Okolo roku 2500 pred n. l. sa v Mezopotámii objavili strieborné krúžky a špirály, ktoré slúžili ako platidlo. Zásoby striebra boli konštantné, tak zostávala aj jeho cena stála.
Jednotkou bol šekel – asi 8,5 gramu striebra. Tieto šekely boli vlastne predchodcovia dnešných mincí.
Jednoduchí ľudia strieborné krúžky ani špirály takmer nepoužívali. Mali pre nich príliš vysokú hodnotu. Väčšina obyvateľov Blízkeho východu však už kolo roku 1500 pred n. l. smerovala jasne k striebru ako platidlu.
Peniaze priniesli výhodu v tom, že ľudia( národy ) si už nemuseli vyrábať všetko sami, ale tiež si mohli niektoré veci kúpiť. Z tohto vyplýva špecializácia národov na určité remeslá, čo spôsobilo vyššiu produktivitu, viac tovaru na predaj, rozkvet obchodu a celej ekonomiky.

Krúžky, špirály, ingoty a kúsky zlata a striebra používané ako platidlo mali ešte veľmi ďaleko od skutočných mincí. Chýbalo im totiž to základné, čo k mene patrí – záruku a jasné vyznačenie hodnoty. Bez toho ich ľudia obvykle od cudzincov prijímali s veľkou nedôverou alebo vôbec nie. Platidlo, ktoré malo predstavovať šekel striebra, nemuselo byť z čistého striebra, ale z nejakej lacnej zliatiny alebo mohlo byť strieborné, ale vážiť menej. Dôveryhodnosť a prijateľnosť musela byť zaručená dôveryhodným overením váhy a materiálu. Zo začiatku vládcovia overovali aspoň kamenné závažia používané k váženiu peňazí. Dali na ne vytlačiť údaj o hmotnosti a tiež svoje meno, pečať alebo oboje. Obyvatelia Mezopotámie si tak mohli byť istí aspoň správnou váhou striebra alebo zlata, aj keď s čistotou kovu to bolo ťažšie.

Cesta k minciam už bola krátka. Teraz zostávalo len vyraziť pečať, prípadne portrét vládcu a hodnotu na malé guľaté kotúčiky z drahých kovov.


Kovové peniaze :

Prvé mince boli vyrazené okolo 640 až 630 pred n. l. v Lýdii ( dnešnom západnom Turecku ). Boli to kotúčiky jantárovej farby, štandardnej veľkosti z prírodnej zliatiny rýdzeho zlata a striebra nazvanej elektrum.

Prvýkrát boli lydské mince objavené na začiatku minulého storočia v chráme bohyne Artemidy v Efeze, ktorý sa počíta medzi sedem divov sveta. Boli precízne prevedené, so znakom levov a iných veľkých zvierat, čo, ako sa predpokladá, boli pečatné znaky významných Lýdijcov.
V roku 550 pred n. l. sa lýdske mince začali raziť z čistého zlata a z čistého striebra namiesto zo zliatiny elektrum.

Bohatstvo posledného lýdskeho kráľa, ktorý sa volal Kroisos alebo tiež Krésus, sa stalo príslovečným, doslova synonymom pre veľkých boháčov. Lýdske mince mali rôzne hodnoty, a preto boli použiteľné pre všetky spoločenské skupiny.
Lýdiu zanedlho nasledovali aj grécke mestské štáty. V priebehu niekoľkých desaťročí sa v nich začínajú raziť krásne mince rôznej hodnoty. V Aténach to bolo v r. 575 pred n. l. a v Korinte 570 pred n. l. Na výrobu aténskych mincí sa používalo striebro z dolov Laurion, asi 40 km južne od Atén.
Za Filipa II. Macedónskeho, ktorý zjednotil Grécko a Macedóniu, sa prvýkrát v histórii použili mince na propagáciu kráľa. Na zlatom statéri bol zobrazený Filipov triumf v pretekoch dvojkolesových vozíkov na olympijských hrách v r. 356 pred n. l.
Zhruba v siedmom storočí pred n. l. začali čínsky vládcovia raziť prvé mince. Boli z bronzu a mali neobvyklý tvar : napríklad malé nože a dýky. Na každom takomto predmete bol nápis uvádzajúci miesto pôvodu a váhu. Guľaté mince sa v Číne objavili medzi 6. až 3. storočím pred n. l. Pretože boli z kovu, ktorý mal malú hodnotu a boli nevhodné pre nákupy drahého tovaru.
V 3. storočí pred n. l. sa v Ríme bežne používali ako peniaze bronzové tyčinky, ktoré boli neskôr vystriedané oveľa pohodlnejšími mincami. V porovnaní s Grékmi či gréckymi kolóniami v južnom Taliansku alebo na Sicílii začali Rimania používať mince pomerne neskoro a veľmi skoro, v priebehu druhej púnskej vojny, v nich znížili obsah drahého kovu.
Až cisár Augustus rímsky mincový systém zreformoval a za jeho vlády sa začali raziť mince takmer z rýdzeho kovu - zlaté, strieborné, mosadzné a medené.