Enviromentálna ekonomika

Čo je enviromentalistika? Predmetom výskumu enviromentalistiky je životné prostredie človeka a vplyvy antropogénnych aktivít na prírodné prostredie, kvalitu života a zdravie človeka, kvalitné životné prostredie človeka, prevencia znečistenia prostredia, udržateľný rozvoj. Na základe nových vedeckých poznatkov navrhuje nové prístupy k ekonomickému rozvoju, k ozdraveniu ŽP, k riešeniu globálnych enviromentálnych problémov.

E = multidisciplinárna veda zahrňujúca - chémiu, fyziku, biológiu a enviromentálne inžinierstvo. Aby veda mohla byť vedou, musí mať – vednú oblasť výskumu, metódy a teóriu. Enviromentálne inžinierstvo sa zaoberá – znižovaním ohrozenia ŽP, vplyvom nových technológií, spracovaním odpadov ap.

Pasenie a usadlé poľnohospodárstvo, spolu so zdomácňovaním určitých rastlín a zvierat, postupne vytláčalo lov a zber. Rozvoj remeselných zručností, viedol k rozširovaniu obchodu, usadlostí a súperiacich mocností, neskôr k rozvoju priemyslu a vedy. Urbanizácia a priemyselné znečistenie, technologické zmeny v doprave, komunikácii a materiáloch zvýraznili zmeny v životnom prostredí. Urýchlilo a rozšírilo sa vyčerpanie zdrojov, deforestácia, dezertifikácia a znečisťovanie. Objavili sa kyslé dažde a iné javy presahujúce hranice štátov, poškodenie ozónovej vrstvy a určité náznaky klimatických zmien. Postoje voči priemyselnému rozvoju v 19. storočí a voči globálnym environmentálnym problémom dneška : Správcovstvo znamená starostlivosť a ochranu sveta prírody, tu i tam narúšaného neudržateľným využívaním zdrojov a nakladaním s odpadmi či znečisťovaním presahujúcim hranice prirodzenej regenerácie.

Imperializmus hlása, že prírodné zdroje vrátane ostatných ľudí môžu voľne využívať tí, ktorí majú dostatočnú moc a sú odhodlaní, či už v podmienkach priemyslu, kolonializmu alebo súčasnej nerovnosti v bohatstve a využívaní zdrojov v rámci národov i medzi nimi navzájom. Utilitarizmus sa snaží maximalizovať ľudskú spokojnosť a
poskytuje bázu pre liberálny ekonomicky poriadok ako prostriedok optimalizácie rozdeľovania, či už ide o priemysel 19.storočia alebo moderne dohody o voľnom obchode. Romantizmus si cení prírodu ako takú, vyhľadáva ,,nenarušenú“ krajinu či divu prírodu ako reakciu na priemyselne mesta v 19. storočí, alebo v podobe environmentalistických hnutí a hnutí Nového veku v dnešnej dobe.

Na začiatku sedemdesiatich rokov dosiahlo životné prostredie prvý raz prominentne miesto v agende medzinárodnej politiky. Aj napriek dvom dôležitým prekážkam v tomto období - riešenie iných "kľúčovejších" problémov - zachovanie mieru, bezpečnosť a rozvoj a neexistencia inštitucionalizovaného rámca, v ktorom by sa environmentálne problémy mohli efektívne prerokovávať v medzinárodnom kontexte, bolo obdobie 70-tich rokov charakteristické významným pokrokom v snahách svetového spoločenstva na zabezpečenie globálnej environmentálnej bezpečnosti. Neexistuje časový bod, od ktorého by sa dal datovať vznik pojmu trvalo udržateľný rozvoj (TUR). Vykryštalizovane myšlienky sa na politickú agendu dostali v roku 1987 prostredníctvom Brundtlandovej správy "Naša spoločná budúcnosť".

Definícia tohto pojmu, ktorú správa obsahuje sa používa najčastejšie a hovorí že: - trvalo udržateľný rozvoj je taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie potreby súčasných generácii bez ohrozenia možností budúcich generácií zabezpečiť ich vlastné potreby. Je to proces, v ktorom využívanie zdrojov, smerovanie investícii, orientácia technologického rozvoja a inštitucionálne zmeny sú všetky vo vzájomnej harmónii a potrebujú tak súčasný ako aj budúci potenciál napĺňať ľudské potreby a nároky. Strategické priority - dorazy pre TUR uvádzané v správe sú : oživenie rastu (otázka chudoby), zmenu kvality rastu, uspokojovanie základných ľudských potrieb, zabezpečenie trvalo udržateľnej úrovne populácie, ochrana a rozširovanie zdrojovej základne, preorientovanie techniky a rizikového manažmentu, spojenie životného prostredia a ekonomiky v rozhodovaní.

V záujme dosiahnutia týchto cieľov sprava považuje za principiálne požiadavky : politicky, ekonomicky, sociálny, výrobný,
technologicky, medzinárodný a administratívny systém. Znepokojenie kvôli životnému prostrediu, biede a sociálnej a ekonomickej nerovnosti viedli k zvolaniu Konferencie Spojených národov o životnom prostredí a rozvoji (UNCED) v Rio de Janeiro v roku 1992. Hlavným prínosom konferencie bola dohoda, že "mier, rozvoj a ochrana životného prostredia navzájom súvisia a nemožno na ne pozerať izolovane". Konferencia vyústila do vyhlásenia Deklarácie z Ria, ktorá obsahuje 27 princípov pre trvalo udržateľný rozvoj svetového spoločenstva.

Dôležitým úspechom UNCED bolo podpísanie dokumentov: Rámcová dohoda o zmene klímy, Dohoda o biodiverzite a Deklarácia o rozvoji lesov. Najrozsiahlejší z prijatých dokumentov "Agenda 21" predstavuje ucelenú filozofiu (predstavu, proces) ďalšej perspektívy existencie ľudstva a všetkých živých organizmov na Zemi v harmonickej rovnováhe, pri ktorej nedôjde k nezvratnému narušeniu základných mechanizmov fungovania systému v neustále sa meniacich podmienkach narastajúceho rozvoja. Je zároveň komplexným súborom oblasti a činnosti, ktoré je potrebne uplatňovať v globálnom rozsahu so zohľadnením špecifických čŕt jednotlivých krajín v systému spolupráce vlád členských štátov OSN vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti a jej vplyvu na životné prostredie, ktorý bol prijatý vládami viac ako 178 krajín. Zmyslom tohto dokumentu obsahujúceho 40 kapitol je v oblasti environmentálnych otázok a otázok rozvoja poskytnúť smernice pre vlády, agentúry poskytujúce pomoc, miestne správy a ostatných. Za jej úspešnú realizáciu sú zodpovedne vlády. Nie je však právne záväzná, čo znamená slabší status ako Dohovory.

Náklady na realizáciu rôznych kapitol Agendy 21 budú poskytovane rozvojovým krajinám vo forme grantov alebo zvýhodnených úverov. Implementácia všetkých oblasti Agendy 21 musí prebiehať na národnej a miestnej úrovni.
Štáty majú privilegovane miesto v medzinárodnej politike, majú suverénne pravo vydávať zákony na ich území, a nemôžu byt legálne prinútené riadiť sa medzinárodným zákonom, ktorý nepodpísali. Miestne a národné ekonomické, sociálne a environmentálne smernice sú formovane globálnymi a regionálnymi procesmi. Medzinárodné inštitúcie a konferencie musia stimulovať štáty k lepšeniu ich environmentálnemu správaniu sa :

• podporovaním spolupráce,
• zvyšovaním vedomia a množstva poznatkov o problémoch a možnostiach,
• vytváraním politického tlaku,
• napomáhaním transferu technológií a zdrojov,
• napomáhaním slabým štátom zvýšiť ich kapacitu implementácie vhodných programov. Výstupy medzinárodných snáh na podporu TUR závisia od mocenských vzťahov medzi hlavnými aktérmi, od ich záujmov a hodnôt, a od procesov učenia sa a úrovne vedomosti v danej problematike.

Najkonkrétnejším výsledkom Agendy 21 je ustanovenie :

Komisie pre trvalo udržateľný rozvoj (CSD), ktorá má úlohy :
- monitorovanie a posudzovanie postupu krajín pri implementácii Agendy 21, najmä na základe národných správ, ktoré predkladajú jednotlivé vlády. CSD bude poskytovať fórum pre diskusiu a zverejňovanie činnosti jednotlivých štátov. Všetci účastníci procesu sa môžu učiť z úspechu, resp. vyvarovať sa chýb iných a pomáha sa vytvoriť domáci a medzinárodný tlak na jednotlivé krajiny. - integráciu environmentálnych a rozvojových cieľov všetkými relevantnými kanceláriami, organizáciami a programami OSN.

Medzinárodná požiadavka pre krajiny formulovať a predkladať správy o štátnych programoch implementácie Agendy 21 stimuloval vývoj na statnej a miestnej úrovni, vyjasňovali sa silne a slabé stránky programu a ich realizácia. – Globálneho environmentálneho fondu (GEF) - medzivládny fond zameraný na podporu riešenia vybraných globálnych environmentálnych problémov najmä v chudobných rozvojových krajinách (v menšej miere aj v krajinách strednej a východnej Európy) formou poskytovania grantov na realizáciu investičných projektov, projektov technickej pomoci a v menšom rozsahu aj výskumných projektov.

Zdroje GEF sa využívajú (v nadväznosti na príslušné medzinárodné dohovory) na riešenie problémov:

globálne otepľovanie, predovšetkým následkom emisii plynov vyvolávajúcich skleníkový efekt (klimatické zmeny) a deštrukcie lesov, znečisťovanie medzinárodných vôd (napr. ropnými latkami, ukladaním odpadov v oceánoch a v medzinárodných riečnych systémoch), deštrukcia biodiverzity ničením prírodných biotopov (ekosystémov) a neregulovaným využívaním biologických zdrojov, poškodzovanie ozónovej vrstvy.

VÝVOJ A IMPLEMENTÁCIA MEDZINÁRODNÝCH ENVIRONMENTÁLNYCH REŽIMOV

Rozhodnutia o tom, ako sa vysporiadať s environmentálnymi rizikami, záležia čiastočne na pochopení podstaty "problému" a na pochopení ľudských aktivít, ktoré ho spôsobujú. "Tragédia spoločného majetku" spočíva v tom, že vyčerpávanie spoločného zdroja môže neúprosne pokračovať až do svojho deštruktívneho konca, aj keď každá organizácia, ktorej sa to týka, ma dobre úmysly a uplatňuje si iba svoje tradičné a legitímne práva. Snaha o riešenie globálneho environmentálneho problému sa musí zamerať na vývoj a implementáciu medzinárodných mechanizmov, s ktorými musia súhlasiť všetky zúčastnené štáty a ktoré by pri absencii medzinárodných regulačných a donucovacích systémov zabezpečili účasť jednotlivých štátov. Už nastolenie samotného problému môže znamenať pre určitú skupinu ľudí ekonomickú alebo politickú stratu. Riešenie problému môže byt v rozpore so záujmami skupín, alebo ohrozí ich súčasné priority. Dôležitým úspechom Konferencie Spojených národov o životnom prostredí a rozvoji (UNCED) v Rio de Janeiro v roku 1992. UNCED bolo podpísanie dokumentov: Rámcová dohoda o zmene klímy, Dohoda o biodiverzite a Deklarácia o rozvoji lesov.

Cieľom Rámcový dohovor OSN o zmene klímy bolo stabilizovať
koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére na takej úrovni, ktorá by umožnila predísť nebezpečným dôsledkom. Táto úroveň by sa mala dosiahnuť v prijateľnom časovom horizonte tak, aby sa mohli ekosystémy prispôsobiť prirodzenou cestou zmeny klímy, pričom by nebol ohrozený ekonomicky rozvoj a produkcia potravín. Z Dohovoru vyplýva - okrem iného zabezpečiť:

• emisie skleníkových plynov nižšie, ako boli v roku 1990,
• robiť inventarizáciu emisie a záchytu skleníkových plynov (CO2, CH4 , N2O a i.),
• zabraňovať zbytočným únikom skleníkových plynov z rezervoárov a kontajnerov ,
• redukovať spotrebu skleníkových plynov,
• pripravovať sa na adaptáciu proti dôsledkom očakávanej zmeny klímy, - v strategických zámeroch prihliadať na možné zmeny klímy v budúcnosti, - podporovať výskum zameraný na zmiernenie rizika očakávanej zmeny klímy,
• podporovať informovanosť o príčinách a možných dôsledkoch očakávanej, (pravdepodobnej) zmeny klímy v najbližších
  desaťročiach,
• informovať príslušné medzinárodné inštitúcie o realizácii opatrení.

Tento dohovor kládol na zúčastnené strany iba neurčité záväzky tykajúce sa obmedzenia ich emisii skleníkových plynov. V praxi to znamenalo, že každá zúčastnená strana mohla prijať akýkoľvek národný program a limity skleníkových plynov, ktoré ona považovala za prijateľné. Problém globálneho otepľovania je problémom budúcnosti.