1. Filozofia poskytovania úverov

Jedným z najväčších problémov podnikateľov býva často získanie úveru od banky. Zdá sa, že banky sú pri jeho poskytovaní príliš náročné a prísne. Dostať úver od banky je niekedy priam umením, avšak tak ako každé, aj bankové podnikanie je spojené s určitým rizikom. Banky podnikajú v prevažnej miere (často viac ako 90 %) s cudzím, vypožičaným kapitálom, ktorý musia na požiadanie, prípadne v rámci dohodnutých podmienok, vrátiť a naviac zaplatiť úrok za ich požičanie.
„Cieľom banky je odhadnúť rozsah rizika a pokúsiť sa zredukovať mieru neistoty pri splácaní úveru. Sú síce zásady, ktorých sa možno pridržiavať, ale žiadny zázračný recept neexistuje. Banka musí zhromaždiť všetky podstatné informácie a potom uplatniť svoje skúsenosti a vedomosti, aby sa mohol urobiť úsudok.“ (Rouse, N., Bankové techniky úverovania, 1994).

Poskytovanie úveru predstavuje pre banku viaceré riziká. Klient nesplatí poskytnutý úver, neuhradí úrok, prípadne ďalšie výdavky s tým spojené. Výška úverových rizík závisí od:

• celkovej situácie v ekonomike,
• lehoty poskytnutého úveru,
• konkrétneho bankového klienta.

V prípade stabilnej ekonomiky je úverové riziko menšie, s narastajúcou labilitou sa úmerne zväčšuje. Transformácia našej ekonomiky na trhovú, s tým spätá inflácia a prípadná devalvácia, úverové riziká podstatne zvyšujú.

„Nebezpečenstvo úverového rizika sa zvyšuje priamo úmerne dĺžke poskytovaného úveru. Pri dlhodobých úveroch je väčšie, než pri krátkodobých. Preto v súčasnom období banky oveľa skôr poskytujú krátkodobý, resp. strednodobý úver, ako úver dlhodobý. Spôsobuje to celková neistota v ekonomike, spojená s ťažko predvídateľnými zmenami ekonomických podmienok a kvality podnikania jednotlivých klientov.“ (Petrjánošová, B., Podnikanie a banky, 1998).

Úverové riziko je rôzne aj v závislosti od každého jednotlivého bankového klienta. Pri podnikoch s nízkou rentabilitou, prípadne pri podnikoch, ktoré majú občasné, alebo trvalé platobné ťažkosti, je toto riziko väčšie. A keďže platobná neschopnosť je v našich podnikoch rozšíreným javom, je obozretnosť banky pri poskytovaní úverov namieste.

„Banka, ktorá je presvedčená o svojich schopnostiach, by mala uplatňovať nasledujúce princípy:

• neponáhľať sa s rozhodnutím – na absorbovanie podrobných finančných informácií je potrebný dostatočne dlhý čas,
• neostýchať sa požiadať o názor druhú osobu,
• získať od klienta úplné informácie a nespoliehať sa na dohady,
• nebrať vyhlásenia klienta ako dostačujúce a požiadať o dôkazy, ktoré nezávisle potvrdia ich pravdivosť,
• pri vytváraní úsudku rozlišovať fakty, odhady a názory,
• ak banke inštinkt naznačuje, aby bola opatrná, i keď zhodnotenie faktov vyzerá uspokojivo, premyslieť si všetko znovu.“ (Rouse, N., Bankové techniky úverovania, 1994).

Banka používa celý rad rôznych metód, prostredníctvom ktorých hodnotí všetky úverové riziká, a to nielen pri vzniku úverového vzťahu, ale aj po celú dobu jeho trvania. Na základe toho sa banka rozhoduje, či vôbec alebo za akých podmienok úver poskytne.

2. Postup pri získavaní bankového úveru

„Ak sa chceme uchádzať o bankový úver, musíme rešpektovať tieto pravidlá:

1. O úver musíme banku požiadať.
2. Podľa pokynov banky sme povinní predložiť príslušné doklady o právnej a ekonomickej spôsobilosti získať úver.
3. Na úver nemáme právny nárok – banka nám môže, ale nemusí úver poskytnúť.
4. V prípade poskytnutia úveru s nami banka uzatvorí úverovú zmluvu.
5. Vo väčšine prípadov banka vyžaduje zabezpečenie úveru.
6. Musíme banku presvedčiť, že s poskytnutým úverom jej nevzniknú žiadne ťažkosti a problémy.
7. Musíme predložiť kvalitný a reálne spracovaný podnikateľský zámer.
8. Musíme preukázať svoju podnikateľskú spôsobilosť a kvalitu.
9. Musíme presvedčiť banku o návratnosti poskytnutého úveru.
10. Môžeme sa obrátiť na akúkoľvek banku, väčšinou však banky uprednostňujú svojich stálych klientov.“ (Petrjánošová, B., Podnikanie a banky, 1998).

3. Základné podmienky poskytovania úveru

Pri rozhodovaní o poskytnutí úveru postupuje banka veľmi rozvážne, pretože hlavným zdrojom na poskytovanie úverov sú vklady vkladateľov. Banka používa dočasne zverené cudzie peniaze. Rozhodujúca je teda odpoveď na otázku, aké veľké je riziko, pokiaľ klient nebude schopný úver splatiť. Preto, aby banka považovala riziko za únosné a rozhodla sa úver poskytnúť, je potrebné splniť tieto základné podmienky:

1. Klient musí preukázať návratnosť úveru.
2. Úver musí mať ručenie.
3. Poskytnutý úver musí byť efektívny.
4. Pri čerpaní úveru sa musí dodržať účelovosť.

Návratnosť úveru – ak firma požiadala o úver, banka v prvom rade žiada, aby klient predložil podnikateľský plán, príp. komplexné posúdenie finančnej situácie, v ktorých musí byť zmapovaná celá činnosť a kvantifikované výnosy a náklady firmy. Z podnikateľského plánu musí byť jasná schopnosť klienta splatiť v dohodnutom termíne úver z odpisov, zisku po zdanení a zo stimulačných a rezervných fondov. Banka skúma správnosť kvantifikácie a hodnotí pravdepodobnosť dosiahnutia uvádzaných výsledkov. Podľa posúdenia miery rizika v podnikateľskom pláne uplatňuje potom konkrétne požiadavky na ich zaručenie, a teda zníženie vlastného rizika z nesplatenia úveru. Pretože posúdenie návratnosti je kľúčovým bodom poskytnutia úveru, banka sa nespolieha len na podklady predložené žiadateľom, ale sama si spracováva vlastnú analýzu úverovej schopnosti klienta. Využíva pritom viaceré techniky. Analyzuje predovšetkým budúce finančné toky a pomocou rôznych koeficientov hodnotí situáciu klienta a porovnáva ju s inými.

Zaručenie úveru – v závislosti od miery rizík v návratnosti úveru požaduje banka od klienta zodpovedajúci spôsob a výšku zaručenia za úver. Cieľom tohoto opatrenia je vylúčiť alebo aspoň minimalizovať straty v prípade nesplatenia úveru. V praxi sa stretávame s veľmi diferencovanými požiadavkami na zaručenie úveru. Vyplýva to nielen z miery rizika, ale aj z rozdielnej opatrnosti jednotlivých bánk. Zaručenie úveru realizuje banka zriadením záložného alebo zástavného práva na hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. „Predmetom zaručenia je majetok, ktorého je podnikateľ vlastníkom alebo spoluvlastníkom. Ide o:

• existujúci osobný alebo podnikateľský majetok,
• alebo majetok, ktorý sa nakupuje z úveru.“ (Petrjánošová, B., Podnikanie a banky, 1998).

Pri veľkých úveroch sa priamo požaduje záruka inej banky resp. tretej osoby, alebo forma spoluúčasti. Banky na zaručenie úveru prijímajú také veci, ktoré sa dajú pomerne bežne oceniť, ktoré sú v prípade potreby obchodovateľné, a ktoré bude možné reálne predať.

Efektívnosť úveru – úver musí byť pre banku, ktorá je podnikateľským subjektom efektívny. Celková výška úrokov, ktoré banka zinkasuje, musí byť vyššia ako jej náklady na získanie finančných prostriedkov na poskytnutie úveru. Úrokový rozdiel spolu s ďalšími poplatkami by mal banke priniesť zisk a zohľadniť mieru rizík, komplexnosti a náročnosti služieb, ktoré banka poskytuje.

Účelovosť úveru – banka skúma, na aký účel chce klient použiť úver a či možno tento účel z pohľadu banky akceptovať. Túto požiadavku klienti často nechápu alebo ju pokladajú za obmedzujúcu. Skúsenosti však potvrdzujú, že klienti často inklinujú k veľmi optimistickému pohľadu na svoju ekonomickú budúcnosť a chystajú sa realizovať nákupy alebo investície, ktoré banka s určitým odstupom a realistickejším názorom nepovažuje za vhodné. V úverovej zmluve preto banka uvádza aj účel, na ktorý úver poskytuje a jeho zmenu kvalifikuje ako porušenie zmluvných podmienok.