Obsah
Úvod
1Definícia verejného projektu
2 Stanovenie cieľov verejných projektov
3 Vybrané metódy hodnotenia verejných projektov
3.1 Inputovo – outputové metódy
3.2 Metódy neurčitosť
3.3 Metódy sieťovej analýzy
Záver
Zoznam použitej literatúry

Úvod
Projektový prístup, pre ktorý je typické sledovanie a pokiaľ možno i meranie účelu, cieľa a finálnych efektov vynakladaných prostriedkov, je jedným z princípov moderných reforiem verejnej správy. Stáva sa tiež i vďaka vplyvu integračných procesov a pôsobenia EU, veľmi významnou súčasťou rozpočtovej praxe. Zvládnutie tvorby projektov je pre orgány verejnej správy de facto nevyhnutnosťou pre získanie finančných prostriedkov z programov predvstupových i štrukturálnych fondov

Podstatou ekonomického prístupu k analýze a hodnoteniu je použitie kritéria racionality jednania zúčastnených subjektov v zmysle predstavy, že racionálna činnosť spočíva v efektívnom využití obmedzených zdrojov za účelom maximálneho dosiahnutia cieľov, resp. žiaducich úžitkov.

Metódy ekonomického hodnotenia si kladú za cieľ merateľne dokázať, aké sú úžitky a náklady rôznych variant rozhodnutí a na základe toho vybrať tie projekty alebo činnosti, ktoré sú schopné najlepšie prispieť k rastu spoločenského blahobytu. Inými slovami, ekonomické analýzy v pravom slova zmyslu pracujú ako s inputmi (nákladmi), tak i s outputmi (dôsledkami) jednotlivých variantoch programov a zaoberajú sa voľbou.
Moja práca sa skladá z 3 základných kapitol, kde prvá z nich definuje, čo to vlastne verejný projekt je a druhá rozoberá ciele verejného projektu. Záverečná kapitola opisuje niektoré metódy hodnotenia verejného projektu.

1 Definícia verejného projektu

Všeobecne verejný projekt môžeme chápať ako „systémový návrh alokácie verejných
zdrojov, ktorý má (spravidla) charakter investičnej akcie“ (OCHRANA, 1999: 9).

Samotný pojem projekt, ktorý používame v súvislosti s uplatňovaním metód ekonomických analýz v procese rozhodovania o alokácií verejných prostriedkov, môže byť niekedy zavádzajúci. Nezodpovedá celkom presne súčasnej reálnej praxi. Pri rozhodovaní o väčšine celkového objemu verejných prostriedkov sa u nás (zatiaľ) väčšinou uplatňuje rezortný a inštitucionálny prístup. Cieľom tohto prístupu je zjednodušene vyjadrené „prefinancovať“ chod konkrétnych organizácií a inštitúcií, ktoré majú za úlohu vykonávať potrebné činnosti. Pod pojmom projekt potom v tejto situácií býva chápaná predovšetkým konkrétna rozvojová aktivita, niečo nového, zväčša investície alebo vytvorenie novej organizačnej štruktúry.

Podstatne širšie chápanie pojmu verejný projekt zahrňuje v podstate akékoľvek aktivity, činnosti či úlohy prebiehajúce, resp. plnené v rámci verejného sektora, pri ktorých sú použité verejné výdavky. Môžu byť jednorazové, ale i opakované až rutinné. Môžu sa týkať financovania investícií, ale i bežného vedenia nejakého zariadenia. Na jednej strane môže ísť o zaistenie výstavby čističky odpadových vôd, na strane druhej o zaisťovanie prevádzky plaveckého bazénu. Môže ísť o rozhodnutie postaviť diaľnicu, zaviesť nový policajný informačný systém, zvýšiť počet miest v družine pre žiakov základných škôl či zostavenie rozpočtu na fungovanie nejakého úradu.

Projektový prístup k verejným výdavkom sa snaží sledovať účel, ciele a finálne efekty vynakladania prostriedkov. Práve k nim (a nie k prevádzkovým potrebám nejakej inštitúcie) sú potom stiahnuté zodpovedajúce náklady. To v procese verejnej voľby umožňuje lepšie posúdenie, či je daný efekt žiaduci, či by tu nebolo lepšie uvažovať o zmene v alokácií zdrojov.
Konkrétny projekt má verejný charakter, pokiaľ spĺňa aspoň jednu z troch podmienok:

dôležitá časť zdrojov jeho realizácie pochádza z priameho alebo nepriameho verejného financovania (pokiaľ je financovanie napr. zo štátneho rozpočtu alebo z daňových úľav),
k jeho realizácií sú využité iné nástroje hospodárskej politiky (napr. štátna regulácia cien,
znárodnenie...),
sú s ním spojené významné externality (hlavne dopady zmien právnej úpravy - zákaz výroby freónov, odstraňovanie prekážok pre vstup na trh apod.).
Prvým z kľúčových momentov uplatňovania projektového prístupu je formulácia očakávaní, ktoré majú byť prostredníctvom projektu dosiahnuté. Vyjadrenie účelu vynakladania prostriedkov, resp. cieľov, ktoré majú byť dosiahnuté, je ťažšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Väčšina verejných statkov a služieb poskytovaných občanom verejnou správou má nehmotný charakter a extrémne zložito sa dajú kvantifikovať úžitky, ktoré prináša. Ciele projektov by naopak mali byť stanovené maximálne konkrétne a mal by sa dať kvantifikovať stupeň ich dosiahnutia.
Optimálne rozhodnutie o tom, ktorý projekt má byť vybraný, sa nezaobíde bez ekonomického ohodnotenia, pri ktorom dochádza k porovnávaniu vstupov a výstupov rôznych variant a alternatív. Existuje celá rada metód a postupov.

2 Stanovenie cieľov verejných projektov

Precíznejšiemu vymedzeniu cieľov pomáha, ak sú pri identifikácií problému nájdené odpovede na tieto otázky:

Čo je príčinou daného stavu? (jednorazová živelná pohroma, dlhodobé zanedbávanie, nedostupnosť finančných prostriedkov, nedostatočná kvalifikácia pracovníkov, zlá motivácia)
Aké sú jeho dôsledky? (hrozí akútna „katastrofa“, rozsiahla škoda, silné znepokojenie a nespokojnosť občanov, právny postih zo strany štátnych orgánov, náhrada škody, súkromným subjektom…)
Aká je jeho tendencia? (zlepšuje sa, zhoršuje či zostáva rovnaký)
Je potrebné danou problémovú situáciu riešiť? Nemožno predpokladať, že sa automaticky upraví?

Výsledkom takej analýzy býva celý súbor cieľov, ktorý je treba spravidla ďalej vymedziť. Je to významné hlavne z dôvodov vyhodnocovania úspešnosti rozhodnutí. Práve tu spravidla dochádza k najväčším praktickým problémom:

Definujeme cieľ ako kvantitatívny a kvalitatívny cieľový stav. Napríklad – rozšíriť dostupnú kapacitu bezbariérových bytov danej veľkosti a vybavenosti o 15 %.
Stanovíme kritéria merania cieľa. Väčšinou je to problém pri aktivitách typu zvýšenia bezpečnosti v obci, zlepšení dopravnej obsluhe a pod.
Prevedieme verifikáciu cieľov, t.j. kladieme si otázku, či budeme na konci schopní stanoviť, nakoľko bol cieľ dosiahnutý.
Uskutočníme hierarchizáciu cieľov, t.j. určujeme, na ktorej organizačnej úrovni budú jednotlivé ciele plnené.
Stanovíme priority jednotlivých cieľov.
Preveríme, či sú ciele adekvátne, t.j. či zodpovedajú problémovej situácií, očakávaniam a či svojimi dôsledkami uspokojujú relevantne záujmové skupiny, poprípade dokonca verejný
záujem.
Určíme, akými prostriedkami budú jednotlivé ciele realizované. V tomto kroku hľadáme spôsob, ako vzájomne prepojiť ciele na jednotlivých hierarchických úrovniach.
• Prevádzame koordináciu jednotlivých cieľov (či býva rozlišovaný horizontálny a vertikálny
aspekt – časové a organizační hľadisko).

Veľmi užitočná je tzv. spätná kontrola žiaducich vlastností definovaných cieľov. Predovšetkým ide o to, či:

Sú ciele relevantné? Vzťahujú sa k problému, ovplyvnia ho nejako?
Nie sú ciele redundantné, nadbytočné? Naozaj sú nutné?
Sú ciele verifikovateľné? Dá sa ich dosiahnutie overiť a vyhodnotiť?
Sú ciele kvantifikovateľné?

3 Vybrané metódy hodnotenia verejných projektov

3.2 Inputovo – outputové metódy

Ide o nákladovo – výstupové metódy. Pod nákladmi rozumieme súhrn peňažných výdajov a peňažných prvkov potrebných k využitiu rôznych zdrojov pre získanie konkrétneho produktu. Medzi nepeňažné prvky možno zahrnúť obmedzenia, vyplývajúce zo štátnych regulačných opatrení, škody pociťované inými subjektmi alebo znehodnotenie životného prostredia, t.j. negatívne externality alebo „náklady príležitosti“, ktoré označujú výhody vyplývajúce z iného použitia tých istých zdrojov. Výstupy sú v tomto prípade súhrnom uspokojenia (úžitku) jednotlivca, skupiny jednotlivcov alebo komunity, ktorá generuje nejaký program alebo verejné opatrenie.

CMA (Cost Minizime Analysis)

Táto metóda analyzuje minimalizáciu nákladov, pričom výstupy sa nemerajú. Patrí k relatívne najjednoduchším inputovo-outputovým metódam. Jej podstatou je hľadanie alternatívy s najnižšími nákladmi. Stanovenie nákladov sa realizuje najčastejšie prostredníctvom hodnotových jednotiek hodnotovou analýzou priemyselne inžinierskou metódou alebo parametrickým odhadom nákladov. Možno ju použiť tiež pri programovom rozdeľovaní zdrojov, pri výbere alternatívy pri reorganizácií útvaru orgánu verejné správy.

CBA (Cost Benefit Analysis)

Táto metóda analyzuje náklady a prínosy, pričom meriame hodnotové jednotky. V praxi predstavuje veľmi vhodný nástroj manažérskeho ekonomického rozhodovania. Je základnou metódou ekonomickej analýzy uplatňovanej pri hodnotení efektívnosti verejných projektov a činností. Umožňuje zistiť, či pozitívne dôsledky verejného projektu vyrovnávajú náklady vynaložené na tento projekt. CBA je typická tým, že hodnotenie dôsledkov projektu sa uskutočňuje v peňažných jednotkách, aby ho bolo možné porovnávať s nákladmi. Podstatou CBA je riešenie otázky „ Čo kto stráca a čo kto získava?“. CBA možno definovať ako súbor praktických metód optimálnej voľby v oblasti verejnej ekonomiky, rešpektujúci kritérium maximálnej čistej spoločenskej rentability, pričom sú všetky uvažované náklady a výnosy uvádzané v peniazoch, a to priamym alebo nepriamym spôsobom. Základným krokom každej analýzy by mala byť identifikácia súboru možných variant, pre správne rozhodnutie. Ďalej treba identifikovať všetky významne náklady a výnosy možných projektov.

Kľúčovým problémom metódy CBA je meranie výšky jednotlivých nákladov a výnosov v peňažných jednotkách, resp. odhad ich ceny. Pokiaľ nedokážeme nájsť na trhu cenu pre danú položku, môžeme sa pokúsiť nájsť jej ocenenie prostredníctvom trhovej ceny podobnej komodity – substitútu, samozrejme ak existuje. Pokiaľ boli ocenené všetky náklady a výnosy konkrétneho projektu , pristúpime k výberu k tých, ktoré budú realizované. Realizovať sa budú tie projekty, ktoré majú najvyšší efekt z jednotky nákladov.

Pri analýze naákladov je však potrebné rozlišovať priame náklady, ktoré sú vyjadrované spravidla trhovými cenami a nepriamymi nákladmi, ktoré sú obvykle oceňované ako náklady alternatívnych príležitostí. Pre kalkulovanie nákladov a výnosov v metóde CBA je vhodné použiť nasledovnú postupnosť krokov:

previesť súpis všetkých položiek nákladov a výnosov,
rozdeliť dané položky na hmotné (náklady a výnosy, ktoré možno oce%novať na trhu) a nehmotné (ostatné, ktoré na trhu nemožno oceňovať),
pokiaľ je to možné, oceniť náklady a výnosy trhováými cenami
ak nie je možné použiť trhové ceny, previesť ocenenie prostredníctvom substitútu resp. stanoviť tieňovú cenu,
náklady alebo výnosy, ktoré majú pre ekonomiku ako celok charakter transferov oceniť nulou,
náklady na pracovnú silu, inak bez realizácie projektu nezamestnanú, neoceniť mzdou, ale nákladmi obetovanie príležitosti.

CEA (Cost Effectiveness Analysis)

Táto metóda analyzuje efektívnosť nákladov, pričom meriame naturálne jednotky. Porstredníctvom CEA sa náklady nekalkulujú ako spoločenské náklady tak ako pri metóde CBA, ale kalkulujú sa len tie náklady, ktoré sa priamo vzťahujú k danému projektu. Rozdiel medzi CBA a CEA existuje aj pri oceňovaní očakávaných výstupov z projektu. Pri metóde CBA sú oceňované peňažnými prostriedkami, pri metóde CEA výstupy, resp. efektívnosť vložených nákladov sa sleduje v naturálnych či fyzikálnych jednotkách, pričom sa odporúča tá alternatíva, ktorá má najnižšie náklady na naturálnu jednotku výstupu.

CUA (Cost UtilityAnalysis)

Táto metóda analyzuje užitočnosť nákladov a výstupy sa merajú vo forme užitočnosti. Úžitok sa môže merať podľa vybranej stupnice. Pomocou nej sa zisťuje, nakoľko daná alternatíva vedie k uspokojovaniu verejných potrieb resp. k splneniu vytýčených cieľov. Najčastejšie sa pre túto metódu používa hodnotiaca stupnica (rating scale), v intervale 0 až 10, kde 0 označuje najmenej preferovaný stav a 10 najviac preferovaný stav. Hodnotiaca stupnica mala byť z dôvodu korektnosti vyjadrenia úžitku, doplnená o podrobnejší písomný komentár. Takéto hodnotenie je potom u jednotlivých variant sledované v súvislosti s nákladmi na hodnotenú alternatívu. Použitie metódy CUA vo verejnej správe je vhodné napríklad pri hodnotení zdravotných programov, hodnotení verejných zákaziek a u zákaziek s technickými parametrami.

3.3Metóda neurčitosť

Maximin
Maximin sa používa na výber najlepšej alternatívy. Vyberieme alternatívu, ktorej minimálne ohodnotenia sú maximálne. Hodnota celkového výkonu je daná hodnotou jeho najslabšej alternatívy.

Maximax
Maximax metóda sa používa na výber najvhodnejšej alternatívy. Vyberieme alternatívu, ktorej maximálne ohodnotenia sú tiež globálnymi ohodnoteniami.

Brainstorming
Po prvý raz sa táto metóda realizovala v USA v roku 1938 a prítomní účastníci ju nazvali brainstorming, čo v preklade znamená búrka, vytriasanie mozgov (brain – mozog, storm - búrka). Tvorca tejto metódy Alex F .Osborn (1962) vychádzal z týchto premís: ľudia mnohé myšlienky, nápady ani nepovedia, lebo sa boja, že sú to nápady neuskutočniteľné, bláznivé, zlé, smiešne, nie sú v súlade s tým, čo je napísané v učebniciach, čo tvrdia autority, čo je konvenčné. Nechcú sa zosmiešniť, alebo sa ukázať ako hlúpi či nepraktickí. Toto však tvorivosti neprospieva, a preto je potrebné prekonať sociálne a psychické bariéry, ktoré blokujú vznik nových, netradičných, originálnych nápadov. Prvou zásadou brainstormingu je oddelenie tvorby, produkcie nápadov od ich hodnotenia. Ďalšou zásadou je, že kvantita vyvoláva kvalitu - čím je nápadov viacej, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa medzi nimi objaví originálny nápad. Najlepšie nápady sa objavujú spravidla až ku koncu prezencie nápadov, keď už všetky konvenčné nápady sú včerpané. Tretia zásada brainstonningu vychádza zo synergického efektu, teda z toho, že ak ľudia pracujú spoločne, navzájom sa inšpirujú, pomáhajú si atd. vyprodukujú viac nápadov, ako keď pracujú individuálne a výsledky ich práce sa spočítajú. Platnosť týchto zásad Osborn a ďalší výskumníci empiricky verifikovali. Ukázalo sa napríklad, že oddelenie tvorby nápadov od ich produkcie umožnilo vytvorenie až o 90% viac originálnych nápadov ako pri tradičnom spôsobe. keď po vyslovení nápadu nasleduje jeho posúdenie, hodnotenie. Sústredenie sa na kvantitu nápadov prinieslo o 78% viac originálnych nápadov a synergický efekt - práca v skupine o 70% viac originálnych nápadov ako pri individuálnej práci členov skupiny a následnom súčte ich. nápadov.( Osborn. 1963).

Brainwritting
Ide o variáciu brainstormingu. Jeho podstata spočíva v tom, že hárok papiera putuje od jedného účastníka zasadnutia k druhému a každý účastník, postupne doňho vpíše svoj návrh.

Metóda 635
Anglický názov - 635 method. Ide o diskusnú metódu v šesťčlennej (6) skupine, v ktorej sa identifikujú, diagnostikujú a sumarizujú informácie prezentované lektorom. Každý účastník napíše na pripravené papier tri (3) námety na riešenie diskutovaného problému a má na to k dispozícií päť (5) minút. Následne posunie každý svoj papier susedovi po ľavej ruke, ktorý si námety preštuduje a napíše svoje. Toto sa opakuje v celej šesťčlennej skupine. Tým sa získava za jednu hodinu veľké množstvo námetov. Vyhodnotenie je trošku komplikovanejšie. Môže prebiehať bezprostredne alebo po následnom vyhodnotení lektorom alebo hodnotiacou skupinou.

Diskusia 66
Metóda, pri ktorej sa vytvoria 6-členné diskusné skupiny a majú po 6 minút času na prípravu diskusného príspevku. Pri tejto metóde sa vytvoria skupiny zložené zo šiestich členov, kde je jeden vedúci. Nastolí sa problém, každá skupina ho rieši, potom jednotliví vedúci obhajujú svoje riešenia.

Delfská metóda
Vedúci si vyžiada názory na určitý problém od odborníkov prostredníctvom dotazníka. Uskutočňuje sa prostredníctvom premysleného voleného systému otázok v skúmanej oblasti, ktoré sa kladú zvolenej skupine expertov, a to formou dotazníka alebo osobným rozhovorom organizátora ankety, aby se zistil ich individuálny názor, pričom účastník ankety (expert - respondent) nikdy neprichádza do kontaktu s ostatnými respondentmi. Optimálna veľkosť skupiny pre delfskú metódu je 10 - 20 účastníkov - expertů. Anonymita účastníkov vylučuje tri podstatné nevýhody, ktoré objektívne existujú pri priamom skupinovom kontakte.Tieto návrhy zhrnie a predloží tým istým odborníkom. Celý proces sa opakuje tak dlho, dokiaľ sa odborníci na nejakej variante nezhodnú. Odborníci spolu nespolupracujú a každý predkladá iba svoj názor.

Ďalšie metódy - dotazníky

ankety
interview
štandardizovaný a neštandardizovaný rozhovor
panelová diskusia

3.3 Metódy sieťovej analýzy

V bežnom živote sa často stretávame s relatívne uzatvorenými procesmi, ktoré sú tvorené navzájom spojenými činnosťami. Tieto činnosti sa vzájomne podmieňujú svojimi začiatkami a koncami, dĺžkami trvania, svojím obsahom a ďalšími charakteristikami.
Ich štúdiom sa zaoberá teória sietí. Teória sietí využíva rôzne metódy, napríklad sieťovú analýzu, ktoré majú najmä nasledujúce prednosti:

na základe logicky a matematicky zdôvodnenej organizácie práce zabezpečujú ekonomiku síl, prostriedkov a času,
umožňujú efektívne plánovanie a kontrolu zložitých procesov so zameraním na dôležité činnosti a miesta procesu,
zabezpečujú názorné zobrazenie všetkých činností s prehľadným uvedením prijatých rozhodnutí,
umožňujú určiť rezervy a možnosti ich využitia a dosiahnuť tak splnenie úlohy efektívnejším spôsobom,
umožňujú pružne uskutočňovať zmeny v pláne.

Základom sieťovej analýzy je sieťový model. Tento model zobrazuje zvyčajne projekt graficky, a preto sa nazýva sieťový graf. V sieťovom grafe je podrobne zaznačené čo, v akej postupnosti, a kedy je potrebné splniť, aby bolo zabezpečené ukončenie všetkých činností.

Každý sieťový graf nám uvádza jeden projekt.

Existujú dva druhy sieťových grafov: hranovo definovaný a uzlovo definovaný. Programy na sledovanie projektov využívajú najmä uzlovo definovaný graf, kde sú údaje iba v jednej rovine (hranám nie sú priradené žiadne hodnoty) a ktorého optimalizácia je možná pomocou vhodných algoritmov.
Pre sieťovú analýzu je najdôležitejšia kritická cesta, ktorá určuje dobu na splnenie projektu. Kritická cesta je pritom taká postupnosť činností, v ktorej koncový uzol jednej činnosti je počiatočným uzlom činnosti, ktorá za ňou nasleduje. Kritická cesta je cestou úplnou, vychádza teda z počiatku projektu a vedie až k jeho koncu.
Medzi základné metódy, ktoré pomáhajú riešiť nadväzné procesy, patria metódy kritickej cesty. Majú označenie CPM (Critical Path Method) a PERT (Program Evaluation and Review Technique). Rozdiel medzi nimi je, že metóda CPM je deterministická a metóda PERT je stochastická.

Základom pre spracovanie údajov je pri stochastických metódach štatistické vyjadrenie hodnôt a ich dosadenie do metódy kritickej cesty, prípade vytvorenie viacerých kritických ciest pre rôzne úrovne pravdepodobnosti.
Pre metódu CPM sú základnými parametrami sieťového grafu kritická cesta a časové rezervy. Tieto rezervy vznikajú tak, že súčasne od počiatku až ku koncu projektu sa mnohé činnosti vykonávajú paralelne a zároveň každá činnosť trvá inú dobu. Preto pri tých činnostiach, ktoré trvajú kratšie, vznikajú prestávky, kedy sa len „čaká“ na dokončenie paralelnej činnosti aby sa mohlo pokračovať.

Cesty, ktoré majú časovú rezervu nulovú (teda časová rezerva všetkých činností na danej ceste je nulová), sú cestami kritickými. Cesty, ktoré majú nenulovú časovú rezervu, sa môžu využiť na optimalizáciu projektu (zdroje sa presunú na kritické činnosti).

Cieľom riešenia nadväzných procesov nebýva len určenie kritickej cesty a časových rezerv, ale aj optimalizácia projektov.
Tá sa chápe ako proces, v ktorom sa snažíme postupne nájsť najvhodnejšiu organizáciu procesu, činností a vzťahov. Zároveň dbáme na to, aby nebol predĺžený celkový čas trvania projektu a aby sa zdroje použili čo najefektívnejšie.

Vo väčšine prípadov je možné skrátiť činnosť, ale za cenu dodatočných nákladov. Otázka pri optimalizácii bude znieť: O koľko je vhodné skrátiť ktorú činnosť, aby výsledný efekt vyvážil dodatočné náklady.

Na optimalizácie projektov sa najčastejšie používa softvér. Jeden z programov, ktoré sa používajú pri stredne veľkých projektoch, je napríklad Microsoft Project. Pri väčších alebo individuálnych projektoch nachádzajú svoje uplatnenie špecializované spoločnosti, ktoré vytvoria program na riadenie projektov presne podľa individuálnych požiadaviek zákazníka.
Sieťové grafy sa môžu využívať pri riadení stavebných projektov, ďalej opakujúcich sa výrobných procesov, ich využitie je aj pri optimalizácií tzv. úloh obchodného cestujúceho ďalej napríklad pri tvorbe výrezov do súčiastok a pod.

Záver

Podstatou ekonomického prístupu k analýze a hodnoteniu je použití kritéria racionality konania zúčastnených subjektov v zmysle predstavy, že racionálna činnosť spočíva v efektívnom využití obmedzených zdrojov za účelom maximálneho dosiahnutia cieľov, resp. žiaducich úžitkov.
Metódy hodnotenia verejných projektov si kladú za cieľ merateľne preukázať, aké sú úžitky a náklady rôznych variant rozhodnutí a na základe toho vybrať tie projekty alebo činnosti, ktoré sú schopné najlepšie prispieť k rastu spoločenského blahobytu. Inými slovami, ekonomické analýzy v pravom slova zmysle pracujú aj ako s inputmi (nákladmi), tak i s outputmi (dôsledkami) jednotlivých variantných programov a zaoberajú sa voľbou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Hodnotenie verejného projektu