Pri pracovnej ceste môžu vzniknúť zamestnancovi náklady, ktoré je nútený vynaložiť na splnenie pokynov zamestnávateľa. Vzhľadom na to, že nie je možné od zamestnanca spravodlivo žiadať, aby tieto náklady znášal osobne, je nevyhnutné právne zabezpečiť ochranu jeho oprávnených záujmov.

Podľa zákona sa predpokladá, že táto právna ochrana bude poskytovaná pracovníkom v pracovnom pomere, členom družstiev, kde súčasťou členstva je tiež pracovný vzťah, občanom činným na základe dohôd o prácach konaných mimo pracovného pomeru a iným osobám, ak to stanoví zákon alebo iný všeobecne platný právny predpis. Týmto sa zabezpečuje, aby všeobecná úprava poskytovania náhrad mohla byť použitá tiež pre tých občanov, u ktorých pracovnoprávny vzťah nie je založený, ale je spoločensky alebo ekonomicky žiaduce použiť pre nich všeobecnú úpravu, napríklad opatrovateľská služba.

Predpisy sú teda všeobecné pre všetky pracovné cesty, vrátane zahraničných, s výnimkou poskytovania náhrad členom posádok námorných lodí po dobu nalodenia, kedy je v súlade s medzinárodnou praxou poskytovaný príplatok v cudzej mene, stanovený osobitným predpisom. Zákon pre prehľadnosť upravuje v oddelených častiach poskytovanie cestovných náhrad pri tuzemských a zahraničných pracovných cestách, avšak systémove tieto cesty v zásade nerozlišuje. Vychádza z toho, že pojem zahraničná cesta je potrebné zákonom definovať len pre účely poskytovania náhrad v inej než slovenskej mene. Mení aj spôsob určovania pravidelného pracoviska zamestnanca z hľadiska vzniku nároku na cestové náhrady.

Pravidelné pracovisko má byť určené dohodou medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ak nie je takéto miesto dohodnuté, bude pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve.