ÚVOD

Európska únia (EÚ) je rodinou demokratických európskych krajín, ktoré sa spoločne usilujú o mier a prosperitu. Nie je to štát, ktorý chce nahradiť existujúce štáty a nie je to ani organizácia pre medzinárodnú spoluprácu. Členské štáty zriadili spoločné inštitúcie, ktorým preniesli časť svojej zvrchovanosti, aby sa rozhodnutia o osobitých záležitostiach spoločného záujmu robili demokraticky na globálnej európskej úrovni.

Korene histórie Európskej únie siahajú do druhej svetovej vojny. Zrod tejto myšlienky spočíva v presvedčení Európanov už nikdy nedopustiť ďalšie zabíjanie a ničenie. V prvých rokoch navzájom spolupracovalo šesť krajín a to najmä v oblasti obchodu a hospodárstva. Dnes EÚ predstavuje 25 krajín so 450 miliónmi ľudí a zaoberá sa širokým spektrom otázok, ktoré sú dôležité a majú priamy dopad na náš každodenný život.

Európa je kontinentom mnohých rozličných tradícií a jazykov, ale aj spoločných hodnôt, akými sú demokracia, sloboda a sociálna spravodlivosť. EÚ tieto hodnoty obhajuje. Podporuje spoluprácu medzi Európanmi, v ktorej vyzdvihuje jednotnosť pri zachovaní rôznorodosti a zabezpečuje, že rozhodnutia sú urobené čo najbližšie k občanom.
Vo svete 21. storočia, ktorý je stále viac navzájom závislý je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým, aby všetci občania Európy pracovali spolu s ľuďmi s iných krajín v duchu záujmu, otvorenosti a solidarity. Preto hlavným cieľom Európskej únie je posilnenie ekonomickej a sociálnej súdržnosti a zmenšenie rozdielu medzi bohatšími a chudobnejšími regiónmi, čiže jednoduchšie povedané „jednotnosť“. K tomu sa využívajú nástroje únie - okrem iných aj povstupové fondy, ktoré sa budeme snažiť v predkladanej práci popísať a zhodnotiť.


1 EURÓPSKA ÚNIA

Európska únia (EÚ) je medzinárodné spoločenstvo, ktoré od posledného rozšírenia v roku 2007 tvorí 27 členských štátov s celkovým počtom 496 miliónov obyvateľov (približne 8 % svetovej populácie). EÚ bola vytvorená v roku 1992 na základe Zmluvy o Európskej únii, známejšej pod názvom Maastrichtská zmluva, ktorá nadväzovala na predchádzajúce európske aktivity, siahajúce do 50. rokov 20. storočia.

Medzi základné princípy Európskej únie patrí prenášanie právomocí národných štátov na medzinárodné európske inštitúcie. EÚ však nemá právomoc privlastniť si vyššiu právomoc, ako jej udelia jednotlivé štáty, nedá sa preto hovoriť o federácii. Jej spôsob rozhodovania je vo svetovom meradle unikátny, preto je Európska únia považovaná za štátne usporiadanie sui generis. Európska únia sama nemá právnu subjektivitu vzhľadom na citlivosť 2 nových pilierov, túto majú Európske spoločenstvá, ktoré tvoria prvý pilier.

Hlavným cieľom Európskej únie je Európa s výrazným hospodárskym rastom, konkurencieschopnou ekonomikou a zlepšujúcou sa kvalitou životného prostredia. A predovšetkým nové ciele - spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Mnohé jej ciele už boli zrealizované - menová únia a zavedenie občianstva únie.

Aktivity EÚ pokrývajú celý rad oblastí – poľnohospodárstvo, obchodnú politiku, menovú politiku a pod. Európska únia je viac než konfederácia krajín, no nie je to federálny štát. Je to vskutku niečo celkom nové a historicky jedinečné. Jej politický systém sa za posledných 50 rokov neustále vyvíja a spočíva na sérii zmlúv, počínajúc zmluvami podpísanými v Paríži a Ríme v 50-tych rokoch, až po neskoršie zmluvy z Maastrichtu, Amsterdamu a Nice.

Na základe týchto zmlúv preniesli členské štáty Únie časť svojej národnej zvrchovanosti na spoločné inštitúcie, ktoré zastupujú nielen ich národné, ale aj kolektívne záujmy. Tieto zmluvy vytvárajú takzvanú primárnu legislatívu. Z nich sa odvodzuje množstvo právnych aktov, čiže sekundárnej legislatívy, ktoré majú priamy dopad na každodenný život občanov Európskej únie. Ide najmä o nariadenia, smernice a odporúčania. Tieto zákony, a vo všeobecnosti aj politiky Európskej únie, sú výsledkom rozhodnutí, ktoré prijali tri hlavné inštitúcie: