné prípady zodpovednosti za škodu je zaradená zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej konkrétnu úpravu obsahuje osobitný zákon (zákon č. 514/2003 Z.z.), ako aj zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom podľa zákona č. 294/1999 Z.z. Ďalšie dva druhy občianskoprávnej zodpovednosti, t.j. zodpovednosť za omeškanie a zodpovednosť za vady, nie sú upravené v tejto časti, ale v ôsmej časti medzi všeobecnými ustanoveniami záväzkového práva.

Siedma časť obsahuje ustanovenia o dedičskom práve (§ 460 až 487). Sú v nej upravené otázky nadobúdania dedičstva, dedenie zo zákona a zo závetu, potvrdenie dedičstva, vyporiadanie dedičov a ochrana oprávneného dediča.

Ôsma časť predstavuje najrozsiahlejšiu časť Občianskeho zákonníka (§ 488 až 852) a upravuje záväzkové právo. Člení sa na všeobecné ustanovenia (§ 488 až 587) a ustanovenia o jednotlivých typoch právnych úkonov, najmä zmlúv (§ 588 až 852).

Deviata časť (§ 853 až 879) je nazvaná Záverečné, prechodné a zrušovacie ustanovenia.Vzhľadom na niekoľkonásobnú novelizáciu Občianskeho zákonníka záverečné, intertemporálne a derogačné ustanovenia sú osobitne rozčlenené do niekoľkých skupín v závislosti od toho, kedy tá-ktorá právna úprava, vytvárajúca či novelizujúca Občiansky zákonník, nadobudla účinnosť, samozrejme, za predpokladu, že konkrétna novela ustanovenia takéhoto druhu vôbec obsahuje. Podľa tohto prístupu k deviatej časti Občianskeho zákonníka patria osobitné prechodné a zrušovacie ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 1964 (zákon č. 40/1964 Zb.), od 1. apríla 1983 (zákon č. 131/1982 Zb.), od 1. januára 1989 (zákon č. 188/1988 Zb.), od 1. januára 1992 (zákon č. 509/1991 Zb.), od 20. júna 1997 (zákon č. 153/1997 Z.z.), od 1. septembra 2001 (zákon č. 261/2001 Z.z.), od 1. januára 2003 (zákon č. 526/2002 Z.z.), od 1. júla 2003 (zákon č. 514/2003 Z.z.), od 1. apríla 2004 (zákon č. 150/2004 Z.z.), od 1. augusta 2004 (zákon č. 404/2004 Z.z.) a od 1. januára 2005 (zákon č. 635/2004 Z.z.).

Občiansky zákonník tak ako každý zákon pôsobí na určitý okruh právnych vzťahov a subjektov v určitom čase a priestore. Na základe toho rozlišujeme vecnú, osobnú, časovú a priestorovú pôsobnosť Občianskeho zákonníka.

Prostredníctvom vecnej pôsobnosti sa určuje okruh právnych vzťahov, na ktoré sa Občiansky zákonník má aplikovať. Zásadne je vymedzená v § 1 ods. 2, podľa ktorého Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, za predpokladu, že tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony.

Do tohto okruhu občianskoprávnych vzťahov patria predovšetkým tie vzťahy, ktoré sú v Občianskom zákonníku výslovne upravené. Okrem nich sem však treba zaradiť aj tie vzťahy, ktoré v zákone síce výslovne upravené nie sú, ale zákon ich vznik za určitých podmienok pripúšťa. Ide o atypické zmluvy podľa § 51, ktoré môžu účastníci uzavrieť pod podmienkou, že neodporujú obsahu a účelu Občianskeho zákonníka. Ďalej sa vecná pôsobnosť Občianskeho zákonníka rozširuje prostredníctvom možnosti použitia analógie legis podľa § 853 ods. 1. Na základe tohto ustanovenia možno na občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú upravené Občianskym zákonníkom ani iným zákonom, aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Zákonom č. 252/1999 Z.z. ustanovenie § 853 o analógii legis bolo doplnené o nový odsek 2. Keďže odsek 2 v súvislosti s realizáciou záložného práva na byt alebo rodinný dom odkazuje na ustanovenie § 711 o zániku nájmu bytu výpoveďou prenajímateľa, meritórny výklad tejto otázky je obsiahnutý v druhom zväzku v dvadsiatej tretej hlave.

Vzhľadom na to, že medzi Občianskym zákonníkom na jednej strane a Obchodným zákonníkom a Zákonníkom práce na strane druhej existuje vzťah lex generalis k lex specialis, vecná pôsobnosť Občianskeho zákonníka sa rozširuje na niektoré obchodnoprávne vzťahy a pracovnoprávne vzťahy.

Napokon na základe § 110 zákona o rodine niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka sa aplikujú aj na rodinnoprávne vzťahy, ak zákon o rodine neustanovuje inak.

Pri posudzovaní časovej pôsobnosti sú významné dve otázky:
1.odkedy Občiansky zákonník pôsobí, t.j. kedy nadobudol účinnosť, a
2.akým právom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou.
Na obe tieto otázky dávajú odpoveď intertemporálne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú obsiahnuté v jeho deviatej časti.

Pokiaľ ide o tú druhú otázku, Občiansky zákonník v § 854 a 868 upravuje nepravú spätnú pôsobnosť (nepravú retroaktivitu). Jej podstata spočíva v tom, že zákon sa vzťahuje aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou s tým, že vznik týchto vzťahov a nároky z nich sa spravujú podľa predpisov platných v čase ich vzniku. Občiansky zákonník sa vo všeobecnosti tejto zásady nepravej spätnej pôsobnosti aj pridržiaval s výnimkou novely Občianskeho zákonníka z roku 1982 (zákon č. 131/1982 Zb.), ktorá v § 507a (teraz § 865) ustanovila, že pokiaľ v zákone nie je uvedené inak, novelou sa spravuje aj vznik právnych vzťahov a nárokov založených pred jej účinnosťou. V tomto prípade sa teda v Občianskom zákonníku výnimočne pripustila pravá spätná pôsobnosť (pravá retroaktivita).

Pre vymedzenie osobnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka je smerodajné predovšetkým určenie subjektov občianskeho práva. Podľa Občianskeho zákonníka sú nimi fyzické osoby (§ 7 a nasl.) a právnické osoby (§ 18 a nasl.). Pokiaľ ako účastník občianskoprávnych vzťahov vystupuje štát, je právnickou osobou (§ 21) a má také isté postavenie ako ktorákoľvek právnická osoba.

V súvislosti s osobnou pôsobnosťou sa vynára otázka, či sa Občiansky zákonník vzťahuje aj na cudzie fyzické a právnické osoby a naopak, za akých podmienok sa normy cudzieho občianskeho práva majú použiť na občianskoprávne vzťahy, ktorých účastníkmi sú slovenské fyzické a právnické osoby. Vo všetkých týchto a podobných prípadoch a právnych situáciách ide o občianskoprávne vzťahy s medzinárodným prvkom, na ktoré sa použije vždy právny poriadok štátu určeného podľa noriem medzinárodného práva súkromného (zákon č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov).

Priestorovú pôsobnosť Občianskeho zákonníka treba posudzovať v nových štátoprávnych súvislostiach tak, že je daná územím Slovenskej republiky. Na základe recepčnej normy, obsiahnutej v čl. 152 Ústavy Slovenskej republiky, Občiansky zákonník sa stal 1. januárom 1993 súčasťou jej právneho poriadku, ktorý je výrazom zvrchovanosti slovenského štátu. Všade tam, kde sa uplatňuje štátna zvrchovanosť, platí aj právny poriadok. V tomto smere normy občianskeho práva pôsobia na celom území Slovenskej republiky.