Najkonkrétnejším výsledkom Agendy 21 je ustanovenie :

Komisie pre trvalo udržateľný rozvoj (CSD), ktorá má úlohy :
- monitorovanie a posudzovanie postupu krajín pri implementácii Agendy 21, najmä na základe národných správ, ktoré predkladajú jednotlivé vlády. CSD bude poskytovať fórum pre diskusiu a zverejňovanie činnosti jednotlivých štátov. Všetci účastníci procesu sa môžu učiť z úspechu, resp. vyvarovať sa chýb iných a pomáha sa vytvoriť domáci a medzinárodný tlak na jednotlivé krajiny. - integráciu environmentálnych a rozvojových cieľov všetkými relevantnými kanceláriami, organizáciami a programami OSN.

Medzinárodná požiadavka pre krajiny formulovať a predkladať správy o štátnych programoch implementácie Agendy 21 stimuloval vývoj na statnej a miestnej úrovni, vyjasňovali sa silne a slabé stránky programu a ich realizácia. – Globálneho environmentálneho fondu (GEF) - medzivládny fond zameraný na podporu riešenia vybraných globálnych environmentálnych problémov najmä v chudobných rozvojových krajinách (v menšej miere aj v krajinách strednej a východnej Európy) formou poskytovania grantov na realizáciu investičných projektov, projektov technickej pomoci a v menšom rozsahu aj výskumných projektov.

Zdroje GEF sa využívajú (v nadväznosti na príslušné medzinárodné dohovory) na riešenie problémov:

globálne otepľovanie, predovšetkým následkom emisii plynov vyvolávajúcich skleníkový efekt (klimatické zmeny) a deštrukcie lesov, znečisťovanie medzinárodných vôd (napr. ropnými latkami, ukladaním odpadov v oceánoch a v medzinárodných riečnych systémoch), deštrukcia biodiverzity ničením prírodných biotopov (ekosystémov) a neregulovaným využívaním biologických zdrojov, poškodzovanie ozónovej vrstvy.

VÝVOJ A IMPLEMENTÁCIA MEDZINÁRODNÝCH ENVIRONMENTÁLNYCH REŽIMOV

Rozhodnutia o tom, ako sa vysporiadať s environmentálnymi rizikami, záležia čiastočne na pochopení podstaty "problému" a na pochopení ľudských aktivít, ktoré ho spôsobujú. "Tragédia spoločného majetku" spočíva v tom, že vyčerpávanie spoločného zdroja môže neúprosne pokračovať až do svojho deštruktívneho konca, aj keď každá organizácia, ktorej sa to týka, ma dobre úmysly a uplatňuje si iba svoje tradičné a legitímne práva. Snaha o riešenie globálneho environmentálneho problému sa musí zamerať na vývoj a implementáciu medzinárodných mechanizmov, s ktorými musia súhlasiť všetky zúčastnené štáty a ktoré by pri absencii medzinárodných regulačných a donucovacích systémov zabezpečili účasť jednotlivých štátov. Už nastolenie samotného problému môže znamenať pre určitú skupinu ľudí ekonomickú alebo politickú stratu. Riešenie problému môže byt v rozpore so záujmami skupín, alebo ohrozí ich súčasné priority. Dôležitým úspechom Konferencie Spojených národov o životnom prostredí a rozvoji (UNCED) v Rio de Janeiro v roku 1992. UNCED bolo podpísanie dokumentov: Rámcová dohoda o zmene klímy, Dohoda o biodiverzite a Deklarácia o rozvoji lesov.

Cieľom Rámcový dohovor OSN o zmene klímy bolo stabilizovať
koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére na takej úrovni, ktorá by umožnila predísť nebezpečným dôsledkom. Táto úroveň by sa mala dosiahnuť v prijateľnom časovom horizonte tak, aby sa mohli ekosystémy prispôsobiť prirodzenou cestou zmeny klímy, pričom by nebol ohrozený ekonomicky rozvoj a produkcia potravín. Z Dohovoru vyplýva - okrem iného zabezpečiť:

• emisie skleníkových plynov nižšie, ako boli v roku 1990,
• robiť inventarizáciu emisie a záchytu skleníkových plynov (CO2, CH4 , N2O a i.),
• zabraňovať zbytočným únikom skleníkových plynov z rezervoárov a kontajnerov ,
• redukovať spotrebu skleníkových plynov,
• pripravovať sa na adaptáciu proti dôsledkom očakávanej zmeny klímy, - v strategických zámeroch prihliadať na možné zmeny klímy v budúcnosti, - podporovať výskum zameraný na zmiernenie rizika očakávanej zmeny klímy,
• podporovať informovanosť o príčinách a možných dôsledkoch očakávanej, (pravdepodobnej) zmeny klímy v najbližších
  desaťročiach,
• informovať príslušné medzinárodné inštitúcie o realizácii opatrení.

Tento dohovor kládol na zúčastnené strany iba neurčité záväzky tykajúce sa obmedzenia ich emisii skleníkových plynov. V praxi to znamenalo, že každá zúčastnená strana mohla prijať akýkoľvek národný program a limity skleníkových plynov, ktoré ona považovala za prijateľné. Problém globálneho otepľovania je problémom budúcnosti.