referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Filip
Piatok, 23. augusta 2019
Občiansky zákonník
Dátum pridania: 01.10.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: kamzu
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 175
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 8.9
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 14m 50s
Pomalé čítanie: 22m 15s
 
1 História občianskeho práva

Občianske právo patrí k základným a najstarším právnym odvetviam v histórii práva. Vzniklo v podmienkach starého Ríma, odkiaľ pochádza aj jeho názov – ius civile, ktorý sa používa doteraz. Ius civile sa postupným vývojom stalo základom rímskeho súkromného práva, v rámci ktorého vznikli pomerne dokonalé, abstraktné právne inštitúty, akými sú vlastnícke právo, držba, kúpna zmluva, nájom, darovanie, dedenie atď. Nielen termíny, ale aj formy týchto právnych vzťahov a inštitútov pretrvali viac ako dve tisícročia. Stalo sa tak v dôsledku tzv. recepcie rímskeho práva, ku ktorej v západnej a strednej Európe došlo v období medzi 12. a 16.storočím. Rímske súkromné právo a rímskoprávna kultúra vôbec ovplyvnili v kontinentálnej Európe všetky veľké občianskoprávne kodifikácie 19.storočia.

Zásadné zmeny ekonomického, sociálneho i politického systému zamerané na vytvorenie trhového hospodárstva a politickej plurality, ktoré v našej spoločnosti v posledných rokoch nastávajú, vo svojich dôsledkoch znamenajú vytvorenie kvalitatívne iných vzťahov upravených právom. Tento proces premien sa priamo dotýka vo všetkých smeroch aj sféry majetkových vzťahov tovarovo-peňažnej povahy, prípadne aj s nimi súvisiacich osobných a osobnomajetkových vzťahov. Zmenou charakteru uvedených vzťahov vznikla potreba ich novej optimálnej právnej regulácie a súbežne s tým sa nastoľuje otázka nového chápania i formovania, resp. vymedzenia miesta, povahy a funkcie tých právnych odvetví, ktoré sa uplatňujú v tejto oblasti vzťahov upravených právom. Medzi týmito právnymi odvetviami má osobitnú úlohu občianske právo, ktoré je funkčne, metódou, princípmi a prostriedkami právnej úpravy tradične uspôsobené mať kľúčové postavenie.

Občianske právo upravuje majetkové a s nimi súvisiace osobné a osobnomajetkové vzťahy. Takémuto vymedzeniu rozsahu občianskoprávnej úpravy v zásade zodpovedá aj vymedzenie rozsahu vecnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka v § 1 ods. 2, kde sa uvádza, že Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi nimi a štátom, ako aj vzťahy „vyplývajúce z práva na ochranu osôb“.


2 Pramene a systém práva

V súlade s najnovšími poznatkami všeobecnej teórie práva o význame pojmu a výrazu „pramene práva“ treba rozlišovať najmä pramene tvorby práva a pramene práva vo formálnom zmysle (formálne pramene práva). Prameňmi tvorby práva (materiálne pramene práva) sa pritom rozumie širší spoločenský kontext vytváraný ekonomickými, politickými, ideologickými a spoločenskými podmienkami a faktormi, z ktorých priamo či sprostredkovane vyviera obsah práva. Pokiaľ je reč o prameňoch občianskeho práva, ide o pramene vo formálnom zmysle, ktorými treba vo všeobecnosti rozumieť záväzné právne pravidlá vydané v štátom predpísanej a uznanej forme.

Prameňmi občianskeho práva vo formálnom zmysle sú právne normy upravujúce spoločenské vzťahy, ktoré tvoria predmet občianskeho práva. Keďže v Slovenskej republike platí výlučne písané právo, tieto právne normy sú výsledkom normotvornej činnosti štátu a sú vyjadrené v právnych predpisoch. Primerane tomu sa často za pramene práva označujú právne predpisy, t.j. zákony, vyhlášky, nariadenia vlády, atď. Pritom pre občianskoprávne predpisy je charakteristické, že jednotlivo obsahujú vždy viac právnych noriem.

Z okolnosti, že naše občianske právo je písaným právom ďalej vyplýva, že jeho prameňom je iba normatívny právny akt, a nie právna obyčaj či tzv. právotvorný precedens (sudcovské právo). Napriek tomu, že u nás súdy svojimi rozhodnutiami právo netvoria, publikované zovšeobecnené poznatky a skúsenosti súdov však nepochybne ovplyvňujú interpretačnú a aplikačnú prax pri používaní občianskoprávnych noriem.

Z hľadiska prameňov občianskeho práva vo formálnom zmysle v podmienkach existencie samostatného slovenského štátu treba na prvom mieste uviesť Ústavu Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorá priamo obsahuje niektoré základné ustanovenia občianskeho práva.
Sú to najmä ustanovenia o hospodárskom zriadení (čl. 55), o vlastníckom práve (čl. 20), o výlučnosti vlastníctva Slovenskej republiky (čl. 4) a niektoré ustanovenia druhej hlavy ústavy o základných práva a slobodách občanov.



Základným prameňom občianskeho práva je Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení zákonov č. 58/1969 Zb., č. 131/1982 Zb., č. 94/1988 Zb., č. 188/1988 Zb., č. 87/1990 Zb., č. 105/1990 Zb., č. 116/1990 Zb., č. 87/1991 Zb., č. 509/1991 Zb., č. 264/1992 Zb., č. 278/1993 Z.z., č. 249/1994 Z.z., č. 153/1997 Z.z., č. 211/1997 Z.z., č. 252/1999 Z.z., č. 218/ 2000 Z.z., č. 261/2001 Z.z., č. 281/2001 Z.z., č. 23/2002 Z.z., č. 34/2002 Z.z., č. 95/2002 Z.z., č. 184/2002 Z.z., č. 215/2002 Z.z., č. 526/2002 Z.z., č. 504/2003 Z.z., č. 515/2003 Z.z., č. 150/2004 Z.z., č. 404/2004 Z.z., č. 635/2004 Z.z., č. 171/2005 Z.z., č. 266/2005 Z.z. a č. 336/2005 Z.z.

Z uvedeného výpočtu noviel je zrejmé, že Občiansky zákonník z roku 1964 bol viackrát zmenený a doplnený. Z týchto noviel mali najväčší význam zákon č. 131/1982 Zb. a zákon č. 509/1991 Zb. V prvom prípade išlo o rozsiahlu novelizáciu uskutočnenú však v rámci existujúcej „úzkej“ koncepcie Občianskeho zákonníka. V súlade s požiadavkami praxe i teórie však boli vykonané aj niektoré inštitucionálne zmeny. Nové ustanovenia sa týkali najmä susedských práv, držby, vydržania, vecných bremien, vydedenia a ďalších. Naproti tomu v prípade zákona č. 509/1991 Zb. išlo o rozsahom veľmi veľkú a obsahom ďalekosiahlu novelizáciu, ktorá zmenila doterajšiu koncepciu i systematiku Občianskeho zákonníka, pričom sa zmenilo alebo doplnilo asi 80% jeho doterajšieho textu.
 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.